V starej pivnici, kde voňala zemina a tajomstvá, sa malá Zuzka a jej plechový kamarát Kvapko ocitli pred niečím úžasným. Nebola to truhlica s pokladom ani zabudnutá hračka. Bol to dedkov vynález. Zuzka zaostrila a Kvapko rozsvietil svoje modré očko. Pred nimi stál prístroj z priesvitných trubičiek a nádrží, v ktorých ticho bublala voda. A v tej vode, bez jedinej hrudky hliny, rástli veselé zelené rastlinky.
„Pozri, Kvapko! Paradajky rastú vo vode!“ zašepkala Zuzka a prstom sa jemne dotkla malej, ešte zelenej guličky. „A toto je bazalka! Cítim jej vôňu až sem!“
Kvapko zablikal. „Moje senzory potvrdzujú prítomnosť rastlín druhu Solanum lycopersicum a Ocimum basilicum. Systém funguje na princípe pestovania bez pody. Fascinujúce.“
Zuzka sa zasmiala. Kvapko vždy hovoril tak múdro. Spolu obdivovali tú vodnú záhradku. V hornej nádrži sa paradajky a bylinky s chuťou napájali z prúdiacej vody. V dolnej, väčšej nádrži, plávali malé zlatisté rybky. Vyzeralo to ako dokonalý malý svet.
No potom si Zuzka niečo všimla. Jeden lístok na paradajke nebol sviežo zelený. Bol akýsi unavený, bledožltý. „Kvapko, pozri sem,“ ukázala. „Táto rastlinka je smutná.“
Robot prišiel bližšie a jeho senzor preskúmal list. „Anomália detegovaná. Nedostatok vitality. Odporúčam analýzu problému.“
„Čo jej asi chýba?“ zamyslela sa Zuzka nahlas. „Možno má málo vody?“
Hneď sa pustili do práce. To bol ich prvý pokus. Kvapko vysunul malú hadičku a zmeral hladinu vody v nádrži. „Hladina vody je optimálna. Na úrovni 98 percent,“ ohlásil.
Zuzka opatrne ponorila prst do vody pri korienkoch. „A korienky sú úplne mokré. Takže smädná nie je.“ Prvý nápad teda nevyšiel. Ale Zuzka sa nehnevala. „Dobre, tak vieme, že vody má dosť. Čo ďalej?“
„Rastliny potrebujú pre rast svetlo,“ navrhol Kvapko. „Možno táto špeciálna fialová lampa nad nimi slabne.“
Zuzka sa pozrela hore. Lampa svietila silno a zalievala celú miestnosť mäkkým, magickým svetlom. Kvapko namieril svoje očko na lampu a chvíľu ju skúmal. „Svetelný tok je v norme. Sto percent výkonu. Svetlo nie je problém.“
Druhý pokus bol tiež neúspešný. Žltý lístok bol stále rovnako žltý. Zuzka si sadla na starú debničku a podoprela si bradu. „Takže má dosť vody aj svetla. Čo ešte môže rastlinka potrebovať? Veď to je všetko, nie?“
Kvapko mlčal. Jeho vnútorný počítač spracovával všetky informácie. Zuzka medzitým sledovala dolnú nádrž. Rybky, ktoré predtým veselo plávali, sa teraz len pomaly prevaľovali pri dne. Vyzerali rovnako unavene ako ten žltý list.
„Aha!“ zvolala Zuzka. „Kvapko, pozri na rybky! Sú tiež nejaké smutné. Myslíš, že to spolu súvisí?“
Kvapko zameral svoje senzory na spodnú nádrž. „Znížená aktivita vodných živočíchov. Existuje 87-percentná pravdepodobnosť spojitosti medzi stavom rýb a stavom rastlín.“
„Ale ako?“ čudovala sa Zuzka. „Rastliny sú hore a rybky dole. Spája ich len tá voda.“
A vtedy si spomenula na dedkove slová, keď jej raz vysvetľoval, ako funguje príroda. Hovoril o kolobehu. O tom, ako jedna vec pomáha druhej. Rýchlo začala hľadať po poličkách. A našla! Dedko tam nechal malý nákres pripevnený magnetom.
Na obrázku bola nakreslená rybka, z ktorej išla šípka k rastlinke. Od rybky boli nakreslené malé bodky, ktoré putovali vodou hore k rastline. A od rastliny išla ďalšia šípka naspäť k rybke, ktorá ukazovala na čistú vodu. Pod tým bolo napísané: „Jedlo pre rybky = jedlo pre rastlinky.“
Zuzka zalapala po dychu. „Už to chápem! Kvapko, my sme hlupáčikovia! Rybky dávajú rastlinám jedlo!“
„Ako je to možné?“ spýtal sa Kvapko, aj keď jeho databáza už začínala tušiť odpoveď.
„Pozri,“ vysvetľovala Zuzka a ukazovala na nákres. „Rybky zjedia svoje jedlo a potom z nich vyjde... no vieš... to, čo my voláme kakanica. A v tej kakanici sú živiny! To je to tajné jedlo pre rastlinky! Voda ho zanesie hore ku korienkom, rastlinky si ho spapajú a vyrastú. A pritom vodu vyčistia, takže rybky majú zase čistý domov.“
Pochopili to. Problém nebol vo vode ani vo svetle. Problém bol v jedle! Rybky boli hladné, lebo ich nikto nenakŕmil. A keď boli rybky hladné, nemali ako vyrobiť živiny pre paradajky a bazalku.
„Musíme ich okamžite nakŕmiť!“ rozhodla Zuzka.
Našťastie, hneď vedľa nákresu stála malá nádobka s nápisom „RYBIE GRANULKY“. Zuzka ju opatrne otvorila a nasypala štipku drobných guľôčok do vody.
Stal sa zázrak. Rybky akoby sa prebudili zo spánku. Jedna, druhá, tretia... všetky sa vrhli na jedlo a veselo ho chrumkali. Za chvíľu už zase plávali po celej nádrži, šťastné a plné energie.
Zuzka a Kvapko sedeli a sledovali. „Teraz musíme byť trpezliví,“ povedala múdro Zuzka. „Chvíľu potrvá, kým sa živiny dostanú k rastlinkám.“
Každý deň chodili svoju vodnú záhradku kontrolovať. Zapisovali si pozorovania do zošita. Kvapko meral kvalitu vody a hlásil: „Hladina živín stúpa. Z nuly na päť, teraz na desať jednotiek.“
A naozaj. Po troch dňoch si Zuzka všimla, že žltý lístok začal opäť chytať zelenú farbu. A o týždeň už nebolo po smútku ani stopy. Paradajky sa začali červenať a bazalka voňala tak silno, že by ju bolo cítiť až na ulici.
Blížil sa deň dedkových narodenín. Zuzka s Kvapkom opatrne odstrihli niekoľko krásnych, sýtočervených paradajok a zväzok voňavej bazalky. V kuchyni ich umyli a Zuzka ich nakrájala do misky.
Keď dedko ochutnal šalát, oči mu zažiarili. „Takúto chutnú paradajku som nejedol celé roky! A tá bazalka! Kde ste to zohnali, vy moji malí záhradníci?“
Zuzka sa hrdo usmiala. „To nie sme len my, dedko. To aj rybky. Naučili sme sa, že v prírode všetko so všetkým súvisí. A že aj kakanica môže byť veľmi užitočná.“
Dedko sa schuti zasmial a objal ju. Kvapko spokojne zablikal svojím modrým očkom. Nielenže zachránili záhradku a pripravili najlepší šalát na svete, ale odhalili aj jedno veľké tajomstvo. Tajomstvo spolupráce. A to bolo chutnejšie ako akákoľvek paradajka.
Čo myslíte, deti? Skúsite si aj vy doma s rodičmi zasadiť do kvetináča semienko žeruchy? Uvidíte, ako rýchlo jej s trochou vody a svetla vyrastú zelené lístočky, ktoré si môžete dať na chlebík.