V útulnom a teplučkom vnútri nosa chlapca menom Filip býval jeden maličký, neposedný bacil. Volal sa Kýchan a mal ten najväčší sen na svete. Nechcel len tak sedieť na jednom mieste. Chcel cestovať, objavovať nové svety a zažívať dobrodružstvá. Problém bol, že jeho domov, Filipov nos, bol síce pohodlný, ale po čase aj trochu nudný. Všade to isté, všade tie isté vône.
„Ach,“ povzdychol si Kýchan a hojdal sa na jednom z chĺpkov. „Kedy sa už konečne pohneme? Chcel by som vidieť, čo je tam vonku! Počul som legendy o svete plnom farieb, hračiek a nových miest na bývanie.“
Filip sa práve necítil najlepšie. Bolela ho hlava, mal plný nos a stále pokašliaval. Ležal na koberci v detskej izbe a hral sa s autíčkami. Jeho najlepšia kamarátka Elka sedela oproti nemu a stavala vežu z kociek.
Zrazu Kýchan pocítil, ako sa celý jeho svet začal triasť. Najprv jemne, potom stále silnejšie. Steny nosa sa začali sťahovať. „Jupí! Niečo sa deje!“ zvolal Kýchan radostne. Zbadal, ako sa okolo neho tvorí maličká, priehľadná gulička vody. Bola ako miniatúrna vesmírna loď. „Moja šanca!“
Neváhal ani sekundu. Rýchlo skočil a pevne sa chytil okraja tejto vodnej kvapôčky. Cítil, ako ho to ťahá dopredu, smerom k východu z jaskyne, ktorú poznal ako Filipov nos.
„Hab... hab...“ ozvalo sa z diaľky.
Kýchan sa pevne držal. „Už to prichádza! Moje veľké dobrodružstvo!“
„HAPČÍÍÍ!“
V tej chvíli ho vystrelilo von obrovskou rýchlosťou. Letel vzduchom ako najrýchlejšia raketa na svete. Svetielka v izbe sa mu mihali pred očami a všetko sa točilo. „Letííím! Ja naozaj letím!“ kričal od nadšenia, aj keď ho nikto nepočul. Jeho kvapôčková loď sa elegantne vznášala vzduchom, priamo ponad farebné kocky a rozostavanú autodráhu.
Čo myslíte, deti, kam asi Kýchan doletí?
Let netrval dlho. S jemným „čľup“ pristál aj so svojou kvapôčkou presne na streche žiarivo červeného hasičského auta, s ktorým sa práve hrala Elka. Kvapôčka sa rozprskla a Kýchan sa ocitol na novom, neznámom území. Bolo to hladké, lesklé a voňalo to trochu ako plast.
„Paráda! Nový svet!“ tešil sa a začal sa prechádzať po streche autíčka. Všetko bolo pre neho nové a vzrušujúce. Pozoroval Elku zblízka. Mala veselé oči a smiala sa, keď sa jej veža z kociek zrútila.
Elka zobrala červené autíčko do ruky. „Brrm, brrm, hasiči idú na pomoc!“ povedala a jazdila autíčkom po koberci. A presne vtedy sa to stalo. Kýchan, ktorý sedel na streche, sa zrazu ocitol na jej teplej a mäkkej ruke.
„Och, toto je ešte lepšie miesto!“ pomyslel si. „Je tu tak príjemne teplo. Oveľa lepšie ako na tom studenom plaste.“ Začal liezť po jej prstoch, akoby to boli kopce a údolia. Elka si nič nevšimla. Bacily sú predsa také maličké, že ich voľným okom nevidíme.
Hrala sa ďalej, no po chvíli si rukou, na ktorej sedel Kýchan, pretrela unavené oči a potom si prstami podoprela bradu, presne pod nosom. Kýchan zacítil známu, lákavú vôňu. Blížil sa k ďalšej útulnej jaskyni, veľmi podobnej tej, z ktorej práve priletel.
„Ďalší domov! A aký pekný!“ jasal v duchu. S jedným malým nádychom, ktorý Elka urobila, vletel dnu. Ocitol sa v Elkinom nose. Bol tmavý, teplý a vlhký – presne ako ten Filipov.
„Dokonalé! Našiel som si nový domov!“ tešil sa Kýchan a hneď si začal hľadať najlepšie miestečko na oddych po dlhej ceste.
Filip sa na Elku pozrel. „Si v poriadku? Nejak si stíchla.“
Elka pokrútila hlavou. „Neviem. Zrazu ma svrbí v nose a je mi trochu zima,“ povedala a zatrepala sa. O chvíľu na to si aj ona kýchla. Nebolo to také silné kýchnutie ako Filipove, len také maličké: „Apčí!“
Do izby vošla Filipova mama. „Ako sa hráte, drobci?“ spýtala sa s úsmevom, no hneď si všimla, že Elka vyzerá trochu bledo. Položila jej ruku na čelo. „Zdá sa mi, že si nejaká teplá, Elka. A ty, Filip, stále kýchaš?“
Filip prikývol. „A teraz začala aj Elka.“
Mama sa zamyslela. „Filip, pamätáš sa, čo si urobil predtým, ako si si kýchol?“
Filip pokrčil plecami. „Nič. Len to prišlo.“
„A dal si si pred ústa ruku alebo lakeť?“
Filip sa začervenal. „Zabudol som. Prišlo to tak rýchlo.“
Mama si k nim sadla na koberec. „To sa stáva. Ale viete, čo sa deje pri kýchnutí? Predstavte si, že v tvojom nose, Filip, bývajú takí malí, neviditeľní cestovatelia. Ako náš kamarát bacil Kýchan,“ povedala a sprisahanecky na nich žmurkla. Deti vyvalili oči. Odkiaľ mama vedela o Kýchanovi?
„Títo cestovatelia milujú dobrodružstvá a chcú objavovať nové svety,“ pokračovala mama. „Keď kýchneš bez toho, aby si si zakryl ústa, pošleš ich na výlet. Letia vzduchom v malých kvapôčkach, presne ako v raketách. A môžu pristáť kdekoľvek – na hračkách, na stole, alebo aj na ruke kamaráta.“
Filip sa pozrel na červené autíčko a potom na Elku. Zrazu mu to všetko začalo dávať zmysel. „Takže... ja som poslal bacila na výlet... a on pristál na Elkinom autíčku?“ spýtal sa potichu.
„Presne tak,“ prikývla mama. „A keď si Elka chytila autíčko a potom sa dotkla tváre, cestovateľ sa presťahoval k nej. Preto sa teraz aj ona necíti dobre. Títo cestovatelia, bacily, sa v novom domove rýchlo rozmnožia a spôsobia, že sa necítime vo svojej koži.“
Elka sa zamračila. „To nie je fér. Ja som nechcela žiadnych cestovateľov.“
„Samozrejme, že nie,“ pohladila ju mama. „Ale máme spôsob, ako týmto cestovateľom v cestovaní zabrániť. Je to veľmi jednoduchá a silná čarovná formulka.“
„Aká?“ spýtali sa deti zborovo.
„Po prvé, keď cítime, že ide na nás kýchnutie alebo kašeľ, rýchlo si dáme pred ústa lakeť,“ povedala mama a ukázala im, ako na to. Ruku ohla a ústa si schovala do ohybu lakťa. „Lakeť je ako štít, ktorý zastaví všetky kvapôčkové rakety.“
Deti to hneď skúsili. Obaja si dali ruky do polohy „upírskeho kýchnutia“ a zasmiali sa.
„A po druhé,“ pokračovala mama, „si musíme veľmi často a poriadne umývať ruky mydlom a teplou vodou. Mydlo je pre bacily ako šmykľavá šmykľavka, ktorá ich pošle preč do odtoku. Hlavne pred jedlom, po príchode zvonku a vždy, keď si kýchneme alebo kašleme do dlane.“
Vysvetlila im to veľmi trpezlivo. „Predstavte si, že mydlové bublinky obalia každého malého cestovateľa a voda ich potom spláchne. Takto sa nedostanú na ďalší výlet.“
Filip sa cítil trochu previnilo, ale zároveň aj múdrejšie. „Takže keď si budem zakrývať ústa a umývať ruky, Kýchan už nebude môcť cestovať k Elke?“
„Presne tak,“ usmiala sa mama. „Ochrániš nielen Elku, ale všetkých kamarátov. A Elka, keď si bude umývať ruky, ochráni seba. Je to tímová práca.“
Poobede, keď sa Elka cítila trochu lepšie, išli si spolu s mamou do kúpeľne ukázať, ako sa správne umývajú ruky. Pustili si teplú vodu, namydlili si dlane, chrbty rúk, miesta medzi prstami aj okolo nechtov. Mama ich naučila krátku pesničku, ktorú si mali spievať, aby vedeli, že si ruky umývajú dosť dlho.
Kýchan vo vnútri Elkinho nosa počul tlmený smiech a spev. Bývalo sa mu tam dobre, ale začínal chápať, že jeho cestovanie nie je pre ostatných až taká zábava. Možno nabudúce, keď sa mu zachce cestovať, počká, kým bude jeho hostiteľ pripravený s vreckovkou alebo lakťovým štítom.
Od toho dňa sa Filip s Elkou stali expertmi na boj proti neviditeľným cestovateľom. Vždy, keď niekto kýchol bez zakrytia úst, jemne mu pripomenuli: „Pozor na bacily na výlete!“ A keď videli niekoho odchádzať z toalety bez umytia rúk, spýtali sa: „A čo mydlová šmykľavka?“
Už sa nebáli bacilov, lebo vedeli, ako sa pred nimi chrániť. A Filip pochopil, že byť dobrým kamarátom znamená aj dávať pozor na to, aby jeho bacily nechodili na nepozvané návštevy. A to je predsa oveľa dôležitejšie ako akékoľvek dobrodružstvo malého Kýchana. Čo poviete? Skúsite si aj vy zaspievať pesničku pri umývaní rúk?