Vysoko, prevysoko na nebi, v brušku jedného veľkého sivého oblaku, sa narodila malá snehová vločka. Volala sa Bilinka a bola nádherná. Mala šesť tenkých, priezračných ramien, ozdobených tými najjemnejšími čipkovanými vzormi, aké si len viete predstaviť. No kým sa ostatné vločky smiali, naháňali a tešili na svoj prvý tanec smerom k zemi, Bilinka sa triasla. Ale nie od zimy. Od strachu.
„Počujete? Už nás volá!“ zašepkala jej kamarátka Iskrička a veselo sa zatočila. Zospodu k nim doliehal tichý šum vetra, ktorý všetky vločky volali „Veľký Dych“. Bol to signál, že ich dobrodružstvo sa začína.
„Ja nejdem,“ zašepkala Bilinka a schovala sa za chumáčik hmly. „Bojím sa.“
„Ale prečo?“ čudovala sa Iskrička. „Veď sa budeme vznášať, tancovať vo vetre a potom prikryjeme svet bielou perinou! Bude to nádhera!“
„A potom?“ spýtala sa Bilinka tenkým hláskom. „Potom sa dotknem zeme a... a zmiznem. Navždy. Roztopím sa na obyčajnú vodu a bude po mne.“ Očká sa jej naplnili drobnými ľadovými slzičkami.
Vtom sa vedľa nej zalesklo niečo múdre a pokojné. Bola to staručká kvapka vody, ktorá sa v chlade oblaku premenila na drobný, hladký kryštálik. Volala sa Rosička a zažila už viac ciest medzi nebom a zemou, než koľko má Bilinka krištálikov na svojich ramenách.
„Zmizneš? To je zaujímavé slovo,“ prehovorila Rosička jemne. „Povedz mi, Bilinka, myslíš si, že ja som bola vždy len takýto malý kúsok ľadu?“
Bilinka prekvapene pokrútila hlavou. „Neviem. Asi áno.“
Rosička sa usmiala. „Kdeže. Predtým, ako som prišla sem hore, bola som súčasťou veľkého, modrého oceánu. Hojdala som sa na vlnách, hrala sa s rybkami a vyhrievala sa na slniečku.“
„Vážne? A ako ste sa dostali až sem?“ dychtivo sa spýtala Bilinka a na chvíľu zabudla na svoj strach.
„Slniečko ma svojimi teplými lúčmi tak šteklilo, až som sa stala ľahučkou a neviditeľnou. Zmenila som sa na paru,“ vysvetľovala Rosička. „Stúpala som vyššie a vyššie, až kým som sa tu, v tomto oblaku, nestretla s miliardami ďalších kamarátok. Spojili sme sa a čakali. A keď prišiel chlad, premenili sme sa na vás, krásne snehové vločky.“
Bilinka počúvala so zatajeným dychom. „Takže... vy ste vlastne voda z oceánu?“
„Presne tak. A vieš, čo sa stane, keď sa ty, krásna vločka, dotkneš zeme a slnko ťa zohreje?“
„Roztopím sa,“ šepla Bilinka smutne.
„Zmeníš sa,“ opravila ju Rosička láskavo. „Zmeníš svoj kabátik. Zložíš si túto nádhernú šesťramennú čipku a oblečieš si lesklý, priehľadný plášť vodnej kvapky. Ale stále to budeš ty, Bilinka. Tvoja cesta sa neskončí. Naopak, začne sa jej nová časť!“
Rosička pokračovala a jej hlas znel ako zurčanie potôčika. „Ako kvapka vody vsiakneš do zeme a napojíš smädný korienok kvetu, ktorý vďaka tebe rozkvitne do krásy. Alebo sa pridáš k ostatným kvapkám a vytvoríte veselý potôčik. Budete sa pretekať pomedzi kamene, skákať z malých vodopádov a vaša cesta vás zavedie do rieky a potom...“
„...späť do veľkého oceánu!“ dokončila za ňu Bilinka a jej ľadové srdiečko poskočilo od radosti. Zrazu všetko chápala. Nebolo to o miznutí. Bolo to o premene! O nekončiacom dobrodružstve. Tomu sa hovorí kolobeh vody.
V tej chvíli sa Veľký Dych ozval znova, tentoraz silnejšie a láskavejšie. Všetky vločky okolo sa radostne pohli k okraju oblaku.
Iskrička sa otočila na Bilinku. „Tak čo, ideš?“
Bilinka sa pozrela na múdru Rosičku, ktorá na ňu povzbudivo žmurkla. Potom sa usmiala najširším úsmevom, aký kedy snehová vločka mala.
„Jasné, že idem! Nechcem predsa zmeškať ďalšiu časť môjho veľkého dobrodružstva!“
S týmito slovami sa odvážne odrazila od okraja oblaku a pridala sa k tisícom ďalších sestričiek. Tancovala vo vetre, krútila sa v piruetách a s radosťou sa znášala k zemi. Už sa nebála. Vedela, že jej cesta sa nekončí, ale práve naopak, nádherne pokračuje. Jemne pristála na konári borovice a s úžasom sa pozerala na biely, trblietavý svet, ktorý pomohla vytvoriť.
A čo myslíte, deti, aké dobrodružstvo čakalo na Bilinku, keď sa na jar prebudilo slniečko?