Malý netopier Uško sedel na okraji skalného previsu a so strachom hľadel do tmy. Zatiaľ čo sa ostatné netopiere s veselým piskotom vrhali do noci plnej hviezd, on sa len triasol a pevne zvieral pazúrikmi studený kameň. Noc bola pre neho obrovská, čierna a plná neviditeľných prekážok. Včera večer to skúsil. Vyletel z jaskyne plný odhodlania, no hneď prvá vetva stromu ho nečakane udrela do nosa. Potom takmer vletel do pichľavého kríka a nakoniec sa zmätene vrátil domov s pocitom, že je jediný netopier na svete, ktorý sa bojí tmy.
„Niečo ťa trápi, drobček?“ ozval sa vedľa neho hlboký a pokojný hlas. Bol to starý netopier Striebrokrídly, najmúdrejší obyvateľ ich jaskynnej kolónie. Jeho krídla sa naozaj ligotali ako striebro, keď na ne dopadol lúč mesiaca.
Uško si povzdychol. „Bojím sa lietať v tme. Nič nevidím a stále do niečoho narážam. Ostatní svištia lesom, akoby svietilo slnko, ale ja vidím len… čierňavu.“ Cítil sa malý a neschopný. Frustrácia ho štípala v očiach viac ako ten nešťastný konár.
Striebrokrídly sa usmial, no jeho úsmev Uško v tme nevidel. Iba ho cítil v jeho hlase. „A si si istý, že ostatní vidia očami?“
Uško prekvapene zdvihol hlavu. „A čím iným by videli? Veď oči máme na to, aby sme videli.“ Zdalo sa mu to ako tá najjasnejšia vec na svete.
„To je pravda,“ prikývol Striebrokrídly. „Oči nám pomáhajú, keď je svetlo. Ale my, netopiere, máme ešte jeden, oveľa lepší spôsob, ako vidieť v tme. Je to naše tajomstvo. A tajomstvá sa najlepšie odhaľujú skúšaním. Poď, niečo ti ukážem.“
Zaviedol Uška hlbšie do jaskyne, kde bola tma taká hustá, že sa dala takmer krájať. Nebolo vidieť vôbec nič. „Teraz zatvor oči,“ povedal Striebrokrídly.
„Ale ja aj tak nič nevidím!“ namietal Uško.
„Dôveruj mi,“ zašepkal starý netopier. Uško poslušne zavrel viečka. Cítil sa ešte viac stratený.
„Teraz počúvaj,“ povedal Striebrokrídly. „Čo počuješ?“
Uško napol uši. Počul, ako zo stropu kvapká voda. Kvap, kvap, kvap. Počul tiché šušťanie krídel ostatných netopierov v diaľke. Počul aj svoj vlastný zrýchlený dych. „Počujem vodu a ostatných,“ odpovedal neisto.
„Dobre. Ale to ti nepovie, kde je stena pred tebou, však?“
„Nie,“ priznal Uško.
„Presne tak. Pretože les aj jaskyňa sú často veľmi tiché. Potrebuješ niečo, čo ti odpovie. A na to, aby ti niečo odpovedalo, sa musíš najprv opýtať.“ Striebrokrídly sa na chvíľu odmlčal. Potom Uško začul zvláštny zvuk. Bolo to tenučké, nesmierne vysoké a krátke „píp!“. Také vysoké, že ho takmer nepočul. A hneď vzápätí sa z tmy pred nimi ozvala slabá, takmer nečujná odpoveď. Akoby niekto z diaľky zašepkal „píp“ naspäť.
Uškove uši sa vztýčili. „Čo to bolo?“
„To bola ozvena,“ vysvetlil Striebrokrídly. „Poslal som do tmy otázku – môj vysoký piskľavý zvuk. Ten zvuk letel tmou, narazil do skalnej steny pred nami a odrazil sa naspäť priamo do mojich uší. Tá vrátená ozvena mi prezradila, že stena je presne tam a je dosť ďaleko.“
Uško otvoril oči, hoci to nemalo zmysel. Stále bola tma. „Zvuk, ktorý sa vráti?“
„Áno. Je to ako keď hodíš loptičku o stenu. Odrazí sa a vráti sa ti do rúk. My hádžeme zvuk a chytáme jeho ozvenu. A podľa toho, ako rýchlo sa ozvena vráti a aká je silná, si v hlave dokážeme nakresliť presnú mapu všetkého okolo nás. Vidíme ušami.“
Uškovi sa z tej myšlienky zatočila hlava. Vidieť ušami? To znelo ako kúzlo.
„Skús to aj ty,“ povzbudil ho Striebrokrídly. „Vydaj zo seba ten najvyšší a najkratší piskot, aký dokážeš.“
Uško sa zhlboka nadýchol a zo všetkých síl pískol. „Píííp!“ Zvuk mu prišiel smiešny a slabý. Chvíľu napäto čakal. A potom to začul! Z tmy sa vrátila maličká, slabunká ozvena. „...píp...“
„Fíha!“ vyhŕkol nadšene. „Ona odpovedala!“
„Vidíš?“ zasmial sa Striebrokrídly. „A teraz to najdôležitejšie. Čo ti tá ozvena povedala?“
Uško sa zamyslel. „Vrátila sa rýchlo. Takže tá stena musí byť blízko!“
„Výborne! Si rodený objaviteľ!“ pochválil ho starý netopier. „Teraz skúsme niečo zložitejšie. Pootoč sa trochu doprava a pípni znova.“
Uško sa pootočil a znova vyslal svoj zvukový signál. Tentoraz sa ozvena vrátila o trošičku neskôr.
„Táto stena je ďalej!“ zvolal Uško a v jeho hlase bola radosť z objavu. Prvýkrát v živote sa v tme necítil stratený. Cítil sa ako detektív, ktorý rieši zvukovú záhadu.
„Presne tak,“ prikývol Striebrokrídly. „Každým pípnutím si kreslíš kúsok mapy. Teraz to skús robiť rýchlo za sebou a pritom mávaj krídlami na mieste.“
Uško začal trepotať krídlami a neprestajne vysielal krátke, vysoké pípnutia. Píp-píp-píp-píp! Do uší sa mu vracal celý vodopád ozvien. Jedna prišla rýchlo, druhá pomaly, jedna bola silná, druhá slabá. Najprv to bol chaos, ale potom sa mu v hlave začal diať zázrak. Predstavoval si to. Rýchla a silná ozvena znamenala veľký a blízky kvapeľ. Pomalá a slabá ozvena znamenala vzdialenú stenu jaskyne. A keď sa jedna ozvena pohla, Uško vedel, že okolo neho preletel iný netopier.
„Už tomu rozumiem!“ jasal. „Ja si tú jaskyňu kreslím v hlave! Vidím ju! Tu je stĺp, tam je previs a tamto je diera v strope!“
„Teraz si pripravený letieť,“ povedal Striebrokrídly s hrdosťou v hlase. „Tvoje oči ti v tme nepomôžu, ale tvoje uši a tvoj hlas sú tvoje najlepšie nástroje. Nezabudni, že neúspech je len krok k objavu. Prvýkrát si narazil, lebo si nevedel, ako sa pýtať. Teraz to už vieš.“
Uško sa cítil úplne inak. Strach sa premenil na zvedavosť a obrovské vzrušenie. Už sa nebál tmy. Tešil sa, čo všetko v nej so svojím novým „zrakom“ objaví.
S odhodlaním sa vrátil k východu z jaskyne. Ostatní už boli dávno preč, nočná obloha bola posiata tisíckami hviezd. Zhlboka sa nadýchol čerstvého nočného vzduchu. Potom zavrel oči, nie zo strachu, ale aby sa lepšie sústredil.
„Píp!“ vyslal svoju prvú otázku do nočného lesa.
Ozvena sa vrátila takmer okamžite a bola veľmi silná. Uško v hlave „uvidel“ obrovský kmeň borovice hneď pred jaskyňou. Svižne sa mu vyhol.
„Píp-píp-píp!“ pokračoval v rýchlom slede. V hlave sa mu začala rysovať dokonalá mapa. Kmene stromov boli ako hrubé stĺpy. Konáre ako tenké čiary, ktoré sa križovali vo vzduchu. V diaľke „videl“ obrys veľkého kríka a dokonca aj malú skalu na zemi. Letel lesom a nenarazil do ničoho. S každým ďalším metrom rástla jeho sebadôvera. Bol to tanec v tme, ktorý riadil on sám svojím hlasom a ušami.
Zrazu zachytil inú ozvenu. Bola maličká, jemná a... hýbala sa! „Píp-píp!“ zameral sa na ňu. Ozvena sa rýchlo presúvala medzi stromami. Bola to mora, jeho obľúbená pochúťka! Uško sa s radosťou pustil za ňou. Presne vedel, kedy mora zmení smer, kedy sa zdvihne vyššie a kedy klesne k zemi. Vyhol sa konáru, ktorý by inak nevidel, a v poslednej chvíli moru elegantne chytil.
Sedel na konári, pochutnával si na svojej odmene a cítil obrovskú hrdosť. Tma už nebola jeho nepriateľ. Bola jeho ihriskom, plným tvarov, zvukov a dobrodružstiev, ktoré čakali, kým ich objaví.
Keď sa nadránom vracal do jaskyne, Striebrokrídly ho už čakal.
„Tak ako, mladý objaviteľ? Aká bola noc?“ spýtal sa s úsmevom.
„Bola úžasná!“ vyhŕkol Uško. „Videl som celý les! A chytil som si večeru! Vidieť ušami je tá najlepšia superschopnosť na svete! Najprv to nešlo, ale potom som to skúšal znova a znova a teraz už viem, ako na to!“
Striebrokrídly prikývol. „Pamätaj si, Uško, ten najväčší strach máme často z vecí, ktorým nerozumieme. Keď sa ich však naučíme skúmať a klásť im správne otázky, zistíme, že v sebe skrývajú úžasné tajomstvá.“
Uško sa spokojne zavesil dolu hlavou vedľa starého netopiera. Už sa nevedel dočkať ďalšej noci. Veď vo svete bolo ešte toľko nepočutých ozvien, ktoré čakali, kým ich objaví. A on bol pripravený opýtať sa každej jednej z nich.