Vysoko na oblohe, tam, kde sa vtáky len občas odvážia zaletieť, plával malý obláčik menom Iskra. Bola biela, nadýchaná a nesmierne zvedavá. Nebola ako ostatné veľké oblaky, ktoré mali dôležité úlohy – nosiť dážď alebo vytvárať tieň. Iskra bola pozorovateľka. Najradšej zo všetkého sa nechala unášať vetrom a sledovala živú mapu pod sebou. Videla, ako slnko ráno budí kvety zlatými bozkami, ako včely usilovne bzučia okolo úľov a ako sa rieka kľukatí krajinou sťa strieborná stužka, ktorú niekto rozvinul po zelenej lúke.
Jedného dňa bolo nebo akési nepokojné. Vzduch bol nabitý zvláštnou energiou, akoby sa chystalo na veľké predstavenie. Z jednej strany, od slnečného juhu, kde more hrialo pobrežie, sa blížil niekto veselý a plný energie. Bol to Teplúšik Vlhčenko, mocný prúd vzduchu, ktorý bol hrejivý a plný drobných, neviditeľných kvapiek vody, ktoré nazbieral cestou. Kam prišiel, tam sa všetko zdalo byť živšie a veselšie. Spieval si pieseň o ďalekých teplých krajoch a jeho jediným cieľom bolo stúpať stále vyššie a vyššie k slnku. „Hurá, hore! Ešte vyššie! Slnko ma volá!“ tešil sa a jeho neviditeľné telo sa rozpínalo radosťou.
Iskra ho s úžasom sledovala. Ešte nikdy nevidela toľko nespútanej energie pokope. No vtom si všimla, že z druhej strany, od chladného severu, kde sa na vrcholoch hôr ešte trblietal sneh, prichádza niekto úplne iný. Bol to Studenko Suchárik. Vyzeral vážne, bol chladný, hustý a suchý ako zimný deň. Nemal v sebe takmer žiadne vodné kvapôčky. Jeho cieľom bol poriadok. Vedel, že všetko ťažké a studené patrí nižšie, a tak chcel klesať dolu k zemi a upratať všetok ten príliš rozbláznený teplý vzduch. „Poriadok musí byť. Všetko na svoje miesto,“ hundral si potichu a pomaly, ale isto sa sunul vpred ako obrovská neviditeľná lavína.
Iskra stuhla a jej jemné okraje sa zachveli. „Juj, tí dvaja sa stretnú!“ zašepkala si. „Čo sa len stane, keď sa veselý a hrejivý Teplúšik zrazí s vážnym a chladným Studenkom?“ Trochu sa bála. Schovala sa za väčší oblak a zvedavo vykukovala.
Netrvalo dlho a stalo sa to. Teplúšik, plný sily a ľahkosti, stúpal presne tam, kam chcel klesnúť ťažký Studenko. „Uhni sa! Ja letím hore!“ zasmial sa Teplúšik a chcel Studenka obísť zospodu. „To teda nie! Ja idem dolu, tam je moje miesto! Ty patríš podo mňa!“ odvetil Studenko prísne a nechcel uhnúť ani o centimeter.
Narazili do seba. Ale nebola to zrážka plná hnevu. Skôr to vyzeralo, akoby sa začali hrať na zvláštnu naháňačku vo vzduchu. Teplúšik, ľahší a vrtkejší, sa snažil prešmyknúť ponad Studenka. Studenko, ťažší a silnejší, ho neúprosne stlačil dolu a snažil sa ho podplávať. „Nechytíš ma!“ smial sa Teplúšik. „Ale chytím!“ mračil sa Studenko.
A tak sa začali okolo seba krútiť. Teplúšik stúpal a Studenko klesal, no ako sa obiehali, vytvorili spolu niečo úžasné. Začali sa točiť ako obrovská neviditeľná vodorovná rúra, ktorá sa gúľala po oblohe. Iskra len otvárala svoje imaginárne ústočká od úžasu. „Vyzerá to ako obrovský valec, čo sa kotúľa po nebi!“
Teplúšik Vlhčenko mal však v sebe ukrytú obrovskú silu. Jeho teplá energia mala jediný, nezastaviteľný cieľ: stúpať hore. A ako sa spolu so Studenkom točili, táto sila začala ich spoločný tanec zdvíhať. Vodorovný točiaci sa valec vzduchu sa zrazu prehol a jeho stred sa začal dvíhať smerom k oblohe. Zmenil sa na obrovský, rotujúci stĺp. „Jéj! Pozri na to!“ kričal Teplúšik, aj keď ho už skoro nebolo počuť v silnejúcom hukote. „My tancujeme vertikálne!“ Studenko neodpovedal, ale Iskra videla, že aj on je súčasťou toho neuveriteľného tanca. Ich spoločná sila rástla a rástla, až sa z nej zrodil obrovský, tmavý búrkový mrak, ktorý vyzeral ako nahnevaný obor.
Iskra cítila, ako ju mrazí, hoci bola blízko Teplúšika. Vzduch okolo nej začal iskriť a bzučať. Zospodu búrkového obra sa začal naťahovať tenký lievik, akoby bol zvedavý, čo je dolu na zemi. Iskra so zatajeným dychom sledovala ten úzky, točiaci sa chobot, ktorý sa pomaly spúšťal nižšie a nižšie. Vyzeral ako prst obra, ktorý chce zistiť, aká je na dotyk zem.
„Čo to robí? Kam ide?“ pýtala sa sama seba Iskra.
Chobot sa točil čoraz rýchlejšie. Nasával do seba menšie oblaky a prach, ktorý poletoval vo vzduchu, a stával sa tmavším a viditeľnejším. A potom sa to stalo. Špička chobota sa dotkla zeme. V tom momente sa zrodilo tornádo.
Iskra čakala nejakú katastrofu. Ale toto tornádo bolo iné. Nedotklo sa žiadneho domu ani stromu. Dotklo sa veľkej, neupravenej lúky, kde ležalo pohádzané suché lístie z jesene a kopa starej slamy. A začalo tancovať! S neuveriteľnou rýchlosťou a eleganciou začalo víriť všetko suché lístie do vzduchu. Vyzeralo to, akoby tisíce farebných motýľov tancovalo v jednom obrovskom kruhu. „Jéj, ono upratuje!“ zvolala Iskra prekvapene.
Tornádo sa presunulo o kúsok ďalej, kde vietor predtým rozfúkal kopu sena. S niekoľkými rýchlymi otočkami zozbieralo všetko seno a uložilo ho do jednej úhľadnej, vysokej kopy uprostred poľa. Potom zbadalo starú stodolu. Na jej streche bol plechový kohút, ktorý ukazoval smer vetra. Tornádo k nemu prišlo a jemne do neho fúklo, až sa kohút roztočil ako na kolotoči, rýchlo, rýchlejšie, najrýchlejšie! Farmár, ktorý to z diaľky sledoval, si len pretrel oči a pokrútil hlavou.
Tanec Teplúšika a Studenka bol nádherný, ale aj veľmi vyčerpávajúci. Pomaly im dochádzala energia. Ich vrtenie sa spomaľovalo, hukot slabol. Obrovský stĺp vzduchu sa začal rozpadať. Chobot, ktorý sa dotýkal zeme, stratil svoju silu, zdvihol sa naspäť k mraku a po chvíli zmizol úplne. Búrkový obor sa rozplynul na menšie, priateľskejšie obláčiky a obloha sa opäť upokojila.
Teplúšik Vlhčenko, trochu unavený, zamával Studenkovi. „Ďakujem za tanec! To bola zábava! Spolu sme silnejší.“ A pokračoval vo svojej ceste ďalej k slnku. Studenko Suchárik len ticho prikývol, a Iskre sa zazdalo, že sa pod neviditeľné fúzy aj trochu usmial. „Aj nabudúce. Ale teraz musí byť poriadok.“ A pomaly klesal k zemi, aby ochladil a vyčistil vzduch.
Obláčik Iskra zostala ticho plávať na svojom mieste. Už sa nebála. Pochopila, že aj tie najmocnejšie a najhlučnejšie veci na svete nie sú vždy zlé. Niekedy sú len výsledkom stretnutia dvoch úplne odlišných síl, ktoré sa rozhodnú spolu tancovať namiesto toho, aby bojovali. Pochopila, že príroda má svoje vlastné, úžasné pravidlá a že aj zdanlivý chaos môže vytvoriť niečo fascinujúce a dokonca užitočné.
Od toho dňa, vždy keď Iskra videla, že sa k sebe blížia teplé a studené prúdy vzduchu, nebola vystrašená. Bola zvedavá. Usmiala sa a zašepkala: „Uvidíme, aký tanec nám dnes ukážete.“ A tešila sa na ďalšie veľké predstavenie, ktoré jej obloha pripraví.
A čo vy, deti? Keď sa nabudúce pozriete na oblohu a uvidíte mraky, ktoré sa naháňajú, skúste si predstaviť, aký tanec asi práve tancujú a aké veľké predstavenie pre nás chystajú.