Potok Zurčalník bol veselý a neposedný. Skákal si cez kamene, veselo si zurčal a ponáhľal sa dolu z kopca, akoby mal niekde dôležité stretnutie. Pre bobriu rodinku, ktorá si na jeho brehu stavala nový domov, bol však až príliš rýchly.
„Och, zase mi to odniesol!“ zafučal malý bobrík Chip a bezmocne pozeral, ako prúd vody odnáša halúzku, ktorú sa tak usilovne snažil zapichnúť do dna. Bol to už jeho piaty pokus a piaty neúspech. Jeho ostre zúbky, ktoré tak hravo prehlodali konár, boli proti sile vody bezmocné. Frustrovane buchol plochým chvostom o hladinu. ŠPLIECH! Pár kvapiek pristálo na nose jeho sestričke Stružlinke, ktorá práve prichádzala s náručou tenkých vŕbových prútov.
„Chip! Čo to robíš? Takto tú hrádzu nikdy nepostavíme,“ chichotala sa.
„Je to nanič,“ zamračil sa Chip. „Voda je silnejšia. Chcem, aby tu už bolo naše jazierko, a ono to proste nejde.“
Vtom sa pri nich objavil ich otec, statný bobor Kôrko. Jeho srsť sa na slnku leskla a z jeho pokojných očí sršala skúsenosť. Nepovedal ani slovo, len sa posadil na breh a sledoval, ako voda unáša ďalší a ďalší konárik, ktorý sa Chip pokúšal položiť.
„Čo myslíš, Chip, prečo ten konárik odpláva?“ spýtal sa napokon Kôrko tichým hlasom.
Chip si povzdychol. „Lebo voda je rýchla a konárik je ľahký.“
„Presne tak,“ prikývol Kôrko. „A čo keby sme začali niečím, čo voda len tak ľahko neodnesie? Niečím ťažkým a pevným?“
Chip a Stružlinka sa pozreli na otca a potom na hromadu kmeňov, ktoré spoločne nahlodali na brehu. Najväčší z nich bol dlhý a hrubý ako Kôrko sám.
„Ale ten je obrovský!“ vyhŕkla Stružlinka. „Ten do vody nedostaneme.“
„Sami nie,“ usmial sa Kôrko. „Ale my sme predsa tím.“
Chipovi sa rozžiarili oči. Výzva! Spoločne s otcom a sestrou sa zapreli do najväčšieho kmeňa. Tlačili, fučali, mykali ním zo strany na stranu, ale kmeň sa ani nepohol. Ležal tam pevne ako prikovaný.
„Nevadí,“ povedal Kôrko, keď videl Chipov sklamaný výraz. „Skvelé, teraz vieme, ako to nerobiť! Sila niekedy nestačí. Musíme použiť rozum.“ Odišiel kúsok ďalej a vrátil sa s dlhým, pevným konárom, takmer palicou. „Pozrite sa na toto.“
Kôrko podložil pod ťažký kmeň jeden menší, plochý kameň. Potom pod kmeň zasunul koniec dlhej palice tak, aby sa opierala o kameň. „Stružlinka, poď mi pomôcť. Opatrne zatlačíme na druhý koniec.“
Chip neveriacky sledoval, čo sa bude diať. Kôrko a Stružlinka sa zavesili na dlhý koniec palice a... Kmeň, ktorý sa predtým ani nepohol, sa pomaly zdvihol! GÚĽ! S veľkým buchotom sa skotúľal až na kraj brehu.
„Jéj! To je kúzlo!“ vykríkol Chip nadšene.
„Nie je to kúzlo, ale šikovnosť,“ vysvetlil Kôrko. „Táto dlhá palica je náš pomocník. Volá sa páka. Pomohla nám znásobiť našu silu. Čo myslíte, deti, dokážeme to znova?“
Samozrejme, že dokázali! Chip už vedel, ako na to. Našiel správny kameň, podložil ho a spolu so Stružlinkou pomocou páky odkotúľali do potoka ďalšie dva ťažké kmene. ŽUCH! ŽUCH! Voda okolo nich zúrila a penila, ale kmene sa ani nepohli. Stali sa základom ich budúcej hrádze.
„Výborne, stavitelia!“ pochválila ich mama Vrbka, ktorá im priniesla chutné korienky na posilnenie. „Základy máte pevné. A čo teraz?“
„Teraz menšie konáre!“ zvolala Stružlinka a hneď sa pustila do práce. Chip sa pridal. Nosili menšie a menšie konáre a kládli ich na veľké kmene. Voda si však stále nachádzala cestičky a pretekala cez medzery. Hrádza síce rástla, ale vodu nezastavila.
Chip opäť začal strácať trpezlivosť. „Robíme to zle! Všetko preteká!“
Mama Vrbka sa usmiala. „Predstav si, že pletieš sveter, Chip. Keby si nitky len tak položil na seba, držali by pokope?“
Chip pokrútil hlavou.
„A presne tak je to aj s hrádzou. Konáre musíme navzájom prepletať. Dlhšie cez kratšie, tenšie okolo hrubších. Musia sa držať spolu ako prsty na labke.“
Ukázala im, ako vziať ohybný vŕbový prút a prepliesť ho pomedzi väčšie konáre. Stružlinka bola v prepletaní veľmi šikovná. Jej labky sa pohybovali rýchlo a presne. Chip ju chvíľu pozoroval a potom to skúsil aj on. Najprv mu to nešlo, prúty sa mu vyšmykovali. Ale nevzdal sa. Skúsil to znova a znova. Po chvíli zistil, že ak jeden koniec prúta niekde pevne zakliesni, druhý sa mu prepletá oveľa ľahšie.
Celé popoludnie pracovali ako jeden tím. Kôrko nosil ťažšie kusy, Vrbka hľadala tie najlepšie ohybné prúty, Stružlinka ich majstrovsky prepletala a Chip, ten sa stal odborníkom na hľadanie správnych miest, kam konáre zapasovať, aby všetko držalo pokope.
Hrádza rástla a rástla. Voda sa spomaľovala. Už to nebol divoký Zurčalník, ale pokojnejší a rozvážnejší potok. Za hrádzou sa začala zhromažďovať voda a hladina stúpala. Z prúdov sa pomaly stávalo jazierko.
„Už len posledný krok,“ zavelil Kôrko, keď slnko začalo klesať k obzoru. „Musíme upchať všetky malé dierky. Potrebujeme blato a kamienky.“
To bola práca pre všetkých. Svoje široké chvosty používali ako lopatky. Naberali nimi mäkké blato z brehu a nosili ho na hrádzu. Labkami ho vtláčali do posledných škár. Chip objavil, že malé okrúhle kamienky fungujú ako zátky. Starostlivo ich vkladal do dierok, kým ich blato úplne nezalepilo. Spočítal ich. „Jeden, dva, tri... už ich mám desať! Potrebujeme ešte aspoň desať!“ kričal na Stružlinku a spoločne hľadali kamienky správnej veľkosti.
Keď zapadlo slnko, práca bola hotová. Unavení, ale šťastní sa všetci štyria posadili na vrch svojej hrádze. Za nimi sa rozprestieralo tiché, hlboké jazierko. Hladina bola pokojná ako zrkadlo a odrážala prvé hviezdy. Voda teraz siahala presne tak vysoko, aby zaliala vchod do ich bobrieho hradu ukrytého v brehu. Žiadna líška ani vlk sa k nim teraz nedostane.
Chip sa pozrel na to úžasné dielo. Nebolo to kúzlo. Bola to práca, trpezlivosť a múdrosť. Jeho malá labka sa dotkla hladkej, pevnej hrádze. „My sme to postavili,“ zašepkal hrdo.
„Áno, Chip,“ usmial sa Kôrko a objal ho. „Spoločne. Každý kúsok, aj ten najmenší, bol dôležitý. Aj ten tvoj prvý konárik, ktorý odniesla voda. Vďaka nemu sme sa naučili, ako začať.“
Chip sa usmial. Zrazu sa necítil malý a bezmocný. Cítil sa ako skutočný staviteľ. Vedel, že toto jazierko ich bude chrániť celú zimu a že na jeho dne budú mať ukryté zásoby chutných konárov. Pozrel na svoj odraz v tmavej vode a vedľa neho sa zrkadlila celá jeho rodina. Boli tím. A ich dielo bolo dokonalé.