V jednej modernej a lesklej autoumyvárni, ktorá voňala po jablkovom šampóne a čistej vode, žili traja nerozluční kamaráti. Ich domovom bol dlhý tunel plný farebných svetiel a veselých zvukov.
Prvou bola kefa Kefka. Jej dlhé, mäkké štetiny sa vedeli krútiť tak veselo, že každé auto pošteklili do smiechu. „Škrab-škrab, chichichi! Čistota je zábava!“ hovorievala, keď sa s chuťou púšťala do práce.
Druhým bola múdra tryska Bublinka. Poznala všetky tajomstvá vody. Vedela striekať jemnú hmlu, ktorá pohladila, ale aj silný prúd, ktorý odplavil každú špinku. „Šššš, voda si vždy nájde cestu,“ šepkala pokojne.
A tretím bol silák Fúrik. Bol to obrovský sušič, ktorý dokázal fúkať tak mocne, že z áut odfúkol aj tú poslednú, najmenšiu kvapôčku. „Fúúú, pozor, letí víchor!“ hrmel pyšne, keď sa jeho ventilátory roztočili na plné obrátky.
Spolu tvorili dokonalý tím. Každý deň sledovali, ako do ich umyvárne vchádzajú smutné, zaprášené autá a vychádzajú z nej šťastné a lesklé ako zrkadlá.
Jedného dňa sa však pri vchode objavilo malé, červené autíčko. Bolo také zablatené, že mu takmer nebolo vidieť farbu. Plakalo tiché, olejové slzičky. Volalo sa Blatko. Okrem hrubej vrstvy blata malo na boku zvláštnu, tmavú a lepkavú škvrnu, ktorá vyzerala ako prilepený kus čokoládovej torty.
„Čo sa ti stalo, maličký?“ spýtala sa Kefka súcitne.
„Hral som sa pri lese a... a skĺzol som do jamy plnej ihličia a lepkavej živice zo stromov,“ fňukalo Blatko. „Už nikdy nebudem pekný a červený.“
„Ale kdeže!“ zahrmel Fúrik sebavedomo. „S tým si poradím raz-dva. Ja odfúknem všetko!“
Postavil sa pred Blatka, zhlboka sa nadýchol a fúkol z plných pľúc. FÚÚÚÚ! Suché lístie a prach odleteli preč. Hrudy blata popadali na zem s hlasným čľapotom. Blatko vyzeralo o čosi lepšie, ale stalo sa niečo čudné. Tá lepkavá škvrna zo živice tam ostala. Vyzerala ešte tmavšia a tvrdohlavejšia ako predtým. Fúrik zosmutnel. Jeho sila tentoraz nestačila.
„Teraz som na rade ja,“ povedala múdra Bublinka. „Voda predsa zmyje všetko.“
Namierila na škvrnu svoj najsilnejší prúd. Voda syčala a striekala na všetky strany. Z Blatka zmyla aj posledné zvyšky blata, no lepkavá škvrna sa ani nepohla. Voda po nej len stiekla, akoby mala neviditeľný pršiplášť. Bublinka bola zmätená. Ešte nikdy nevidela niečo, čo by voda nedokázala umyť.
„Tak to skúsim ja!“ zvolala veselá Kefka, ktorá nechcela vidieť Blatka takého smutného. „Ja ju odtiaľ vyšúcham smiechom a šteklením!“
Roztočila sa a svojimi najjemnejšími štetinami začala škvrnu drhnúť. Škrab, škrab, škrab! No namiesto toho, aby škvrna zmizla, len sa trošku rozmazala a Kefkine krásne čisté štetiny sa zlepili dokopy. „Fujky! To je nechutne lepkavé!“ zvolala a rýchlo sa odtiahla.
V autoumyvárni zavládlo ticho. Fúrik smutne mlčal, Bublinka premýšľala a Kefka si čistila svoje zlepené štetiny. Malé autíčko Blatko opäť začalo poplakávať. „Vidíte? Som stratený prípad. Ostanem navždy fľakatý.“
Vtom Bublinka zdvihla svoju trysku. V očiach jej zaiskrila nová myšlienka. „Počkajte! Každý z nás to skúsil sám. Fúrik odfúkol blato, ja som zmyla prach a Kefka to skúsila vydrhnúť. A čo ak to robíme v zlom poradí? A čo ak nám niečo dôležité chýba?“
Pozrela sa na dávkovač s voňavou, hustou penou, ktorú používali len na tie najväčšie nečistoty. „Mám nápad! Čo keby sme tú lepkavú škvrnu najprv... zmäkčili? Ako keď maminka nechá odmočiť pripečený hrniec vo vode s mydlom.“
Kefka a Fúrik súhlasne prikývli. Toto znelo ako skvelý plán!
„Dobre teda, ideme na to ako tím!“ zavelila Bublinka.
Najprv vystrekla na lepkavú škvrnu hustú vrstvu bielej, nadýchanej peny. Vyzeralo to, akoby malo Blatko na boku kopček šľahačky. Pena ticho praskala a syčala. Všetci trpezlivo čakali.
Po chvíli Bublinka povedala: „Teraz ty, Kefka!“
Kefka sa opatrne priblížila a začala jemne šúchať napenené miesto. A stal sa zázrak! Lepkavá živica už nebola taká tvrdá. Pod penou zmäkla a začala sa oddeľovať v malých kúskoch. „Hurá! Ono to funguje!“ zajasala Kefka.
Keď Kefka dokončila svoju prácu, Bublinka opäť zobrala velenie. „A teraz finále!“
Pustila na miesto jemný, ale široký prúd teplej vody. Pena spolu so zmäknutými kúskami živice sa krásne odplavila dolu a na boku červeného autíčka neostalo nič, len krásny, lesklý lak.
„A teraz ja, aby si sa neleskol len od vody!“ zahrmel Fúrik a s radosťou odfúkol všetky kvapky.
Blatko sa pozrelo na svoje biele odrazy v čistej podlahe. Bolo dokonalé. Červené, žiarivé a bez jediného fliačika. Od radosti urobilo malý poskok na svojich pneumatikách.
„Ďakujem! Ďakujem vám všetkým!“ smialo sa. „Ste najlepší tím na celom svete!“
Kefka, Bublinka a Fúrik sa na seba hrdo usmiali. Pochopili, že aj keď je každý z nich v niečom dobrý, tie najväčšie a najlepkavejšie problémy dokážu vyriešiť iba vtedy, keď spoja svoje sily a použijú ich v správnom poradí.
A tak sa v ten deň v autoumyvárni všetci naučili, že na každú škvrnu platí iný liek a že najlepším liekom na všetky trápenia je spolupráca a priateľstvo.