V teplom a útulnom domčeku, ktorý vyzeral ako malý zelený futbalový loptič, býval kakaový bôb menom Bôbík. Nebýval tam sám. Tlačil sa v mäkkej bielej perinke so svojimi takmer tridsiatimi súrodencami. Bol to najlepší domček na svete. Tichý, bezpečný a voňal sladko ako ovocný cukrík. Bôbík nepoznal nič iné a bol dokonale spokojný. Občas sa cez stenu ich domčeka, ktorý sa volal kakaový struk, predralo tlmené slnečné svetlo a zohrialo ich.
"Je tu dobre, však?" zašepkal Bôbík svojmu bratovi, ktorý sa uvelebil vedľa neho. "Najlepšie," odvetil braček a spokojne si zívol.
Jedného dňa sa však ich pokojný svet otriasol. Ozvalo sa hlasné cvaknutie a celý ich domček sa zatriasol a s jemným buchnutím spadol na niečo mäkké. "Čo-čo sa to deje?" pýtali sa bôbiky jeden druhého a Gúľali sa v perinke zo strany na stranu. Bôbík cítil, ako mu srdiečko bije rýchlejšie. Zrazu sa ozval hlasný praskot a do ich útulného domova vniklo ostré, jasné svetlo. Bôbík si musel prižmúriť svoje malé očká, ktoré nikdy predtým nič také nevideli. Stáli nad nimi obrovské postavy, Majstri Cukrári, a s úsmevom sa pozerali dnu.
Jemná ruka ich všetkých vybrala z perinky a položila na veľkú kopu s tisíckami ďalších bôbov. Bôbík sa ocitol vo svete plnom farieb, zvukov a neznámych vôní. Okolo poletovali pestrofarebné motýle a spievali vtáky. Bôbík bol zmätený a trochu sa bál. Všetko bolo také nové a veľké. Jeho bezpečný domček bol preč.
"Neboj sa, maličký," ozval sa vedľa neho tenký hlások. Bôbík sa otočil a uvidel zvláštneho tvora. Bol zelený ako list, ale keď sa pohol bližšie k hnedým bôbom, zmenil farbu na hnedú. "Kto si?" spýtal sa Bôbík prekvapene. "Ja som Kamo Leon, chameleón. A ty si na začiatku veľkého dobrodružstva," povedal tvor a sprisahanecky na neho žmurkol. "Dobrodružstva? Ja sa chcem vrátiť domov!" posťažoval sa Bôbík. "Tvoj domov splnil svoju úlohu. Teraz sa z teba stane niečo úžasné. Ale najprv sa musíš trochu slniť," vysvetlil Kamo Leon a ukázal na obrovské drevené rohože, kam Majstri Cukrári rozprestierali všetky bôby.
Bolo to ako ležať na pláži. Slnko hrialo a hrialo. Bôbík najprv nechápal, prečo sa musia takto sušiť. Cítil, ako sa jeho telo mení. Bol čoraz ľahší a tvrdší. "Prečo to robia?" spýtal sa svojho nového kamaráta. "Slniečko z vás vyťahuje prebytočnú vodičku," vysvetlil Kamo Leon, ktorý sa vyhrieval vedľa neho a bol teraz presne takej farby ako slnkom vysušená zem. "Je to dôležité, aby sa vo vás prebudila tá pravá, hlboká chuť. Je to ako keď sa s pomocou rodičov učíš plávať – najprv sa ti nechce do vody, ale potom je to zábava."
Po niekoľkých dňoch na slnku ich Majstri pozbierali do veľkých vriec. "A teraz kam?" šepkal si Bôbík, keď sa ocitol v tme vreca. Cesta bola hrboľatá, ale netrvala dlho. Keď ich vysypali, ocitol sa v obrovskej miestnosti, ktorá voňala úplne inak. Voňala teplo a orieškovo. Pred ním stál obrovský kovový bubon, ktorý sa pomaly otáčal.
"Hurá, kolotoč!" zvolal jeden z bôbikov. "To nie je kolotoč, to je pražič," zasmial sa Kamo Leon, ktorý sa z ničoho nič objavil na vrchu bubna, teraz sfarbený do kovovo-strieborna. "Tu dostanete tú správnu farbu a vôňu." Majstri ich nasypali dnu a bubon sa začal otáčať a zohrievať. Bôbíkovi to pripomínalo jemné hojdanie v perinke, len bolo oveľa teplejšie. Cítil, ako sa jeho vôňa mení. Už nevoňal ako ovocie, ale ako... niečo nové. Niečo lákavé, hlboké a sladko-horké. A jeho farba stmavla do krásnej, sýtej hnedej.
"Mňam, táto vôňa! Cítim sa... orieškový a karamelový!" zvolal Bôbík nadšene. Strach bol preč. Nahradila ho zvedavosť. Čo príde ďalej?
Keď sa bubon zastavil a otvoril, všetky bôby sa vysypali von. Boli krásne hnedé a voňavé. Majstri Cukrári ich nechali vychladnúť a potom ich vzali k ďalšiemu stroju. Tento vyzeral trochu strašidelne. Boli to dva obrovské kamene, ktoré sa pomaly otáčali proti sebe. "A toto je čo?" spýtal sa Bôbík s rešpektom. "To je mlyn. Tu sa z vás stane rieka," povedal záhadne Kamo Leon.
Bôbík nechápal, ako sa z neho môže stať rieka. Ale skôr, ako sa stihol spýtať viac, ocitol sa medzi kameňmi. Nebolelo to. Skôr to šteklilo a drvilo. Bôbík cítil, ako sa jeho pevné telíčko mení. Spolu so svojimi bratmi sa spájali dokopy, drvili sa na tisíce drobných kúsočkov, až sa z nich uvoľnil voňavý tuk. A zrazu... už nebol Bôbík. Bol súčasťou niečoho väčšieho. Bol kvapkou v teplej, hustej, tmavej rieke, ktorá sa liala z mlyna.
"Vidíš? Povedal som ti to!" smial sa Kamo Leon, ktorý teraz sedel na okraji veľkej nádoby, kam sa rieka vlievala. "Už nie si len jeden bôb. Ste tím! Ste kakaová hmota!" Bôbík, teraz už len myšlienka v tej úžasnej hmote, sa cítil zvláštne. Bolo mu trochu smutno za jeho starým telom, ale zároveň bol hrdý. Bol súčasťou niečoho veľkého a voňavého.
Rieka kakaovej hmoty sa vliala do obrovského bazéna, ktorý pripomínal veľkú vaňu s miešadlami. A tam ich už čakali noví kamaráti. Z jedného vreca sa do bazéna sypali milióny trblietavých bielych kryštálikov. "Ahojte! My sme Cukor! Prinášame sladkosť a radosť!" spievali tenkými hláskami, keď padali do tmavej hmoty. Potom sa z veľkej kanvice prilial krémový biely prúd. "Dobrý deň, my sme Mliečko. Sme tu, aby bolo všetko jemné a lahodné," pozdravil jemný, upokojujúci hlas.
A potom sa začal tanec. Obrovské ramená v bazéne sa začali pomaly pohybovať a všetko miešať. Miešali a miešali... celé hodiny. A potom celé dni. "Prečo to trvá tak dlho?" pýtal sa Bôbík, teda jeho časť v zmesi. "Toto sa volá konšovanie," vysvetlil Kamo Leon, ktorý sedel na okraji a menil farby z hnedej na bielu a späť. "Je to ako dlhé, priateľské rozprávanie. Cukor, mlieko a kakao sa musia dokonale spoznať, skamarátiť a spojiť do jednej rodiny. Čím dlhšie sa miešajú, tým bude výsledok jemnejší a lahodnejší. Je to lekcia trpezlivosti."
A tak sa miešali. Bôbíkova horkosť sa spojila so sladkosťou cukru a jemnosťou mlieka. Všetky chute sa preplietli a vytvorili niečo úplne nové. Po dlhom, dlhom čase sa miešanie skončilo. Zmes bola neuveriteľne hladká a voňavá. Už to nebola len kakaová hmota s cukrom a mliekom. Bola to... čokoláda!
Ale dobrodružstvo ešte nekončilo. Čakala ich posledná skúška. "A teraz vás čaká temperovanie," oznámil Kamo Leon. "Je to trochu ako cvičenie pred veľkým vystúpením. Aby ste boli silní, lesklí a krásne pukali, keď si z vás niekto odlomí kúsok." Majstri Cukrári tekutú čokoládu jemne zohriali, potom schladili a potom znova trošičku zohriali. "Čo myslíte, deti, prečo to robia takto zložito?" zašepkal Kamo Leon smerom k nám. "Pretože takto sa všetky drobné kryštáliky v čokoláde usporiadajú do dokonalej, pevnej mriežky."
Nakoniec prišlo veľké finále. Teplá, tekutá a dokonale pripravená čokoláda sa liala do formičiek. Boli to malé obdĺžniky spojené do jednej veľkej tabuľky. Bôbík, teda jeho malá časť, cítil, ako sa vlieva do jedného z tých obdĺžnikov. Pomaly chladol a tuhol. Cítil sa silný a pevný.
Keď Majster Cukrár vyklopil hotovú tabuľku z formy, Bôbík sa skoro nevidel. Bol krásne lesklý a hladký. Spolu so svojimi súrodencami a novými kamarátmi, cukrom a mliekom, tvoril nádhernú tabuľku mliečnej čokolády.
Tabuľku zabalili do strieborného papiera, ktorý šuštil, a potom do pekného farebného obalu. Bôbík cestoval v krabici, až kým sa neocitol na poličke v obchode. Tam čakal. Už sa nebál. Bol zvedavý a hrdý. Prešiel dlhú cestu a premenil sa na niečo, čo malo priniesť radosť.
Jedného dňa si ho všimlo malé dievčatko. "Mami, mami, môžem si ju vziať?" spýtalo sa a ukázalo presne na neho. Doma dievčatko opatrne rozbalilo šuštiaci papier. "Jéj, aká je krásna a ako vonia!" potešilo sa. Odlomilo si presne ten kúsok, v ktorom bol Bôbík. Ozvalo sa hlasné, uspokojivé PUK! Dievčatko si vložilo kúsok do úst a zatvorilo oči. Na jej tvári sa objavil široký, šťastný úsmev. "Mňam!"
V tej chvíli Bôbík všetko pochopil. Celé to dlhé dobrodružstvo – sušenie na slnku, praženie, mletie, miešanie aj čakanie – malo zmysel. Jeho poslaním nebolo navždy ostať v malom struku. Jeho poslaním bolo prejsť touto cestou, aby sa premenil a priniesol sladkú radosť jedinému okamihu. A to bol ten najlepší pocit na svete. Už nebol len malý kakaový bôb. Bol kúsok šťastia.