Hlboko v lese, pod mäkkým kobercom z machu a lístia, žil malý hríbik Dubáčik. Mal krásny, hnedý klobúčik, hladký ako gaštan, a pevnú bielu nožičku. Dubáčik nebol sám. Bol súčasťou obrovskej, neviditeľnej siete, která sa tiahla pod celým lesom. Predstavte si ju ako tajný lesný internet, utkaný z tisícov tenulinkých vlákien. Cez túto sieť si stromy, kvety aj huby posielali správy a delili sa o vodu a živiny.
Jedného rána, keď sa slnko ešte len predieralo cez koruny stromov, Dubáčik pocítil zvláštne zachvenie. Nebolo to bežné pozdravenie od susednej jedle ani správa o tom, kde rastú najsladšie čučoriedky. Bola to správa zmätená a prerušovaná.
„POZ... OR... VEL... KÝ... SMÄ...“ pulzovalo v podzemí.
Dubáčik sa zneistil. Veľký čo? Smiech? Smog? Smäd? Slovo bolo nejasné, ale pocit, ktorý z neho išiel, bol naliehavý. Okamžite sa po sieti začali šíriť klebety.
„Počuli ste? Prichádza veľký smiech!“ šepkala si skupinka bedlí neďaleko. „Asi bude nejaká lesná slávnosť.“ „Nie, nie,“ ozval sa z druhej strany starý muchotrávnik. „Jasne som cítil, že ide o veľký smog. Musíme si vyčistiť klobúky!“
Ale Dubáčikovi sa to nezdalo. Ten zvláštny pocit úzkosti mu nedal pokoj. Rozhodol sa, že musí zistiť pravdu. Nezáleží na tom, aká bude náročná cesta podzemnými cestičkami.
„Idem na to,“ povedal si odhodlane. „Zistím, odkiaľ tá správa prišla.“
Jeho prvou zastávkou bol múdry Machovec, ktorý pokrýval starý peň. Machovec bol známy tým, že vedel všetko, čo sa v lese šuchlo.
„Ahoj, Machovec,“ pozdravil Dubáčik. „Zachytil si tú čudnú správu? O nejakom veľkom... niečom?“
Machovec sa zamyslel a jeho zelené vlásky sa jemne zavlnili. „Áno, áno. Niečo ku mne dorazilo, ale bolo to slabé. Znelo to ako... ‚Veľká zmes‘. Myslel som, že veveričky zase miešajú zásoby orechov a semienok.“
Dubáčik pokrútil klobúčikom. Smiech, smog, zmes... Každý počul niečo iné. Toto nikam neviedlo. Musel ísť hlbšie, ku zdroju celej siete. K Starému Koreňu Duba.
Cesta k nemu bola dlhá. Dubáčik putoval po hlavnej podzemnej linke, ktorá svietila jemným, perleťovým svetlom. Cítil pulz života celého lesa. Vpravo prúdila sladká šťava z javora, vľavo zase informácia o tom, že sa blíži dážď. Bolo to fascinujúce, ale Dubáčik sa nenechal rozptýliť.
Konečne dorazil k obrovskému, hrubému koreňu, ktorý patril najstaršiemu dubu v celom lese. Bol to hlavný uzol lesného internetu.
„Vitaj, malý Dubáčik,“ zahrmel hlboký, pokojný hlas, ktorý akoby vychádzal zo samej zeme. „Cítim tvoje odhodlanie. Čo ťa trápi?“
„Starý Koreň,“ začal Dubáčik s úctou, „šíri sa po lese popletená správa. Varuje pred niečím veľkým, no nikto nevie pred čím. Jeden hovorí o smiechu, druhý o smogu. Ja som cítil... smäd. Chcem nájsť zdroj a zistiť pravdu.“
Starý Koreň sa na chvíľu odmlčal. „Dobre robíš, že neveríš klebetám. Naša sieť je mocná, ale nie dokonalá. Správy putujú ďaleko a niekedy narazia na prekážku – suché miesto v zemi alebo veľký kameň. Vtedy sa signál oslabí a správa sa môže skresliť. Je to ako keď si šepkáte tajomstvo do ucha a na konci z toho vyjde úplný nezmysel.“
Dubáčik prikývol. Presne tak sa to zdalo.
„Signál, ktorý si zachytil, prišiel z okraja lesa, z miesta, kde je pôda kamenistá a suchá,“ pokračoval Starý Koreň. „Preto bola správa taká slabá. Choď po najsilnejšej stope signálu a dovedie ťa priamo k zdroju. Buď opatrný, ale ver svojej zvedavosti.“
Dubáčik poďakoval a vydal sa na poslednú časť svojej cesty. Podzemné chodbičky boli stále užšie a tmavšie. Cítil, ako je pôda okolo neho suchá a popraskaná. Signál však silnel. Už to nebolo len prerušované pulzovanie. Teraz jasne cítil: „SMÄD... VEĽKÝ SMÄD!“
Konečne dorazil na miesto. A tam, v tieni veľkej skaly, uvidel maličkú skupinku celkom nových hríbikov. Boli to drobné dubáčiky, ešte menšie ako on, s hlavičkami maličkými ako hrášok. Krčili sa v suchej zemi a ich vlákna boli slabé a tenké.
Boli to oni. Oni vysielali tú správu!
„To vy ste volali o pomoc?“ spýtal sa jemne Dubáčik.
Jeden z malých hríbikov zdvihol klobúčik. „Áno,“ zašepkal slabým hlasom. „Máme veľký, veľký smäd. Zem je tu suchá a my nevládzeme rásť.“
Dubáčik všetko pochopil. Nebola to výstraha pred nebezpečenstvom pre celý les. Bol to zúfalý výkrik o pomoc od tých najmenších. A pretože boli ďaleko a signál bol slabý, les si ich volanie preložil po svojom.
V tej chvíli Dubáčik zacítil v zemi novú, silnú vibráciu. Nebola to správa, bol to zvuk. Zvuk zurčiacej vody. Podzemný prameň, ktorý v lete vyschol, sa prebudil k životu a jeho voda si razila cestu presne k nim. Malé hríbiky to cítili ako prvé a preto volali. Nevarovali pred smädom, ale oznamovali, že ich smäd bude čoskoro uhasený!
O chvíľu sa zem navlhčila a prvé kvapky vody presiakli až k nim. Drobné hríbiky radostne nasávali vlahu a ich klobúčiky sa napínali.
Dubáčik sa usmial. Teraz mal skutočnú a dôležitú správu. Otočil sa a napojil na sieť. Sústredil všetku svoju silu a vyslal jasný, čistý signál, ktorý sa niesol celým lesom bez jediného skreslenia:
„POZOR! NEBOL TO SMIECH ANI SMOG! BOL TO SMÄD, KTORÝ JE UŽ ZAHASENÝ! NOVÝ POTOK PRINÁŠA VODU PRE VŠETKÝCH!“
A tak sa malý Dubáčik naučil, aké dôležité je neveriť neovereným správam a vždy pátrať po pravde. A celý les sa naučil, že aj ten najmenší hlas môže priniesť tú najdôležitejšiu novinu. A ktovie, možno aj vy, keď pôjdete do lesa, budete počuť ich tajné správy šepkať pod vašimi nohami. Stačí sa len poriadne započúvať.