Na bielej stránke v hrubej knihe, tam, kde sa končil jeden krátky riadok, sedela malá, okrúhla Bodka. Bola celkom maličká, čierna a tichá. Veta, ku ktorej patrila, znela jednoducho: „Slnko svieti.“ Bodka si povzdychla. Cítila sa taká obyčajná.
Nad ňou a pod ňou sa po stránke preháňali iné vety, plné života a energie. Niektoré boli veselé a hlasné, iné zas zvedavé a tajomné. A na ich koncoch stáli úplne iné znamienka.
„Prečo ja musím byť len takáto tichá bodka?“ šepla si pre seba. „Nikto si ma ani nevšimne. Každý si prečíta vetu a hneď beží k ďalšej.“
Rozhodla sa, že takto to ďalej nejde. Musí zistiť, v čom je tajomstvo tých druhých, zaujímavejších znamienok. Zhlboka sa nadýchla, odrazila sa od konca svojej vety a začala sa kotúľať dolu po hladkom papieri ako drobná guľôčka.
Netrvalo dlho a narazila na niečo vysoké a rovné, čo stálo pevne ako vojak. Pod ním ležala ďalšia, menšia bodka, ktorá vyzerala presne ako ona.
„Ahoj! Dávaj pozor!“ zvolal ten vysoký rovný panáčik. Hlas mal silný a znel, akoby niečo dôležité oznamoval.
„Prepáč,“ pípla Bodka. „Ja… ja som sa len kotúľala. Kto si?“
„Ja som Výkričník! Moja úloha je prinášať do príbehov nadšenie a energiu!“ hrdo vyhlásil a vystrel sa ešte viac. Stál na konci vety: „To je úžasný deň!“
„Úžasný deň?“ zamyslela sa Bodka. „Moja veta bola len ,Slnko svieti.‘. To neznie tak nadšene.“
„Presne! Ale skús si to prečítať so mnou na konci!“ navrhol Výkričník. „Predstav si, že by tam stálo: ,Slnko svieti!‘ Cítiš ten rozdiel? Zrazu je to radostná správa! Výkrik plný šťastia!“
Bodka si to predstavila. Musela uznať, že mal pravdu. S Výkričníkom na konci by aj jej veta znela oveľa veselšie. No zároveň aj veľmi hlučne. „To je pekné,“ povedala Bodka, „ale ja asi nie som taká hlasná. Ďakujem ti, Výkričník.“
Zakývala mu a kotúľala sa ďalej. Prešla okolo dlhého odseku, ktorý rozprával o lietajúcom šarkanovi. Na jeho konci uvidela zvláštne znamienko. Bolo elegantne zatočené ako slimák a pod sebou malo tiež malú bodku. Zvedavo sa nakláňalo na jednu stranu, akoby nad niečím premýšľalo.
„Dobrý deň,“ pozdravila Bodka opatrne.
Znamienko sa k nej otočilo. „Dobrý deň, maličká. Kamže si sa vybrala tak sama?“ spýtalo sa jemným, zvedavým hlasom. Jeho veta znela: „Bude dnes fúkať vietor?“
„Hľadám svoje miesto,“ priznala Bodka. „A kto si ty?“
„Ja som Otáznik,“ predstavil sa. „Mojím poslaním je pýtať sa. Otváram dvere do neznáma, budím v deťoch zvedavosť a nútim ich premýšľať. Bez mojich otázok by sme sa nikdy nič nové nenaučili.“
Ukázal na svoju vetu. „Vidíš? Keď poviem ,Bude dnes fúkať vietor.‘, znie to ako oznam. Ale keď na konci stojím ja, zrazu je to záhada, ktorú treba vyriešiť.“
Bodka prikývla. Otáznik sa jej páčil. Bol múdry a všetko chcel vedieť. Ale ona sa necítila plná otázok. Skôr bola pokojná a tichá. „To je veľmi dôležitá úloha,“ povedala s úctou. „Ale myslím, že ani toto nie je pre mňa. Ja sa toľko nepýtam.“
Rozlúčila sa a pokračovala v ceste. Stránka sa zdala nekonečná. Zrazu sa jej do cesty priplietlo niečo malé, skrútené ako chvostík. Sedelo to uprostred dlhej, naozaj dlhej vety.
„Janko si do batoha zbalil jablko, fľašu s malinovkou, zošit a pero, a potom sa vybral na výlet.“
„Ahoj,“ pozdravila Bodka. „Ty nie si na konci.“
„Veru nie,“ usmial sa malý chvostík. „Ja som Čiarka. Ja vety neukončujem. Ja im dávam čas na nádych.“
„Čas na nádych?“ čudovala sa Bodka.
„Presne tak. Skús si prečítať túto vetu bezo mňa,“ navrhla Čiarka.
Bodka to skúsila a skoro sa jej zatočila hlava. Všetky tie veci v batohu sa jej zliali do jedného dlhého, nezrozumiteľného slova.
„Vidíš?“ zasmiala sa Čiarka. „Ja oddeľujem veci, aby v nich bol poriadok. A dávam čitateľovi malú pauzu, aby sa nestratil. Som ako malá prestávka na dlhej ceste.“
Bodke sa to veľmi páčilo. Čiarka bola užitočná, vytvárala v texte rytmus a poriadok. Ale jej miesto bolo v strede, nie na konci. „Si veľmi dôležitá, Čiarka,“ povedala Bodka úprimne. „Ale ja predsa len patrím na koniec.“
Smutne sa odkotúľala preč. Stretla hlučného Výkričníka, zvedavého Otáznika aj poriadkumilovnú Čiarku. Každý mal svoju skvelú úlohu. Len ona sa stále cítila… obyčajná.
Dorazila až na spodok stránky a unavená sa zastavila. Pozrela sa hore na všetky tie riadky, ktoré prešla. Príbeh hovoril o chlapcovi Jankovi, ktorý išiel na výlet, púšťal si šarkana a nakoniec sa večer vrátil domov. Posledná veta knihy znela:
„Janko si ľahol do postele, zavrel oči a zaspal.“
A hneď za vetou, na samom konci celého príbehu, sedela ďalšia Bodka. Vyzerala staršie, pokojnejšie a akosi múdrejšie.
„Vitaj, dievčatko,“ pozdravila ju tichým, láskavým hlasom. „Vidím, že máš za sebou dlhú cestu.“
„Mám,“ vzdychla si malá Bodka. „Ale nič som nenašla. Všetci sú dôležití, len ja nie. Ja len ukončujem obyčajné vety.“
Stará Múdra Bodka sa usmiala. „Obyčajné? Maličká, my neukončujeme obyčajné vety. My prinášame do príbehov to najdôležitejšie: pokoj a koniec.“
„Koniec?“ nechápala Bodka.
„Áno. Predstav si príbeh bez konca. Vety by bežali jedna za druhou, bez zastavenia, bez oddychu. Výkričníky by kričali, otázniky by sa pýtali, ale nikdy by neprišiel ten tichý moment, keď si čitateľ môže vydýchnuť a povedať si: ,Ach, to bol pekný príbeh.‘ My sme ten pokojný záver. Sme ako tichá uspávanka po dlhom dni.“
Múdra Bodka ukázala na vetu, za ktorou stála. „Pozri, Janko zaspal. A vďaka mne môže spať v pokoji aj celý príbeh. Ja som tá, ktorá povie: ,A je koniec.‘ Bez nás by príbehy nemali zmysel, pretože by sa nikdy neskončili.“
Malej Bodke sa rozžiarili oči. Zrazu všetko pochopila. Ona nemusí kričať ani sa pýtať. Jej sila je v tichu. V pokoji. V tom, že dáva veciam správny záver.
Hrdo sa pozrela na svoje miesto hore na stránke pri vete „Slnko svieti.“. Už sa jej nezdala obyčajná. Bola to prvá pokojná myšlienka dňa. A ona bola jej strážkyňou.
Poďakovala Múdrej Bodke a s novou odvahou sa vykotúľala späť hore na svoje miesto. Keď si tam sadla, cítila sa inak. Už nebola len malá, obyčajná Bodka. Bola Pokojný Záver. A vedela, že bez nej by ani ten najbláznivejší príbeh nebol úplný.