V najhlbšej a najzabudnutejšej zásuvke starého dreveného stolíka vládol pokoj a prach. Vyzeralo to tam ako v malom, tichom múzeu zabudnutých vecí. Ležal tam osamelý gombiček, ktorý stratil svoju košeľu, kúsok včelieho vosku, čo voňal ako leto, a tri staré kancelárske spinky, ktoré sa držali za ruky.
A potom tam bola mapa. Nebola to hocijaká mapa. Volala sa Cestička a kedysi bola veľmi hrdá. Jej papier bol pevný, farby jasné a čiary presné. Vodila turistov po horách, ukazovala im, kde nájdu rieky, lesy a staré hrady. Lenže roky strávené v tme zásuvky jej neprospeli. Jej farby vybledli a čo bolo najhoršie, Cestička zabudla. Úplne zabudla, čo znamenajú všetky tie čiary, machule a symboly na jej vlastnom povrchu.
„Ach jaj,“ povzdychla si tak potichu, až sa z toho zvíril jediný obláčik prachu. „Som ako kniha bez písmen. Načo som, keď si neviem spomenúť?“
Vedľa nej sa zalesklo mosadzné puzdro. Bol to jej starý kamarát, Kompas. Aj on mal svoje trápenie. Jeho strelka, ktorá mala vždy neomylne ukazovať na sever, sa pred rokmi zasekla. Teraz ukazovala tvrdohlavo kamsi medzi severovýchod a ktovie kam. „Nebuď smutná, Cestička,“ ozval sa jeho hlboký, mierne škrípavý hlas. „Ja som na tom podobne. Aký je to kompas, ktorý nevie, kde je sever?“
Vtom sa k nim dogúľala stará, ohlodaná ceruzka. Volala sa Tuhoš a jej špička bola taká tupá, že by s ňou človek nenakreslil ani krivú čiaru. „A ja?“ zachrapčal Tuhoš. „Ja som ceruzka, ktorá nevie kresliť. Sme tu taká partia... na nič.“
Všetci traja na chvíľu stíchli a počúvali len šuchot prachu. Zrazu sa však spoza drevených stien zásuvky ozval tenký detský hlások. „Starký, a kam sa vyberieme na výlet? Na ten kopec s vežou? Ale potrebujeme mapu, aby sme nezablúdili!“
To slovo – „mapa“ – zasiahlo Cestičku ako malý, príjemný blesk. A potom to druhé – „nezablúdili“. Zrazu pocítila niečo, čo už dávno necítila. Pocit dôležitosti. „Počuli ste to?“ zašepkala vzrušene. „Niekto nás potrebuje! Musíme si spomenúť! Musíme zistiť, čo znamenám!“
Kompas a Tuhoš sa na seba pozreli. Bol to bláznivý nápad. Ako by mohli niečo zistiť, keď boli takí... pokazení? Ale v Cestičkinom hlase bola taká nádej, že sa nedalo odolať. „Dobre,“ prikývol Kompas. „Skúsime to. Spoločne.“ „Ja pomôžem, ako viem,“ prisľúbil Tuhoš a svojím tupým koncom sa opatrne dotkol mapy. „Začnime tu. Čo je táto dlhá, modrá, vlnitá čiara?“
Cestička sa zamračila. „Neviem. Je to len... modrá machuľa.“ „Počkaj,“ ozval sa Kompas. „Modrá... Modrá farba je studená. A pamätám si, ako mi raz na sklíčko kvapla voda. Bola presne takáto. A keď prší, voda tečie a vytvára cestičky.“ „A tie sa krútia!“ dodal Tuhoš. „Presne ako táto čiara!“ Cestička sa na modrú vlnovku pozrela novými očami. „Rieka!“ vyhŕkla nadšene. „Áno! Je to rieka!“ Všetci traja pocítili prvý úspech. Bolo to, akoby sa v tmavej zásuvke rozsvietila maličká žiarovka.
„Výborne!“ pochválil ich Tuhoš a posunul sa na veľkú zelenú plochu. „A čo toto? Je to celé zelené.“ „Zelená,“ zamyslela sa Cestička. Zhlboka sa nadýchla a zdalo sa jej, že cíti slabú arómu ihličia. „Pripomína mi to niečo pichľavé a vysoké.“ „Stromy!“ vyhŕkol Tuhoš. „Kedysi som kreslil také malé, špicaté trojuholníky. To boli stromy.“ „A tam, kde je veľa stromov pohromade, je...“ začal Kompas. „Les!“ dokončila Cestička a jej papierik sa od radosti jemne zavlnil. „Už vieme dve veci! Máme rieku a máme les!“
Ich pátranie pokračovalo. Objavili tenké, prerušované čiary. Spoločne prišli na to, že to musia byť chodníčky pre ľudí, lebo nie sú dosť široké pre autá. Potom našli malé hnedé vlnky, ktoré boli blízko seba. Cestička si spomenula, ako sa na týchto miestach vždy krčila a skladala do kopca. „To sú vrstvy,“ povedal múdro Kompas. „Ukazujú, aký je terén strmý. Toto je kopec.“
Nakoniec sa Tuhoš dokotúľal k najvyššiemu bodu na mape. Bol tam malý symbol – štvorček s trojuholníkovou strechou a malou vlajočkou na vrchu. „A toto je čo?“ spýtal sa. Stál priamo na vrchole hnedých vlniek, teda na kopci. Viedol k nemu tenký, prerušovaný chodníček, ktorý sa vinul cez zelený les. „Je to dom,“ povedala Cestička. „Ale stojí sám, na najvyššom mieste,“ namietol Kompas. „Ľudia stavajú domy skôr v údolí. Toto musí byť niečo špeciálne.“ „Miesto, odkiaľ je všetko vidieť,“ zašepkal Tuhoš. „Ako veža.“ „Rozhľadňa!“ zvolali všetci naraz. Podarilo sa im to. Rozlúštili hlavnú záhadu mapy. Vedeli, kadiaľ vedie cesta, aj kam smeruje.
V tej chvíli sa zásuvka s hlasným vŕzganím otvorila. Do tmy prenikol lúč svetla a malá detská ruka opatrne siahla dnu. Zdvihla mapu, Kompas aj Tuhoša. „Aha, starký! Našiel som tú tvoju starú mapu! A pozri, je tu aj kompas a ceruzka!“ ozval sa ten istý radostný hlások. „Presne tu je tá rozhľadňa, o ktorej si hovoril!“
Cestička, Kompas a Tuhoš sa vyhrievali na slnku a cítili sa užitoční a šťastní. Cestička už nebola len vyblednutý papier, ale plán na dobrodružstvo. Kompasova zaseknutá strelka sa od radosti pohla o milimeter a Tuhoš sa cítil ostrý ako nikdy predtým.
Pochopili, že aj keď každý z nich bol sám osebe nedokonalý a takmer zabudnutý, spoločne dokázali niečo úžasné. Znova našli svoj zmysel. A mapa Cestička vedela, že kým má priateľov, nikdy sa naozaj nestratí.
A ktovie? Možno aj vo vašej najzabudnutejšej zásuvke čaká nejaké podobné dobrodružstvo na svoje objavenie.