Sofi sedela na schodíkoch pod strieškou a sledovala, ako sa obloha zatiahla sivými oblakmi. Nebola to búrka, len taký tichý, letný dáždik. Vzduch voňal mokrou zemou a trávou. Najprv spadla jedna kvapka, potom druhá a zrazu sa rozpršalo. Kvap, kvap, kvap, šepkal dážď.
Kúsok od schodov stála stará plechová kanva na polievanie. Jedna odvážna kvapka dopadla presne na jej lesklý chrbát. DING! ozval sa jasný, zvonivý tón. Sofi sa prekvapene vystrela. To bolo zaujímavé! Hneď nato ďalšia kvapka pristála na veľkom liste lopúcha vedľa plota. PLIP! Znelo to mäkko a tlmene, ako malý zelený vankúšik.
„Počuli ste to?“ zašepkala Sofi, hoci tam bola sama. Alebo si to aspoň myslela. Z konára blízkej jablone na ňu zvedavo pozerala veverička s huňatým chvostom.
„Klik-klik!“ ozvalo sa z chodníka, kde kvapka trafila malý plochý kamienok.
Sofi sa rozžiarili oči. „Každá kvapka spieva inak!“ zvolala potichu. „Kanva robí ding, list robí plip a kameň robí klik. To je ako... ako hudba!“
Práve vtedy sa otvorili vrátka a do dvora vbehol jej kamarát Marko. Mal na sebe žltý pršiplášť a na hlave kapucňu, ktorá mu smiešne odstávala.
„Ahoj, Sofi! To je nuda, zase prší,“ zamračil sa.
„Ale nie je to nuda, Marko! Počúvaj!“ povedala Sofi nadšene. Ukázala na kanvu. Čakali. DING! Ukázala na list. PLIP! A na kameň. KLIK!
Marko naklonil hlavu. „Hej! To je naozaj!“ usmial sa. „A čo robí mláka?“
Hneď si to aj vyskúšal. Dupol do malej mláky, ktorá sa tvorila pri chodníku. ŠPLIECH!
„To je ďalší zvuk!“ zasmiala sa Sofi. „Máme plechový zvonček, zelenú bubienok, kamienkový xylofón a vodné činely!“
Veverička na strome súhlasne zašvitorila a zatriasla chvostom, čím striasla pár kvapiek z konára. Tie dopadli na drevenú lavičku. Buch-buch!
„Aha! Aj lavička hrá!“ dodal Marko. „Sofi, čo keby sme urobili pre celú záhradu koncert?“
Sofi nadšene poskočila. „Áno! Dažďový koncert! Ale ako?“
„Musíme nástroje správne usporiadať,“ zamyslel sa Marko. „Aby to nebol len hluk, ale melódia.“
Hneď sa pustili do práce. Najprv začali zbierať ďalšie „nástroje“. Našli starý hlinený črepník, ktorý vydával hlboký, dutý zvuk. BUM. Našli prázdnu plastovú fľašu. PLONK. A veľké pierko, ktoré spadlo z nejakého vtáčika, nevydávalo skoro žiadny zvuk, len tiché ŠŠŠŠŠ, keď po ňom kvapka skĺzla.
„Dobre, máme toho dosť,“ povedal Marko. „Poďme si to zapísať, aby sme nezabudli.“
Vbehli dnu a Sofi priniesla papier a pastelky. Nakreslila kanvu a vedľa nej napísala veľkými písmenami DING. Potom nakreslila list a napísala PLIP. Čoskoro mali celý zoznam obrázkových nôt. Bola to ich prvá hudobná partitúra.
„Teraz to musíme rozmiestniť,“ povedala Sofi a pozrela na smutnú záhradu. V záhonoch sa krčili zatvorené puky kvetov. Tulipány, narcisy aj sedmokrásky vyzerali, akoby ešte spali a nechcelo sa im ukázať svoje farby.
„Možno naša hudba zobudí kvietky,“ zašepkala Sofi.
„Skúsme to!“ súhlasil Marko. S pomocou veveričky Orieška, ktorá im obratne nosila menšie veci, začali rozmiestňovať svoje nástroje po záhrade. Plechovú kanvu položili na kraj terasy, kde na ňu najviac kvapkalo. Hlinený črepník dali pod veľký strom. Plastovú fľašu a kamienky poukladali do radu na múrik.
„Potrebujeme aj rytmus,“ povedal Marko. „Pozri, tu kvapká rýchlo, a tam pomalšie.“ Ukázal na odkvapovú rúru, z ktorej voda tiekla v pravidelnom prúde, a potom na konár stromu, z ktorého kvapky padali len občas.
S pomocou rodičov, ktorí ich s úsmevom sledovali z okna, natiahli ponad záhon špagát. Naň zavesili na štipcoch niekoľko lyžičiek. Keď na ne dopadli kvapky, ozvalo sa jemné CINK-CINK-CINK.
Všetko bolo pripravené. Dážď trocha zoslabol, no potom sa znova rozpršal, akoby aj on čakal na správnu chvíľu.
A koncert sa začal.
DING! ozvala sa kanva. BUM! odpovedal jej črepník. Klik-klik-klik! zahrali kamienky na múriku rýchly rytmus. PLONK! pridala sa fľaša. CINK-CINK! zacengali lyžičky. A do toho všetkého šepkali listy svoje jemné PLIP a PLOP a mláky robili veselé ŠPLIECH.
Nebol to len hluk. Bola to zvláštna, veselá melódia. Rýchle zvuky sa striedali s pomalými, vysoké s hlbokými. Sofi a Marko stáli pod strieškou, počúvali a ticho sa usmievali. Aj veverička Oriešok sedela na konári a vrtela chvostíkom do rytmu.
A vtedy si to Sofi všimla. Jeden zo zatvorených pukov červeného tulipánu sa zatriasol. Pomaličky, akoby sa preťahoval po dlhom spánku, začal otvárať svoje lupienky.
„Marko, pozri!“ zašepkala a ukázala prstom.
Aj Marko to videl. K červenému tulipánu sa pridal žltý narcis a potom aj malá biela sedmokráska. Kvietky, ktoré boli doteraz schúlené a sivé, akoby počuli tú veselú hudbu dažďa. Alebo možno...
„Oni boli smädné!“ zvolal Marko. „Vodička z dažďa im dáva silu, aby rozkvitli!“
„A naša hudba im pri tom pomáha!“ dodala Sofi.
Mali pravdu. Voda z dažďa prebúdzala korene a dávala rastlinkám energiu, aby rástli a kvitli. A veselý koncert bol oslavou tohto malého zázraku prírody. Pred ich očami sa smutná, zelenosivá záhrada začala meniť na farebný raj. Červené, žlté, modré a biele hlavičky kvetov sa jedna za druhou otvárali smerom k oblohe a hltavo pili každú kvapku.
Keď dážď pomaly ustal a cez mraky vykuklo slnko, celá záhrada žiarila. Vyzerala šťastne a sviežo.
Sofi a Marko sa na seba pozreli. „Dokázali sme to!“ zvolali naraz a objali sa.
„Zistili sme, že každá vec má svoj vlastný zvuk,“ povedal Marko hrdo.
„A že kvietky potrebujú vodu, aby boli krásne a farebné,“ doplnila ho Sofi a pohladila lupienok najbližšieho tulipánu.
Veverička Oriešok zoskočila zo stromu a ako poďakovanie im priniesla dva najkrajšie lieskovce, aké našla.
Čo myslíte, deti? Aké zvuky by ste našli vo vašej záhrade alebo na balkóne vy, keď bude najbližšie pršať? S pomocou rodičov si môžete skúsiť nájsť vlastné dažďové nástroje a usporiadať svoj vlastný koncert. Možno aj vaše kvietky sa potešia