Hrášok, malá zelená gulička, sa veselo kotúľal po bielom tanieri. Vedľa neho ležala oranžová pani Mrkvička a zlatistý kúsok zemiaka. Slnko im cez okno svietilo na ich hladké tváričky.
„Aký pekný deň na leňošenie!“ zasmial sa Hrášok.
Zrazu sa nad nimi zjavil strieborný obor. Bola to lyžica! Nabrala Hráška aj s jeho kamarátmi a leteli vysoko do vzduchu.
„Držte sa!“ skríkla pani Mrkvička.
Vleteli do tmavej a vlhkej jaskyne. Chrum! Hneď vedľa Hráška pristáli dve obrovské biele skaly a rozdrvili kúsok zemiaka.
„Jaj! Kde to sme?“ pípol Hrášok vystrašene.
„Vitaj v ústach!“ zahrmel hlboký hlas. Tie biele skaly boli zuby. „My sme Drviaci obri. Pripravujeme vás na veľkú cestu. Musíme vás zmenšiť, aby ste sa zmestili do úzkeho tunela.“
Zuby síce vyzerali hrozivo a robili veľký hluk, ale Hrášok pochopil, že mu nechcú ublížiť. Iba mu pomáhali.
Keď zuby dokončili svoju prácu, jazyk, veľký a mäkký pomocník, posunul všetku rozdrvenú potravu dozadu. Hrášok sa zrazu ocitol na začiatku dlhej, klzkej šmykľavky.
„Juchúúú!“ skríkol, keď sa rútil dolu tmavým tunelom. Bol to pažerák. Cesta bola rýchla a zábavná. Ani sa nenazdal a s veľkým čľupnutím pristál v niečom mäkkom a teplom.
Ocitol sa vo veľkom vaku, ktorý sa jemne pohupoval. Bolo to ako v bazéne plnom zvláštnej polievky. To bol žalúdok.
„Aha, ďalší cestovateľ!“ privítala ho pani Mrkvička, ktorá pristála kúsok od neho.
Okolo nich plávali tisícky maličkých kúskov jedla, ktoré zjedol chlapec Jakub na obed. Všetko sa tu jemne premiešavalo a krútilo.
„Čo sa tu deje?“ čudoval sa Hrášok.
„Teraz prichádza tá najdôležitejšia časť,“ zašepkala múdra Mrkvička. „V každom z nás je ukrytý poklad. Sila, vitamíny a všelijaké dobré veci. Ale sú zamknuté. Tieto kvapky pomocníčky ich pre nás odomknú.“
V tej chvíli sa okolo nich začali objavovať maličké, takmer neviditeľné kvapky. Boli to žalúdočné šťavy. Jemne sa dotýkali Hráška aj Mrkvičky a menili ich na ešte menšie a menšie čiastočky. Hrášok cítil, ako sa z neho uvoľňuje niečo zvláštne. Bola to zelená energia, jeho tajná sila – vitamíny! Nebolelo to. Bol to len zvláštny pocit, akoby sa menil na malý obláčik plný dobra.
Po nejakej dobe sa celá táto kaša pohla ďalej, do dlhého a úzkeho tunela, ktorý sa krútil ako bludisko. Bolo to tenké črevo. Steny tohto tunela neboli hladké. Boli pokryté miliónmi maličkých prštekov, ktoré sa jemne vlnili.
„A toto sú kto?“ spýtal sa Hrášok.
„To sú Zberači sily,“ vysvetlila pani Mrkvička. „Čakajú na náš poklad.“
A naozaj. Ako plávali okolo, Zberači sily si z nich opatrne brali všetky tie uvoľnené vitamíny a kúsky energie. Vzali si žltú silu z Mrkvičky, bielu silu z kúskov mäska a, samozrejme, aj zelenú silu z Hráška.
„Kam to všetko berú?“ zaujímal sa Hrášok.
„Posielajú to do celého tela chlapca Jakuba,“ odpovedala Mrkvička. „Vďaka tvojej sile bude Jakub vládať behať, skákať a smiať sa. Vďaka mojej sile bude mať zdravé oči.“
Hrášok sa zrazu cítil veľmi dôležitý. Jeho malá zelená gulička sa stala palivom pre veľkého chlapca! To bolo úžasné poslanie. Nebol len zjedený, on pomáhal!
Hrášok a ostatné zvyšky jedla, ktoré už odovzdali všetku svoju silu, pokračovali v ceste ďalej. Už neboli plní energie, ale boli plní hrdosti. Splnili svoju úlohu. Prešli dlhým hrubým črevom a nakoniec opustili Jakubovo telo, keď išiel na záchod.
A Jakub? Po dobrom obede vybehol von a hral sa s kamarátmi. Mal veľa energie a ani netušil, aké veľké dobrodružstvo zažil malý Hrášok v jeho brušku.
Možno aj ty, keď budeš nabudúce jesť hrášok alebo mrkvu, si spomenieš na ich odvážnu cestu. Každé sústo je začiatkom úžasného príbehu, ktorý ti dáva silu rásť a objavovať svet.