Leo a Ninka sedeli v tráve za domom a slnko im príjemne hrialo chrbty. Okolo nich bzučali včely a voňala čerstvo pokosená tráva. Dnes mali veľký plán. Pred sebou mali dva prázdne kelímky od jogurtu a dlhé, dlhé klbko tenkého špagátu.
„Myslíš, že to bude fungovať?“ spýtala sa Ninka a s nedôverou si prezerala kelímok. Vyzeral tak obyčajne.
„Určite!“ odvetil Leo s istotou v hlase. „Videl som to v jednej múdrej knihe. Vraj si môžeme vyrobiť vlastný telefón. Úplne naozajstný.“
Prvým krokom bolo urobiť dierky. „Počkaj, na toto potrebujeme pomoc,“ povedal Leo zodpovedne. „Špagát je mäkký, ale kelímok je tvrdý.“ Zakričal na ocka, ktorý v záhrade polieval paradajky. Ocko prišiel, usmial sa na ich vynález a opatrne im špičkou nožníc urobil malé dierky presne v strede dna oboch kelímkov.
„Ďakujeme!“ zakričali zborovo.
Teraz prišiel na rad špagát. Leo odvinul poriadne dlhý kus, aby mohli stáť ďaleko od seba. Prevliekol jeden koniec dierkou v Ninkinom kelímku a urobil na ňom pevný uzol, aby sa nevyvliekol. Ninka urobila to isté na druhom konci s Leovým kelímkom. Hotovo! Vyzeralo to zvláštne. Dva kelímky spojené dlhým bielou nitkou.
„Tak, ja idem tamto k jabloni a ty ostaň tu,“ velil Leo a s kelímkom v ruke sa rozbehol preč. Špagát sa za ním veselo odvíjal po tráve. Keď bol dosť ďaleko, zakričal: „Už!“
Ninka si priložila kelímok k uchu. Leo si ten svoj priložil k ústam a niečo zašepkal. Ninka však nepočula nič. Iba tiché šumenie vetra.
„Nič nepočujem!“ zakričala na neho sklamane. Špagát ležal medzi nimi v tráve, stočený ako lenivý had.
Leo sa zamyslel. Chvíľu si škrabkal hlavu. „Počkaj! V tej knihe písali ešte niečo... Aha! Už viem!“ zavolal. „Ten špagát musí byť napnutý! Úplne rovný!“
Obaja urobili pár krokov dozadu, až kým sa špagát medzi nimi nenatiahol ako struna na gitare. Vyzeralo to oveľa lepšie.
„Skúsime to znova,“ navrhla Ninka a priložila si kelímok tesne k uchu. Cítila, ako sa jeho tenký plast dotýka jej líca.
Leo si odkašlal, priložil si svoj kelímok k ústam a celkom potichu zašepkal: „Ninka, počuješ ma?“
Ninka zalapala po dychu. Počula to! Počula to tak jasne, akoby Leo stál priamo vedľa nej a šepkal jej do ucha. Bol to tenký, trochu smiešny, ale úplne zrozumiteľný hlas. „Áno! Počujem!“ vyhŕkla od radosti do svojho kelímka.
Leo na druhej strane podskočil. „Funguje to! Naozaj to funguje!“ Jeho hlas sa niesol po napnutom špagáte priamo k Ninkinmu uchu. Vymenili si ešte zopár tajných správ. O tom, akého veľkého mravca vidí Leo liezť po strome, a o tom, aký pekný motýľ práve sadol Ninke na kvetinu. Smiali sa a boli nadšení.
„Ale... ako je to možné?“ čudovala sa Ninka, keď sa opäť stretli v strede záhrady. „Nie je v tom žiadna baterka, žiadne káble. Iba obyčajný špagát. To je ako nejaké kúzlo.“
Práve vtedy, ako to dopovedala, sa napnutý špagát, ktorý stále držali v rukách, jemne zatriasol. A priamo v jeho strede sa objavilo niečo maličké a trblietavé ako kvapka rosy. Postupne to dostávalo tvar. Bol to drobný mužíček, nie väčší ako palec, oblečený v kabátiku z pavučiny a s čiapočkou zo zvončeka.
Deti od prekvapenia ani nedýchali.
„Kúzlo? Ale kdeže!“ ozval sa tenký, cinkavý hlások. „To nie je kúzlo, to som ja! Teda... tak trochu ja. Som Zvonček, zvukový škriatok. A bývam všade tam, kde sa niečo chveje.“
Leo a Ninka na neho pozerali s otvorenými ústami.
Škriatok Zvonček sa posadil na špagát ako na hojdačku a veselo hompáľal nohami. „Váš hlas nie je žiadne kúzlo. Váš hlas je vibrácia. To je také múdre slovo pre chvenie.“
„Chvenie?“ opakovala Ninka potichu.
„Presne tak!“ prisvedčil škriatok. „Skúste si dať ruku na hrdlo a povedzte dlhé Mmmmmmm.“
Deti ho poslúchli. Okamžite pocítili pod prstami jemné brnenie. „Jéj!“
„Vidíte? Váš hlas všetko rozochveje. Keď hovoríte, chveje sa vzduch okolo vás a tie malé vlnky chvenia letia k ušiam ostatných. Ale vzduch je trochu lenivý a na dlhú cestu ich ďaleko nedonesie,“ vysvetľoval Zvonček a poskakoval po špagáte.
„A keď hovoríš do kelímka,“ pokračoval a ukázal na Leov telefón, „rozochveješ jeho dno. To chvenie, tá vibrácia, potom preskočí na tento napnutý špagát. A po ňom cestuje ako malý rýchly posol. Oveľa rýchlejšie ako vzduchom!“
Zvonček prebehol po špagáte až k Ninkinmu kelímku. „Keď chvenie dorazí sem, rozochveje dno tohto druhého kelímka. A ten ho premení naspäť na zvuk, ktorý počuješ v uchu.“ Dokončil svoju prednášku a pyšne sa usmial.
Leo sa na to pozrel úplne novými očami. „Takže môj hlas vlastne cestuje ako vlnka po špagáte?“
„Presne tak! Je to ako malá zvuková diaľnica. Ale funguje len vtedy, ak je napnutá. Ak špagát leží na zemi, chvenie sa stratí v tráve a nikam nedorazí,“ vysvetlil škriatok. „A ešte niečo vám ukážem. Ninka, teraz niečo povedz do svojho kelímka. A ty, Leo, sa v polovici cesty jemne dotkni špagátu prstom.“
Ninka si priložila kelímok a povedala: „Skúška, skúška, jedna, dva, tri...“
Leo, ktorý mal kelímok na uchu, zrazu počul len „Skúška, skúš...“ a potom ticho. Hneď ako sa prstom dotkol vibrujúceho špagátu, zvuk sa okamžite zastavil.
„Prečo?“ spýtal sa prekvapene.
„Pretože si tie vlnky zastavil. Tvoj prst pohltil všetko to chvenie a ďalej už nič neprešlo,“ zasmial sa Zvonček. „Zvuk je veľmi citlivý.“
Deti boli ohromené. Už to nebolo kúzlo, bolo to niečo oveľa zaujímavejšie. Bola to veda, ktorú mohli držať vo vlastných rukách. Poďakovali škriatkovi Zvončekovi za úžasné vysvetlenie. On im len zamával svojou zvončekovou čiapočkou a s tichým cinknutím zmizol.
Leo a Ninka sa ešte dlho hrali so svojím kelímkovým telefónom. Skúšali, aký najdlhší špagát ešte bude fungovať, a testovali, či zvuk prejde aj za roh domu. Zistili, že ak sa špagát dotýka steny, zvuk sa oslabí. Bol to ten najlepší vynález na svete. Nielenže bol zábavný, ale naučil ich aj tajomstvo o tom, ako hlas dokáže cestovať.
A čo vy, deti? Skúsite si s pomocou rodičov vyrobiť takýto kelímkový telefón aj vy? Je to veľká zábava a možno pri tom stretnete aj nejakého malého zvukového škriatka.