Zuzka sedela v kuchyni za veľkým dreveným stolom a mračila sa na biely jogurt v miske. Lyžička ležala vedľa, nedotknutá.
„Ale Zuzanka, zlatko, len jednu lyžičku,“ prihovárala sa jej starká a pohladila ju po vlasoch. „Tvoje bruško potrebuje pomocníkov.“
„Nechcem žiadnych pomocníkov!“ odvrkla Zuzka a chytila sa za brucho. „Mňa to bolí. A z toho jogurtu ešte viac.“ Ešte včera bola na oslave a zjedla tri kúsky torty, za hrsť gumených medvedíkov a vypila dva poháre sladkej malinovky. Vtedy jej bolo hej, ale dnes... dnes sa v jej brušku diali čudné veci. Bublalo tam, prelievalo sa a tlačilo.
Starká si k nej prisadla a sprisahanecky zašepkala: „A vieš ty, že v tvojom brušku je celé jedno mesto? Volá sa Bruškovo. A práve teraz tam potrebujú statočnú hrdinku. Teba!“
Zuzka zdvihla hlavu. Mesto? V jej brušku? To znelo zaujímavo. „A kto v tom meste býva?“ spýtala sa zvedavo.
„No predsa milióny maličkých, usilovných obyvateľov,“ usmiala sa starká. „Sú takí drobní, že ich nevidno, ale sú nesmierne dôležití. Tí dobrí sa volajú napríklad Laktobo a Bifiduš. Sú to najlepší kamaráti. Laktobo je skvelý stavbár. Všetko jedlo, ktoré zješ, rozoberá na maličké tehličky – vitamíny a energiu. A Bifiduš je zase najlepší upratovač. S metličkou z vlákniny čistí všetky uličky v Bruškove, aby bolo všetko priechodné a čisté.“
Zuzke sa tá predstava páčila. Mesto plné malých pracantov. „A prečo ma teda bolí bruško, keď sú takí šikovní?“
Starká si vzdychla. „Pretože včera sa do Bruškova nasťahovala jedna hlučná a neporiadna banda. Volajú sa Cukríky. Predstav si ich ako takých malých lapajov v lepkavých cukríkových oblekoch. Nerobia nič užitočné. Len stavajú kadejaké zbytočné veže z lízaniek, ktoré sa rýchlo zrútia, robia všade lepkavé fľaky a hlavne, strašne kričia a spievajú nezmyselné pesničky.“
Starká sa postavila a začala smiešne poskakovať po kuchyni: „My sme banda Cukríkov, máme radi neporiadok! Hop-šup, sem-tam fľak, nech je všetko naopak!“
Zuzka sa musela zasmiať, aj keď ju bruško stále pobolievalo.
„No vidíš,“ pokračovala starká. „A keď je v Bruškove taký hluk a neporiadok, Laktobo a Bifiduš sú z toho celí unavení. Nemajú kde pracovať, potkýnajú sa o lepkavé kôpky a z toho kriku ich bolia ich malé hlavičky. Sú slabí a je ich málo. A presne to je to, čo cítiš. To bublanie a tlačenie, to je ten neporiadok, čo tam narobila banda Cukríkov.“
Zuzkine oči sa zaleskli. „Chudáčik Laktobo a Bifiduš! Potrebujú pomoc! Čo mám robiť, starká?“
„Presne tak! Potrebujú posily,“ žmurkla na ňu starká. „A najlepšie posily sa skrývajú...“ a prstom ukázala na misku s jogurtom.
Zuzka sa pozrela na jogurt úplne inými očami. To nebol len obyčajný biely jogurt. To bola záchranná misia!
„Takže v tomto jogurte sú ďalší Laktobovia a Bifidušovia?“ spýtala sa s nádejou.
„Presne tak! Celá armáda! A keď ich pošleš dolu do Bruškova, spoja sa so svojimi kamarátmi. Zrazu ich bude oveľa viac, budú silnejší a pustia sa do práce. Povedia si: ‚Dosť bolo neporiadku!‘“
Zuzka už neváhala. Schmatla lyžičku. „Tak ideme na to! Posielam prvú záchrannú jednotku!“ a s chuťou si dala do úst veľkú lyžicu jogurtu. Predstavovala si, ako sa malí pomocníci kĺžu dolu jej pažerákom ako na tobogane a s radostným „Jupí!“ prilietajú do Bruškova.
„Výborne!“ chválila ju starká. „Ale záchranný balíček musí byť kompletný. Čo myslíš, čo ešte potrebujú upratovači ako Bifiduš, aby mohli poriadne poupratovať?“
Zuzka sa zamyslela. „Keď mamina upratuje, má metlu a vodu.“
„Geniálne!“ zvolala starká. „A najlepšie metly pre Bifiduša sú v zelenine a ovocí. Napríklad v mrkvičke alebo v jabĺčku. Tá vláknina, čo je v nich, to sú pre neho tie najlepšie metličky, ktorými vymetie všetkých Cukríkov von z mesta. A čistá vodička je ako veľká sprcha, ktorá všetok ten lepkavý neporiadok spláchne.“
Zuzka sa s odhodlaním pustila aj do nakrájaného jabĺčka, ktoré jej starká pripravila. Každé sústo bolo ako poslanie novej metličky pre jej malého upratovača. A potom sa s chuťou napila z pohára čistej vody. V duchu si predstavovala, ako v Bruškove nastal poplach.
„Pozor! Prichádzajú posily!“ kričal Laktobo. „A pozrite! Posielajú nám aj super metly!“ tešil sa Bifiduš. Banda Cukríkov znervóznela. Ich lepkavé veže sa pod prúdom vody začali rozpúšťať a silní Laktobovia s Bifidušmi ich s novými metličkami začali zametať do jedného kúta.
Keď Zuzka dojedla, oprela sa a spokojne si vzdychla. Bruško ju bolelo oveľa menej. Cítila v ňom príjemné teplo a pokoj.
„Tak čo, Zuzanka? Ako sa má naše mesto Bruškovo?“ spýtala sa starká s úsmevom.
„Myslím, že sme to zvládli,“ zašepkala Zuzka. „Cukríky sú už ticho a Laktobo s Bifidušom konečne upratali a stavajú nové, pekné domčeky z vitamínov. Vieš, starká, moje bruško je asi ako taká malá záhradka. Keď do nej dávam dobré veci, rastú v nej pekné a užitočné kvietky. Ale keď tam nasypem priveľa sladkostí, narastie tam len neporiadna a lepkavá burina.“
„Presne tak, moja malá múdra záhradkárka,“ objala ju starká. „A pamätaj, občas nejaká malá sladkosť nevadí. Ale naša záhradka potrebuje hlavne slniečko, vodu a veľa dobrých pomocníkov, aby bola zdravá a veselá. Presne ako ty.“
Zuzka sa usmiala. Odteraz sa bude o svoje mesto Bruškovo starať najlepšie, ako vie. A na ďalšiu lyžicu jogurtu sa už teraz tešila. Veď posielať svojim kamarátom pomoc je tá najlepšia hra na svete. A čo myslíte, deti, čo by ste poslali svojim malým pomocníkom v brušku vy? Skúste si pri najbližšej desiatej spomenúť na Laktoba a Bifiduša a poslať im niečo dobré pod zub