V parku, kde voňali kvety a bzučali včielky, rástol do výšky nový, krásny múr. Slniečko sa naň usmievalo a jeho tehličky žiarili veselou, oranžovo-červenou farbou. V najvyššom rade, presne uprostred, ležali vedľa seba dve neposedné tehličky. Jedna sa volala Cifro, lebo mala na boku malú značku, ktorá pripomínala veselú číslicu päť. Druhá bola Kvapka, pretože ju zdobila drobná jamka v tvare dažďovej kvapky.
Stavbári práve odišli na obed a všade zavládlo ticho.
„To je ale nuda,“ zamrmlal Cifro a pozrel sa na svojich susedov, ktorí stáli v dokonale rovnej línii. „Stojíme tu ako vojaci. Chcel by som, aby si ma každý všimol!“
Kvapka sa zachichotala. „A ako to chceš spraviť? Začať mávať?“
Cifro pokrútil svojimi tehlovými ramenami. Pozrel sa dolu na rady pod sebou a všimol si niečo zaujímavé. Tehly neboli poukladané presne jedna nad druhou. Boli posunuté, ako schody. Každá tehla hore sedela na dvoch tehlách pod sebou.
„Aha!“ zvolal Cifro a dostal nápad. „Pozri, Kvapka! Tam dole je to oveľa zaujímavejšie. Čo keby sme si vymenili miesta? Len tak, pre zábavu! Budeme iní ako ostatní.“
Kvapke sa ten nápad zapáčil. „Myslíš, že to zvládneme?“ spýtala sa s iskričkami v očiach.
„Jasné!“ povzbudil ju Cifro. „Trošku sa zavrtíme, posunieme a bude to!“
A tak sa do toho pustili. Opatrne sa mykali a posúvali, až sa im s veľkým „Buch!“ podarilo vymeniť si miesta. Teraz Cifro sedel tam, kde bola predtým Kvapka, a Kvapka na mieste Cifra. Obaja sa spokojne usmiali. Narušili dokonalý rad a teraz stáli presne nad škárou medzi dvoma tehlami pod nimi.
„Vidíš? A nič sa nestalo,“ povedal Cifro pyšne.
Vtom však zafúkal jemný vetrík. Celý múr sa zľahka zakolísal.
„Uf, čo to bolo?“ prekvapila sa Kvapka a trošku sa jej zatočila hlava.
Práve vtedy priletel malý vrabček a sadol si na vrchol múru, kúsok od nich. Múr sa zatriasol oveľa viac.
„Cifro, ja sa bojím!“ vykríkla Kvapka. „Cítim sa ako kývajúci zub! Čo ak spadneme?“
Zrazu sa z hĺbky múru ozval hlboký, dunivý hlas, ktorý znel ako starý kameň.
„Kto to tam hore narušil našu pevnú väzbu?“
Cifro a Kvapka stuhli. Pozreli dolu a videli, že k nim hovorí stará, múdra tehla zo samého spodku múru. Volala sa Majster Murivo.
„To... to sme boli my,“ priznal sa ticho Cifro.
„Len sme sa chceli trošku pohrať a vymeniť si miesta,“ dodala Kvapka so strachom v hlase.
Majster Murivo si povzdychol. „Deti moje, múr nie je ihrisko. Každý z nás tu má svoje presné miesto. A nie je to len tak pre nič za nič.“
„Ale prečo?“ spýtal sa zvedavo Cifro. „Veď je to len vzor.“
„To nie je len vzor, to je naša sila,“ vysvetlil trpezlivo Majster Murivo. „Predstavte si, že stojíte na jednej nohe. Je ťažké udržať rovnováhu, však? Ale keď stojíte na oboch nohách, ste pevní ako strom. Každá správne položená tehla stojí na dvoch ‘nohách’ – teda na dvoch tehlách pod sebou. Prekrýva medzeru medzi nimi a spája ich.“
Kvapka a Cifro počúvali s otvorenými ústami.
„Tým, že sme takto pospájaní,“ pokračoval Majster Murivo, „rozkladáme všetku váhu. Keď si na mňa sadne vtáčik, alebo sa o mňa oprie vietor, ja tú silu neunesiem sám. Podelím sa o ňu so susedmi vedľa mňa. A oni ju posunú ďalej, až sa celá váha bezpečne rozloží po celom múre. Sme ako jeden veľký, silný tím.“
Majster Murivo sa na chvíľku odmlčal. „Ale vy dvaja ste sa posunuli a teraz každý z vás stojí len nad jednou škárou. Všetka vaša váha tlačí na jedno slabé miesto. Preto sa celý múr kýva.“
Cifro sa zahanbil. „To sme nevedeli. Mysleli sme si, že byť iný je lepšie.“
„Byť súčasťou niečoho veľkého a silného je oveľa lepšie,“ usmial sa starý majster. „Každý z nás je dôležitý. Aj tá najmenšia tehlička pomáha držať celý dom pokope.“
Kvapka a Cifro sa na seba pozreli a prikývli. Už vedeli, čo musia spraviť. S trochou námahy a vzájomnej pomoci sa opäť zavrteli a posunuli. S tichým „puk“ zapadli na svoje pôvodné miesta.
V tej chvíli sa stalo niečo úžasné. Celý múr prestal kmitať. Stál pevne a hrdo ako predtým. Vrátil sa doň pocit sily a istoty.
Vrabček na vrchole veselo zaštebotal, akoby im chcel poďakovať.
„Mali ste pravdu, Majster Murivo,“ povedal Cifro s úctou. „Byť súčasťou silného múru je ten najlepší pocit!“
„A stále sme susedia!“ dodala veselo Kvapka a šťuchla do Cifra.
Obaja sa cítili hrdí. Nie preto, že boli iní, ale preto, že boli presne tam, kde mali byť, a pomáhali držať celý múr pevne pokope.
A tak sa tehličky naučili, že každý, aj ten najmenší kúsok, má v pevnom múre svoje veľmi dôležité miesto. A možno, keď najbližšie uvidíte nejaký múr z tehál, všimnete si, ako múdro sú poukladané, aby držali spolu ako najlepší kamaráti.