Filip sedel na farebnom koberci vo svojej izbe a pozeral von oknom. Slniečko kreslilo po tráve dlhé tiene a vtáčiky si štebotali veselú pesničku. Všetko vyzeralo byť pripravené na parádne dobrodružstvo, len Filipovi sa akosi nechcelo. Cítil sa ako vyfúknutá lopta. Nemal na nič náladu.
Zrazu jeho pohľad padol na poličku. Stála tam sklenená dóza plná lákavých, lesklých cukríkov. Boli červené ako jahody, žlté ako citróny a zelené ako jarná tráva. Mamina povedala, že sú na oslavu, ale oslava bude až zajtra. „Jeden malý cukrík predsa nemôže uškodiť,“ pomyslel si Filip. „Len si dodám trošku energie.“
Opatrne odkrútil vrchnák a prstom vylovil jeden červený. Chutil sladko a úžasne. „Možno by pomohol ešte jeden,“ zašepkal si a siahol po žltom. A potom po zelenom. A potom ešte po dvoch červených, lebo tie boli najlepšie. Ani si nevšimol, že v ruke drží už piaty farebný papierik.
Vtom to prišlo.
V jeho brušku to zašumelo, potom zabublalo a nakoniec sa ozvalo hlasné: VZZZZUM! Filipove nohy sa začali samy od seba triasť a prsty na rukách mu poskakovali ako malé blšky. Cítil, ako sa mu do celého tela valí obrovská sila. Nebola to obyčajná sila. Bola to raketová sila!
„Aktivujem Cukrovú Raketu! Desať, deväť, osem...“ kričal na celú izbu, ale ani nedopočítal. „ŠTART!“
Jeho telo sa odlepilo od zeme. Nie naozaj, ale tak sa mu to zdalo. Preletel izbou ako blesk. Kocky, ktoré mal ráno tak pekne upratané, sa rozleteli na všetky strany. Postavil z nich najvyššiu vežu na svete za neuveriteľných pätnásť sekúnd! Potom preskočil posteľ, urobil tri kotrmelce a ešte stihol zamávať plyšovému medveďovi, ktorý sa na neho prekvapene pozeral zo stoličky. Bol rýchly, bol silný, bol neporaziteľný! Všetko bolo farebné, hlasné a neskutočne zábavné.
„Som kráľom vesmíru!“ zvolal a vyskočil tak vysoko, ako len vládal.
Ale vtom sa stalo niečo zvláštne. Motor jeho Cukrovej Rakety začal kašľať. Najprv len tak ticho: puf... puf... Potom hlasnejšie a trhane: PUF-KACH-PRSK! Filip cítil, ako mu dochádza palivo. Farebný a rýchly svet okolo neho začal blednúť a spomaľovať. Ruky mu oťaželi, nohy sa mu prestali triasť a zrazu mal pocit, akoby boli z betónu.
Jeho úžasná veža z kociek sa s rachotom zrútila. Cukrová Raketa stratila všetku svoju silu a s mäkkým „buch“ pristála na koberci. Filip ležal uprostred izby, obklopený rozhádzanými hračkami, a cítil sa ešte horšie ako predtým. Bol unavený, mrzutý a jediné, na čo mal chuť, bolo zavrieť oči a spať. Všetka tá úžasná energia zmizla tak rýchlo, ako prišla.
„Moja raketa havarovala,“ zamrmlal smutne a pozrel von oknom.
A vtedy ho uvidel.
V záhrade, hneď pod oknom, sa pomaly a rozvážne pohyboval malý traktor. Nebol to obyčajný traktor z kovu a plastu. Tento vyzeral, akoby bol celý urobený z ovsených vločiek, pospájaných medom, a jeho kolesá boli veľké vlašské orechy. Z jeho malého komína sa nevalil dym, ale len taká príjemná, teplá para a ozývalo sa z neho pokojné bafkanie: „Puf... puf... pomaly... ďalej... zájdeš...“
Traktor mal za sebou pripojenú malú vlečku a trpezlivo prenášal hlinu z jedného rohu záhona na druhý. Neuháňal, neskákal, nerobil kotrmelce. Išiel si svojím tempom, pekne krok za krokom, a vôbec nevyzeral unavene.
Filipovi to nedalo. Zišiel potichu do záhrady a sadol si do trávy neďaleko pracujúceho traktora.
„Ahoj,“ povedal ticho. „Ty sa nikdy neunavíš?“
Traktor sa zastavil a jeho orechové kolesá jemne zavŕzgali. Otočil sa k Filipovi a jeho hlas znel presne tak, ako vyzeral – pokojne a rozvážne. „Ahoj, chlapče. Ja sa neunavím. Mám totiž špeciálne palivo.“
„Aké?“ spýtal sa zvedavo Filip. „Je lepšie ako to moje? Moje bolo ako raketa, ale veľmi rýchlo sa minulo.“
Traktor sa jemne zasmial, až sa mu z komína vyvalil obláčik teplej pary. „Raketové palivo je skvelé na rýchly štart. Ale na dlhú prácu potrebuješ niečo iné. Moje palivo sa volá 'Trpezlivá Sila'.“
„Trpezlivá Sila?“ čudoval sa Filip. „A z čoho je?“
„Z ovsených vločiek, orieškov a ovocia,“ odpovedal traktor. „Vieš, predstav si, že máš pohár a chceš ho naplniť vodou. Cukrová Raketa je, ako keď do pohára naraz vyleješ celé vedro. Voda vyšplechne na všetky strany a v pohári skoro nič neostane. Ale moje palivo je, ako keď vodu do pohára leješ pomaly a opatrne. Naplní sa celý a voda v ňom ostane na dlho.“
Vtom prišla do záhrady mamina a v ruke niesla misku. „Filipko, tu máš olovrant. Trochu teplej ovsenej kaše s jabĺčkom a škoricou.“
Filip pozrel na misku a potom na traktor. Kaša voňala krásne, teplo a upokojujúco. Vyzerala presne ako palivo, o ktorom hovoril jeho nový kamarát.
„Čo myslíš, mal by som to skúsiť?“ spýtal sa traktora.
„Skús a uvidíš,“ zabafkal traktor. „Možno to nebude okamžitý štart do vesmíru, ale tá sila ti vydrží celé popoludnie.“
Filip zobral lyžičku a nabral si. Kaša nebola výbušne sladká ako cukríky. Bola jemná, teplá a príjemne sýta. Cítil, ako sa mu do tela nevalí búrka, ale skôr taký pokojný, teplý prúd. Ako keď slniečko po daždi pomaly zohrieva zem.
Keď dojedol, necítil sa ako raketa. Cítil sa... dobre. Pokojne a silno. Vstal, upratal kocky, ktoré ráno rozhádzal, a potom sa s kamarátmi vonku hral na naháňačku. A na jeho veľké prekvapenie, kým ostatní už po chvíli oddychovali, on stále vládal behať. Bol ako ten malý, vytrvalý traktor. Pomalý, ale nezastaviteľný.
Večer, keď ležal v posteli, premýšľal o rakete a traktore. Oboje malo svoju silu. Raketa bola na krátku, bláznivú zábavu. Ale traktor, ten bol naozajstný kamarát na celý deň.
Čo myslíte, deti, kedy je dobré použiť raketové palivo a kedy sa viac hodí to traktorové?