Plesk! Eliška buchla malým plastovým dinosaurom o obrazovku tabletu. Nič. Skúsila to znova, tentoraz jemnejšie, akoby ho chcela poštekliť. Zase nič. Na obrazovke stále svietila veselá lúka s poskakujúcimi králikmi, no jej malý tyranosaurus bol pre tablet úplne neviditeľný.
„Prečo to nejde?“ zamračila sa a frustrovane si prekrížila ruky na hrudi. Jej starší brat Filip, ktorý si vedľa kreslil plánik vesmírnej lode, zdvihol hlavu.
„Čo nejde?“
„Tento dinosaurus! Chcem, aby preskočil toho králika, ale tablet ho vôbec nevidí,“ posťažovala sa Eliška a ukázala na hračku. „Keď sa dotknem prstom, králik uskočí. Pozri!“ Dotkla sa obrazovky a animovaný králik naozaj poskočil do strany. „Ale keď sa dotknem dinosaurom, nič sa nedeje. Tablet je pokazený!“
Filip sa zamyslel. Vzal si svoju obľúbenú drevenú kocku a priložil ju na obrazovku. Králik sa ani nepohol. „Mojou kockou to tiež nejde,“ skonštatoval. „Možno to nie je o sile, ale o niečom inom.“
Eliška si povzdychla. „Ale ja chcem, aby sa hral Dino. Je to nespravodlivé.“ Zdvihla hračku a smutne si ju prezerala. Bol to jej najobľúbenejší dinosaurus, malý, zelený a s odhodlaným výrazom.
V tej chvíli vošiel do izby dedo Vrtielka. Vždy mal vo vreckách nejaké skrutky, drôtiky alebo aspoň kúsok lepiacej pásky. Keď videl Eliškinu skleslú tvár, hneď sa zaujímal. „Ale, ale, čože sa tu deje? Vyzeráš, akoby ti uletela najkrajšia bublina z bublifuku.“
„Dedo, tablet nás nepočúva,“ vysvetlila Eliška a predviedla mu problém. Ukázala, ako jej prst funguje a ako dinosaurus nie.
Dedo Vrtielka sa usmial a pohladil si bradu. „Hm, to je zaujímavá záhada. Viete, tá obrazovka nie je len obyčajné sklo. Je to tak trochu kúzelné sklo.“
„Kúzelné?“ spozornel Filip.
„Presne tak. Je pretkané neviditeľnou pavučinkou. Takou jemnou, že ju očami vôbec nevidíme. Tá pavučinka je plná maličkých, tichučkých elektrických iskričiek, ktoré si tam len tak pokojne sedia a čakajú.“
Deti naňho pozerali s otvorenými ústami. Neviditeľná pavučinka plná iskier? To znelo ako z rozprávky.
„A teraz to najlepšie,“ pokračoval dedo. „Naše telá, teda aj vaše pršteky, majú v sebe tiež trochu tej elektrickej energie. Sme tak trochu ako živé baterky. Keď sa prstom dotknete tej pavučinky na obrazovke, iskričky vo vašom prste a iskričky na obrazovke si podajú ruky. V tom mieste sa zmení ich sila a počítač vo vnútri tabletu presne vie, kde sa to stalo. Je to ako keď hodíte kamienok do pokojného jazera – presne vidíte, kde spravil kruhy na hladine.“
„Aha!“ zvolal Filip. „Takže môj prst spraví na tej pavučinke ‚čľup‘!“
„Presne tak!“ prikývol dedo. „A teraz prichádza hlavná otázka. Prečo ten ‚čľup‘ nespraví tvoja drevená kocka alebo Eliškin dinosaurus?“
Deti sa zamysleli. „Lebo nie sú živí?“ navrhla Eliška.
„Dobrý pokus,“ pochválil ju dedo. „Ale skúsme to overiť. Nájdite niečo, čo nie je živé, ale možno to bude fungovať.“
Filip sa poobzeral po stole a zbadal kovovú lyžičku od jogurtu. Opatrne ju chytil a jej špičkou sa dotkol obrazovky. Králik na lúke poskočil!
„Funguje to!“ vykríkli deti naraz.
„Vidíte? Takže to nie je o tom, či je niečo živé,“ usmial sa dedo. „Je to o niečom inom. Niektoré materiály dovolia tým malým elektrickým iskričkám, aby cez ne prechádzali. Hovoríme im vodiče. Iné materiály ich zastavia ako pevný múr. Tým hovoríme izolanty.“
Vytiahol z vrecka malú baterku, dva tenučké drôtiky a maličkú žiarovku. „Poďte, ukážem vám to v našom vynálezcovskom kútiku. Ale pamätajte, s elektrinou sa hráme vždy iba s dospelými a len s takouto slabou z baterky. Nikdy nestrkáme nič do zásuviek v stene!“
S pomocou deda Vrtielku pripojili jeden drôtik k jednému koncu baterky a druhý k druhému. Potom sa pokúsili spojiť voľné konce drôtikov so žiarovkou. Keď sa dotkli správnych miest, žiarovka veselo zablikala.
„Super!“ tešil sa Filip. „Vytvorili sme elektrický prúd!“
„Presne. A teraz skúsime medzi drôtiky vložiť rôzne veci,“ navrhol dedo. „Skúste najprv tú drevenú kocku.“
Filip priložil konce drôtikov ku kocke. Žiarovka ostala tmavá.
„Nič. Drevo tie iskričky nepustí ďalej,“ skonštatoval.
„Teraz dinosaura!“ povedala Eliška. Priložili drôtiky k plastovej hračke. Žiarovka sa ani nepohla.
„Plast tiež nie,“ zamrmlala sklamane.
„A čo tá lyžička?“ spýtal sa dedo s úsmevom.
Keď priložili drôtiky k lyžičke, žiarovka sa okamžite rozsvietila jasným svetlom.
„Hurá!“ skríkla Eliška. „Kov vedie elektrinu!“
„A teraz posledný pokus,“ povedal dedo. „Filip, chyť jeden koniec drôtika. Eliška, ty chyť druhý. A teraz si podajte ruky.“
Deti sa trochu báli, ale verili dedovi. Chytili sa za ruky. A v tej chvíli sa žiarovka slabučko, ale viditeľne rozsvietila.
„My svietime!“ zasmiala sa Eliška a stisla Filipovi ruku silnejšie.
„Takže aj my vedieme elektrinu,“ pochopil Filip. „Preto funguje náš prst na tablete! A plastový dinosaurus nevedie, preto nefunguje.“
Záhada bola rozlúštená. Eliška sa však stále mračila. „Ale ja chcem, aby sa hral Dino. Nedá sa z neho urobiť vodič?“
Dedo Vrtielka sa zamyslel. „To je skvelá otázka! Ako by sme ho mohli naučiť viesť elektrinu? Nemôžeme ho predsa vymeniť za kovového.“
Filipovi sa v očiach zablyslo. Rozbehol sa do kuchyne a o chvíľu sa vrátil s kotúčom alobalu. „A čo toto? Keď do toho mamina balí jedlo do rúry, je to horúce, takže to asi vedie teplo. Možno aj elektrinu!“
„Vynikajúci nápad!“ pochválil ho dedo. „Otestujme tvoju hypotézu.“
Odtrhli kúsok alobalu a vložili ho do ich testovacieho obvodu s baterkou. Žiarovka zažiarila takmer rovnako silno ako pri lyžičke.
„Funguje to! Alobal je vodič!“
Eliška už vedela, čo robiť. Opatrne, ako keby obliekala svojho malého kamaráta do strieborného skafandra, zabalila celého dinosaura do tenkej vrstvy alobalu. Nechala mu trčať len nohy, aby mohol stáť. Dino teraz vyzeral ako malý robotický jašter z budúcnosti.
So zatajeným dychom ho priložila k obrazovke tabletu. A stalo sa to! Králik na lúke pred strieborným dinosaurom od strachu uskočil nabok.
„Jupí! Podarilo sa!“ vykríkla Eliška a od radosti podskočila.
Filip sa usmieval od ucha k uchu. „Teraz máš vodivého dinosaura!“
Celé popoludnie sa potom hrali. Zistili, že tablet reaguje aj na jablko, lebo je v ňom voda, ktorá tiež trochu vedie elektrinu. Skúsili to aj so špičkou nosa a smiali sa, keď to fungovalo. Objavili, že vlnený sveter nefunguje, lebo vlna je izolant, rovnako ako plast.
Keď večer ležali v posteliach, Eliška držala v ruke svojho strieborného dina. „Dnes to bol najlepší deň. Dino sa naučil kúzliť.“
„To nebolo kúzlo,“ zašepkal Filip. „To bola veda. A my sme na to prišli!“
A odvtedy sa už nikdy nečudovali, prečo obrazovka reaguje na ich prsty, ale nie na hračky. Vedeli, že pod hladkým sklom sa skrýva neviditeľná sieť a že v nich samých prúdi malá, neviditeľná iskra, ktorá dokáže rozhýbať celý digitálny svet. Stačilo sa len dotknúť.