V jedno slnečné ráno stáli Filip, Lilka a Adamko pred velkými dverami, z ktorých sa ozývalo cinkanie a tiché funenie. Boli trochu nervózni a zároveň nesmierne zvedaví. „Sme tu správne, pani učitelka Janka?“ spýtal sa opatrne Filip a potiahol si rukáv na svetríku. „Úplne správne, Filip,“ usmiala sa pani učitelka. „Toto je miesto pre silákov, telocvičňa, kam chodí cvičiť tvoj velký brat Tomáš.“
Adamko si napol svaly na ruke, ale nič velké sa neukázalo. „Aj ja chcem byt silák! Ale ako to robia? Majú v rukách nejaké motory?“ Lilka pokrútila hlavou. „Motory bzučia. Tu nič nebzučí.“ Pani učitelka Janka si čupla k deťom a sprisahanecky zašepkala: „Dnes odhalíme jedno velké tajomstvo. Tajomstvo toho, čo sa skrýva v našom tele a pomáha nám behať, skákať a dvíhať veci.“ Z tašky vytiahla troje smiešne okuliare s hrubými sklami. „Toto nie sú obyčajné okuliare. Sú to čarovné zväčšovacie okuliare. Keď si ich nasadíte, uvidíte veci, ktoré sú inak neviditelné.“
Vnútri to voňalo zvláštnou zmesou kovu a snahy. Všade boli velké stroje, činky a Tomáš, ktorý práve s úsmevom dvíhal nad hlavu velkú tyč. Deti si s úžasom nasadili okuliare. „Jééé!“ vyhŕkol Adamko a pozrel sa na svoju vlastnú ruku. „Ja tam niečo mám! Hýbe sa to!“ Filip a Lilka sa tiež pozreli na svoje ruky a zalapali po dychu. Pod ich kožou sa to hemžilo tisíckami maličkých, usilovných postavičiek. Vyzerali ako živé červené gumičky alebo pružné vlákna, ktoré sa napínali a uvolňovali s každým pohybom. „To sú vaši svaloví pomocníci!“ vysvetlila pani učitelka. „Každý jeden z nás ich má v tele miliardy.“
„Pozrite!“ ukázala Lilka na Adamkovu ruku, ktorý sa práve snažil zdvihnúť malú, jednokilovú činku. „Keď Adamko dvíha, jeho pomocníci sa spoja, stiahnu sa k sebe a sú kratší a hrubší! Ako keby ťahali za neviditelné laná!“ Bolo to presne tak. Keď Adamko ruku uvolnil, pomocníci sa opäť natiahli a oddychovali. „A teraz sa pozrite na Tomáša,“ naviedla ich pani učitelka. Deti nasmerovali svoj pohlad na ruku velkého brata. Jeho svaloví pomocníci boli ovela väčší, silnejší a bolo ich akoby viac. Pracovali spolu ako dobre zohratý tím. „Prečo sú jeho pomocníci takí velkí?“ čudoval sa Filip. Tomáš si práve utieral čelo a usmial sa na nich. „Pretože ich trénujem. Vždy, keď cvičím a dvíham niečo ťažšie, moji pomocníci dostanú zabrať. Trochu sa unavia, ale potom, keď si oddýchnem, opravia sa a stanú sa o kúsok silnejšími. Je to ako keď sa učíte písať písmenká. Čím viac trénujete, tým krajšie vám to ide.“
„A sú niekedy hladní?“ spýtala sa praktická Lilka. „Samozrejme!“ zasmial sa Tomáš. „Potrebujú správne palivo, aby mali energiu. Ale nemajú radi iba sladkosti. Najviac im chutí zdravé jedlo – ovocie, zelenina, mäsko, vajíčka či mliečne výrobky. Z toho si stavajú nové a silnejšie vlákna.“ Tomáš im ukázal svoj olovrant: banán, jogurt a celozrnný chlebík. „Toto je hostina pre mojich pomocníkov.“ „A čo spánok? Spia aj oni?“ zaujímal sa Adamko. „Spánok je pre nich najdôležitejší,“ prikývol vážne Tomáš. „Vtedy majú čas všetko si v pokoji opraviť a pripraviť sa na další deň plný pohybu. Kto málo spí, má unavených a slabých pomocníkov.“
Deti sa dozvedeli tolko nových vecí! Že každý pohyb, od žmurknutia oka až po beh, majú na starosti tieto usilovné stvorenia. Že potrebujú cvičiť, dobre jesť a vela spať. Svoje okuliare si nechali na očiach aj cestou domov, fascinovane pozorujúc, ako pracujú pomocníci v nohách, keď kráčajú, alebo v brušku, keď sa smejú.
Doma ich čakala malá výzva. Ocko a babička stáli v záhrade pred obrovským hlineným kvetináčom s palmou, ktorý potrebovali presunúť bližšie k stene. „Uf, je príliš ťažký,“ vzdychol ocko a chytil sa za kríže. „Ja ti už, žial, velmi nepomôžem, moje sily už nie sú to, čo bývali,“ povedala smutne babička. Filip, Lilka a Adamko sa na seba pozreli. Cez čarovné okuliare videli, ako sa ockovi svaloví pomocníci napínajú zo všetkých síl, ale na takú váhu sami nestačia. A babičkini pomocníci? Boli menší, jemnejší a rýchlejšie sa unavili. Deti pochopili, že babička hovorí pravdu. Jej pomocníci za celý život vela pracovali a teraz potrebovali viac oddychu.
„Nemôžeme to zdvihnúť silou,“ povedal Filip zamyslene. „Ockovi pomocníci potrebujú pomoc. Ale nie našu. My sme ešte malí a naši pomocníci by sa mohli zraniť.“ To bola dôležitá myšlienka. Tomáš ich varoval, že deti nesmú dvíhať príliš ťažké veci. „A čo keby sme použili rozum?“ navrhla Lilka. „Na ihrisku je hojdačka. Keď si na jednu stranu sadne niekto ťažší, tú druhú stranu hravo zdvihne do vzduchu.“ Adamkovi sa rozžiarili oči. „Jasné! Potrebujeme hojdačku!“ Rozbehli sa do kôlne. O chvílu sa vrátili s dlhou, pevnou drevenou doskou a jedným plochým, ale velmi pevným kameňom. „Ocko, skúsime to ako vedci!“ velil Filip. S pomocou ocka podložili jeden koniec dosky pod okraj ťažkého kvetináča. Blízko ku kvetináču, pod dosku, umiestnili kameň. „A teraz, ocko, skús zatlačiť na ten druhý, dlhý koniec dosky smerom nadol,“ navigovala ho Lilka. Ocko s nedôverou stlačil koniec dosky. A stalo sa niečo úžasné! Ťažký kvetináč sa bez velkej námahy nadvihol od zeme. „Paráda!“ zvolal ocko prekvapene. „To bolo lahké!“ Cez okuliare deti videli, že jeho svaloví pomocníci síce pracovali, ale oveľa menej namáhavo. Múdra hlava im pomohla! Babička tlieskala. „Deti moje, vy ste ale vynálezcovia! Použili ste páku!“
Kým ocko s babičkou pomaličky posúvali kvetináč na nové miesto pomocou dosky, deti si sadli na trávu. „Takže aj ked je niekto starší ako my a má silnejších pomocníkov, neznamená to, že zvládne všetko sám,“ uvažoval Filip. „A babičkini pomocníci síce nie sú takí silní na dvíhanie, ale v záhrade sa hýbu celý deň, takže sú stále trénovaní,“ dodala Lilka, keď videla babičku, ako sa s úsmevom zohýba k záhonu kvetov. „A naši pomocníci ešte len porastú!“ tešil sa Adamko a urobil desat drepov. „Dám im poriadne zabrať a potom im dám na večeru brokolicu!“
Večer, keď si Filip umýval zuby, pozrel sa do zrkadla. Čarovné okuliare už nemal, ale vedel, že sú tam. Jeho malí, verní pomocníci. Práve teraz mu pomáhali držať kefku a usmievať sa. A vedel, že v noci, keď bude spať, budú usilovne oddychovať a opravovať sa, aby boli zajtra pripravení na nové dobrodružstvá. A čo myslíte, deti, čo robia vaši svaloví pomocníci práve v tejto chvíli? Možno vám pomáhajú pohodlne sedieť a počúvať. Nezabudnite sa im dnes večer podakovať dobrým jedlom a dlhým spánkom. Zaslúžia si to.