V malej dielničke na okraji Lesnej čistinky to dnes voňalo čerstvým drevom a živicou. Bobor Egon, známy svojou šikovnosťou a tvrdou prácou, práve dokončoval svoje najnovšie dielo. Z pevných lieskových konárov a hladkej brezovej dosky postavil krásnu novú policu. Mala slúžiť na odkladanie tých najcennejších pokladov – lesklých kamienkov, sladkých orieškov a sušených bobúľ.
„Hotovo!“ zvolal pyšne a utrel si labkou spotené čelo. Polica vyzerala dokonale. Aspoň jemu sa tak zdalo.
Práve vtedy do dielne nakukli jeho najlepší kamaráti – veverička Elka a medveď Bruno. Elka, rýchla a všímavá, hneď zbadala novinku. „Ó, Egon, tá je nádherná!“ vypískla nadšene. „Hneď ju vyskúšame!“
Elka siahla do svojho plátenného vrecúška a vybrala tri dokonale guľaté lieskovce. Opatrne ich položila na policu. No namiesto toho, aby ostali na mieste, oriešky sa okamžite začali kotúľať. Spravili krátky pretek po hladkom dreve a jeden po druhom s tichým „klop, klop, klop“ popadali na zem.
„Hm,“ zamračila sa Elka. „To je zvláštne.“
„Nič zvláštne,“ zahundral Egon a trochu sa urazil. „Asi boli tie oriešky príliš guľaté.“
Bruno, ktorý mal vždy dobré srdce a ešte väčší apetít, zodvihol zo zeme jeden stratený oriešok. „Možno to musíme skúsiť s niečím ťažším,“ navrhol a položil na policu svoj obľúbený hladký kameň v tvare srdca. Kameň chvíľu váhal, no potom sa pomaly, ale isto, zošuchol na tú istú stranu a s dutým „buch!“ dopadol na mäkký mach.
Egon si odfrkol a buchol chvostom o zem. „Ale veď som sa tak snažil! Meral som to očami. Vyzerala úplne rovno!“
„Očiam sa niekedy nedá úplne veriť, Egon,“ ozval sa z dverí tenký, klopkajúci hlas. Bol to starý ďateľ Kliment, najmúdrejší majster v celom lese. V zobáku držal zvláštnu podlhovastú vec. Bola to drevená doštička a v jej strede bola malá sklená trubička naplnená zelenkavou tekutinou. A v tej tekutine sa veselo hompáľala malá vzduchová bublinka.
„Čo to je, pán Kliment?“ spýtala sa zvedavo Elka.
„Toto, milí priatelia, je pomocník každého správneho staviteľa,“ usmial sa ďateľ. „Volá sa vodováha. A táto malá bublinka vo vnútri je ako strážca rovnováhy.“
Egon si podozrievavo prezeral ten zvláštny nástroj. „Bublinka? Ako nám môže pomôcť obyčajná bublinka?“
Kliment položil vodováhu na krivú policu. Bublinka okamžite utiekla z prostriedku a pritlačila sa na ľavý okraj trubičky.
„Aha! Uteká!“ zvolal Bruno a prstom ukázal na malú neposedníčku.
„Presne tak,“ prikývol Kliment. „Táto bublinka je totiž veľmi ľahká, oveľa ľahšia ako tekutina okolo nej. Preto sa vždy snaží dostať na najvyšší bod, aký nájde. Je to taký malý horolezec. Keď položíme vodováhu na niečo krivé, bublinka nám hneď ukáže, ktorá strana je vyššie.“
Deti stíchli a pozorne sledovali. Bublinka sa naozaj uvelebila na ľavej strane.
„Takže...“ začala pomaly Elka, „ak je bublinka naľavo... znamená to, že ľavá strana police je vyššie ako pravá?“
„Geniálne, Elka!“ pochválil ju Kliment. „Presne tak! A čo musíme urobiť, aby sme to napravili?“
Egon sa zamyslel. Už nebol urazený, ale zvedavý. „Musíme... musíme tú ľavú stranu trochu znížiť! Alebo... alebo tú pravú zdvihnúť!“
„Výborne! Skúste to,“ povzbudil ich ďateľ.
Bruno, ako najsilnejší, sa chopil úlohy. Opatrne nadvihol pravú stranu police. Len o vlások. Egon a Elka s očami prilepenými na vodováhe sledovali, čo sa stane. A naozaj! Bublinka sa pohla. Pomaličky sa začala posúvať smerom k stredu.
„Ešte kúsok, Bruno! Pomaly!“ navigovala ho Elka.
Bruno s vyplazeným jazykom od sústredenia jemne zdvihol policu ešte o maličký kúsok. Bublinka sa posunula ďalej.
„Stop!“ skríkol Egon.
Bublinka sa zastavila. Ale nebola presne v strede. Chýbal jej ešte malý kúsok. Bola tesne vedľa jednej z dvoch čiernych čiarok, ktoré označovali stred.
„Nevyšlo to,“ povzdychol si Bruno a položil policu späť.
„Ale vyšlo!“ zasmial sa Kliment. „Teraz vieme, že ju treba zdvihnúť, ale držať ju vo vzduchu nie je najlepší nápad. Čo by sme mohli použiť, aby sme ju podložili?“
Egonovi sa rozsvietili očká. „Už viem!“ Zobral tenký kúsok drevenej kôry a vsunul ho pod pravú nožičku police. Potom všetci traja znova položili vodováhu na policu.
Napätie by sa dalo krájať. Všetci traja zadržali dych. Bublinka sa znova pohla. Plávala pomaly ako malá rybka v jazierku a... zastavila sa. Presne, ale úplne presne uprostred, medzi dvoma čiernymi čiarkami. Neuhla sa ani na jednu stranu.
„Je v strede! Je presne v strede!“ jasala Elka a zatlieskala labkami.
„To znamená...“ začal Egon s úsmevom od ucha k uchu.
„...že polica je v dokonalej rovine!“ dokončil za neho Bruno.
„A teraz skúška správnosti,“ povedal Kliment s lišiackym žmurknutím.
Elka znova opatrne položila na policu svoje tri lesklé lieskovce. Položila ich na jeden kraj, do stredu, aj na druhý kraj. A oriešky sa ani nepohli. Stáli na mieste ako prikované. Bruno pridal svoj kamienok v tvare srdca. Aj ten ostal ležať presne tam, kam ho položil.
Egon sa od radosti zatočil. „Funguje to! Naozaj to funguje! To nie je kúzlo, to je veda!“ behal po dielni s vodováhou v labkách a prikladal ju na všetko, čo mu prišlo do cesty.
Priložil ju na stôl. Bublinka sa posunula trochu doprava. „Aha! Stôl je krivý!“
Priložil ju na lavičku. Bublinka ostala presne v strede. „Lavička je v poriadku!“
Dokonca ju zo žartu priložil Brunovi na hlavu, keď sa zohol. Všetci sa rozosmiali, keď sa bublinka kotúľala zo strany na stranu, ako sa Bruno chichotal.
Keď sa všetci dosmiali, pekne poukladali svoje poklady na novú, dokonale rovnú policu. Vyzerala ešte krajšie ako predtým. Egon už nebol len pyšný na to, čo postavil. Bol hrdý na to, čo sa naučil. Pochopil, že niekedy sa nestačí len pozerať. Niekedy treba merať a premýšľať. A že najlepšie veci sa podaria vtedy, keď kamaráti pracujú spolu.
„Ďakujeme, pán Kliment,“ povedal Egon a podával vodováhu starému ďatľovi.
„Nechaj si ju, Egon,“ odvetil Kliment. „Správny majster potrebuje správne nástroje. A hlavne, vždy si pamätajte: každá bublinka, aj tá najmenšia, vám môže ukázať správnu cestu. Len sa musíte naučiť jej rozumieť.“
Od toho dňa bola dielnička bobra Egona miestom nielen usilovnej práce, ale aj veselých objavov. A vždy, keď niekto povedal „zdá sa mi to rovné“, Egon s Elkou a Brunom zborovo odpovedali: „Počkaj! Overíme to s našou bublinkovou pomocníčkou!“
A čo vy, deti? Skúste s pomocou rodičov nájsť doma vodováhu. Je to ten nástroj so zelenou tekutinou a bublinkou. Zistite, či je váš stôl, polica alebo parapetná doska na okne v dokonalej rovine. Uvidíte, aká je to zábava, sledovať malého bublinkového horolezca pri práci