V rozprávkovom svete, kde voňali kvety a bzučali včely, sa na samom vrcholku jedného čerešňového kvetu prebúdzalo maličké peľové zrnko. Volalo sa Zlatko a celé bolo pokryté drobnými zlatistými pichliačikmi, ktoré sa trblietali na jarnom slnku.
„Dnes je ten deň!“ zašepkal si Zlatko a rozhliadol sa okolo. Všade navôkol sa na tenkých vetvičkách hompáľali tisíce bielych kvietkov, presne takých, ako bol ten jeho. Cítil sa ako malý cestovateľ na vrchole obrovskej hory, pripravený na najväčšie dobrodružstvo svojho života. Jeho úloha bola veľmi dôležitá. Musel sa dostať na iný kvet, aby z neho mohla vyrásť sladká a šťavnatá čerešňa.
Práve sa chystal zamávať včielke, ktorá sa blížila k jeho kvetu, keď sa stalo niečo nečakané. Znenazdajky sa zdvihol silný vietor. Nebol to len taký obyčajný vánok, čo sa hrá s listami. Bol to mocný poryv, ktorý zatriasol celým stromom.
„Jaj! Držím sa!“ skríkol Zlatko, ale bolo neskoro. Vetrisko ho schmatlo a odnieslo preč. Letel vzduchom ako malá zlatá iskrička, krútil sa a točil, ďaleko od svojho domova. Pod ním sa mihali zelené listy, farebné kvety a hnedá zem. Chcelo sa mu plakať. Jeho veľká misia sa skončila skôr, ako sa stihla začať.
Po chvíli let ustal. Zlatko s tichým „plesk“ dopadol na niečo tvrdé, hladké a tmavé. Opatrne sa postavil na nohy a rozhliadol sa. Toto miesto vôbec nepripomínalo mäkký a voňavý kvet. Bolo to zvláštne, lesklé, čierne a príjemne to hrialo od slnka. Vyzeralo to ako malá čierna tabuľka uprostred záhrady, zasadená na kovovej tyčke.
„Kde to som?“ zašomral si smutne. „Tu žiadna čerešňa nevyrastie. Som stratený.“
Ako tak sedel a premýšľal, čo bude robiť, zrazu vedľa neho niečo žiarivo zablyslo. Bola to maličká, priam neviditeľná iskrička, ktorá tancovala a poskakovala s neuveriteľnou energiou.
„Ahoj! Ty si tu nový!“ zasmiala sa iskrička jasným, cengavým hlasom. „Ja som Fotonka. A ty si kto? Ešte nikdy som tu nevidela takého zlatého a pichľavého človiečika.“
Zlatko sa prekvapene pozrel na tancujúcu bytosť. „Ja som Zlatko. Peľové zrnko. A nie som človiečik,“ odvetil trochu urazene. „Mal som cestovať na iný kvet, ale vietor ma sem doniesol. Čo je toto za čudné miesto?“
Fotonka sa zasmiala ešte veselšie. „Toto nie je čudné miesto! Toto je moja práca! Je to slnečný panel. My, fotonky, sme častice svetla. Cestujeme zo Slnka a našou úlohou je priniesť sem energiu.“
Zlatko nechápavo pokrútil hlavou. „Energiu? Načo je energia takejto čiernej tabuli?“
„Pozri sa,“ povedala Fotonka a poskočila. Keď dopadla na panel, na okamih to pod ňou zaiskrilo. „Keď my, tisíce a tisíce mojich sestričiek fotoniek, dopadneme na tento panel, prebudíme drobné, spinkajúce čiastočky, ktoré sa volajú elektróny. Predstav si ich ako maličkých, rýchlych bežcov.“
Zlatko si predstavil armádu neviditeľných bežcov, ktorí sa prebúdzajú a rozbiehajú sa na všetky strany.
„A kam bežia?“ spýtal sa zvedavo.
„Bežia po tajných cestičkách vnútri tohto panela. Všetci spolu potom tečú do takej malej skrinky, ktorá je schovaná pod zemou. Volá sa batéria. A batéria je ako pokladnička, do ktorej si odkladajú všetku tú energiu, ktorú sme im my, fotonky, dali,“ vysvetľovala Fotonka s nadšením.
„Pokladnička plná energie,“ opakoval si Zlatko. „A čo sa s ňou stane potom?“
„Počkaj do večera a uvidíš!“ žmurkla na neho Fotonka. „Keď slnko zapadne a my odletíme spať, energia z batérie vyjde von a rozsvieti túto lampu. Bude svietiť celú noc, aby ľudia v záhrade videli na cestičku a nezakopli.“
Zlatko bol ohromený. Nikdy by mu nenapadlo, že slnečné lúče majú takú dôležitú prácu. „To je úžasné! Takže ty pomáhaš vytvárať svetlo.“
„Presne tak!“ prikývla Fotonka. „A aká bola tvoja úloha, Zlatko?“
Peľovému zrnku znova zosmutneli jeho zlaté pichliačiky. „Ja som mal pristáť na strede iného čerešňového kvetu. Tam je taký lepkavý piestik. Keby som sa na neho prilepil, pomohol by som vytvoriť semienko, z ktorého by potom vyrástla nová, sladká čerešňa. Ale teraz som tu a žiadne kvety tu nie sú.“
Fotonka na chvíľu stíchla a zamyslela sa. Pozrela na smutného Zlatka a potom na bzučiaci svet okolo nich. „Vieš čo, Zlatko? Možno tvoja cesta ešte neskončila. Aj toto miesto, hoci je umelé, je súčasťou záhrady. A do záhrady chodia pomocníci.“
„Akí pomocníci?“ nechápal Zlatko.
„No predsa tí bzučiaci!“ ukázala Fotonka na veľkého, huňatého čmeliaka, ktorý práve preletel okolo. „Hmyz miluje teplo. A tento panel je od slnka pekne vyhriaty. Možno si tu nejaký letec urobí prestávku.“
Bol to skvelý nápad! Zlatko a Fotonka sa usadili a čakali. Slnko hrialo, Fotonka a jej sestričky usilovne nabíjali batériu a Zlatko trpezlivo pozoroval okolie. Videl motýle s pestrofarebnými krídlami aj usilovné včielky, ako lietajú z kvetu na kvet. Všetci mali veľa práce.
Zrazu sa to stalo. Práve ten veľký, huňatý čmeliak, ktorého videli predtým, zamieril priamo k nim. Zabučal ako malý motor a s mäkkým „buch“ pristál na solárnom paneli, len kúsok od Zlatka. Prišiel sa zohriať.
„Teraz, Zlatko! Tvoja šanca!“ zašepkala Fotonka.
Zlatko cítil, ako mu bije jeho peľové srdiečko. Zhlboka sa nadýchol, napol všetky svoje pichliačiky a odrazil sa. Gúľal sa po hladkom paneli priamo k obrovskej, chlpatej nohe čmeliaka. Chytil sa jedného z jeho chĺpkov tak pevne, ako len vládal.
Čmeliak si nič nevšimol. Oddýchol si, zohrial sa a s hlasným „bzzzz“ sa znova vzniesol do vzduchu. Zlatko sa pevne držal a letel s ním. Tentoraz to nebol strašidelný let plný strachu, ale veselá jazda na chrbte bzučiaceho taxíka.
O malú chvíľu čmeliak pristál. Zlatko sa rozhliadol a srdce mu poskočilo od radosti. Boli na nádhernom bielom čerešňovom kvete! Opatrne sa pustil chĺpka a skotúľal sa priamo na lepkavý piestik v strede.
„Podarilo sa! Dokázal som to!“ tešil sa.
Keď sa večer začal zlievať so záhradou, Zlatko sa spokojne usadil vo svojom novom domove. Vedel, že jeho misia je splnená a že z tohto kvetu vyrastie krásna čerešňa. Zrazu si spomenul na svoju novú kamarátku. Pozrel sa dolu, smerom k miestu, kde stála záhadná čierna tabuľka.
A vtom sa to stalo. Lampa na tyčke sa rozžiarila jasným, teplým svetlom. Osvetľovala chodník a vytvárala v záhrade čarovnú atmosféru.
Zlatko sa usmial. Vedel, že tam dole je Fotonka a tisíce jej sestier, ktoré po celom dni tvrdej práce konečne ukázali, čo dokážu. Hoci boli každý úplne iný – jeden bol peľové zrnko a druhý častica svetla – obaja pomáhali svetu svojím vlastným, jedinečným spôsobom.
A možno, keď sa budete večer prechádzať po záhrade, aj vy zbadáte také malé svetielko. Spomeňte si, že mu celý deň pomáhali usilovné fotonky. A keď si v lete odtrhnete sladkú čerešňu, pomyslite na odvážne peľové zrnká ako Zlatko, ktoré museli prekonať dlhú cestu, aby sa mohla narodiť.