V jednej červenej teniske, ktorá patrila malému chlapcovi Miškovi, žili dvaja nerozluční kamaráti. Neboli to hocijakí kamaráti. Boli to dve časti suchého zipsu. Jeden sa volal Háčik a druhý Očko.
Háčik bol trochu drsný a mal na sebe stovky drobných, pevných háčikov, ktoré trčali dohora ako malí vojaci. Bol vždy pripravený na akciu a najradšej zo všetkého sa pevne držal. Očko bol zase mäkučký a hebký. Jeho povrch tvorili tisíce jemných slučiek, ktoré pripomínali malú, huňatú lúku. Očko bol pokojný a trpezlivý.
Spolu tvorili dokonalý pár. Ich najväčšia radosť prichádzala každý večer, keď si Miško vyzul tenisky. „Rrrrrip!“ ozvalo sa, keď sa od seba oddeľovali. Bol to zvuk ich dobrodružného dňa. A potom, každé ráno, keď si Miško tenisky obúval, ozvalo sa hlasné a spokojné: „Puk!“ Týmto zvukom si potvrdili, že sú opäť spolu, pevne spojení a pripravení na nové zážitky. Bol to ich tajný pozdrav.
Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Miško sa celý deň hral v parku. Skákal cez mláky, behal po pieskovisku a naháňal sa s kamarátmi po trávniku. Keď večer prišiel domov a unavene si vyzul tenisky, ozvalo sa len slabé a smutné: „Rrr... p.“
Háčik sa zmätene pozrel na Očka. „Počul si to? To nebol náš zvuk.“ „Viem,“ zašepkalo Očko. „Cítim sa tak... voľne. Nedržíš ma tak pevne ako zvyčajne.“
Druhý deň ráno bolo ešte horšie. Keď Miško stlačil obe časti zipsu k sebe, namiesto veselého „Puk!“ sa ozvalo len tiché, sklamané „p...k“. Počas dňa sa zips niekoľkokrát sám od seba rozopol. Miško si to nevšimol, ale Háčik s Očkom boli z toho nešťastní.
„Toto nie je správne!“ hneval sa Háčik. „Už nie sme poriadny tím. Čo sa deje?“ „Asi som zmäkol ešte viac,“ povedalo smutne Očko. „Možno už nie som pre teba dosť dobrý.“ „To nie je pravda!“ ohradil sa Háčik. „Ty si najlepšie Očko na svete! Problém musí byť niekde inde. Musíme na to prísť.“
Keď Miško nechal tenisky pri dverách, rozhodli sa konať. „Pozri sa na mňa zblízka,“ navrhol Háčik. „Veľmi, veľmi zblízka. Možno niečo uvidíš.“
Očko sa naklonilo, ako najviac vedelo. A vtedy si to všimlo. Medzi Háčikovými pevnými vojačikmi bolo plno nepozvaných hostí. Drobné zrnká piesku, sivé chumáčiky prachu a malé kúsky suchej trávy. Všetko sa to natlačilo medzi jeho háčiky a zaplnilo každé voľné miesto.
„Aha!“ zvolalo Očko. „Už to vidím! Tvoje háčiky sú plné špiny! Sú úplne upchaté. Preto sa nemajú ako zachytiť o moje slučky.“
Háčik sa zdesil. Pozrel sa na seba a naozaj. Jeho kedysi čistá plocha vyzerala ako zanedbané stavenisko. „To je hrozné! Ako sa toho zbavíme?“
Skúšali sa triasť, fúkať, ale nič nepomáhalo. Špina sa držala pevne ako kliešť. Obaja boli zúfalí. Ich priateľstvo a spolupráca boli v ohrození.
Vtom si všimli, že pri botníku leží niečo staré a zabudnuté. Bola to stará zubná kefka s modrou rúčkou, ktorú už nikto nepoužíval. Jej štetinky trčali do všetkých strán ako ihličie na jedličke.
„Pozri!“ ukázalo Očko. „Čo keby sme to skúsili s tamtou vecou? Vyzerá ako obrovský hrebeň.“ Háčikovi sa rozžiarili oči. „Výborný nápad! Skúsme to!“
Spoločnými silami sa pritisli k starej kefke. Háčik sa opatrne šúchal o jej štetinky. Najprv to trochu šteklilo, ale potom zacítil, ako tvrdé štetiny vchádzajú presne medzi jeho háčiky a jemne z nich vyčesávajú všetkých votrelcov. Chumáčiky prachu, zrnká piesku a kúsky trávy začali odpadávať.
Pracovali spolu. Očko držalo ich pásik napnutý, aby mal Háčik lepšiu oporu. Po chvíli bol Háčik opäť čistý. Jeho malé háčiky boli voľné a pripravené opäť sa pevne chytiť.
„Teraz to skúsme!“ povedal nedočkavo Háčik.
Priblížili sa k sebe, zatlačili... a vtom sa ozvalo to najkrajšie, najhlasnejšie a najspokojnejšie „PUK!“, aké kedy počuli. Držali pri sebe tak pevne, ako nikdy predtým.
„Podarilo sa!“ smiali sa obaja. „Sme opäť najlepší tím!“
Od toho dňa vedeli, že ich sila nie je len v háčikoch a očkách, ale aj v čistote. A keď si Miško na druhý deň obúval tenisky, usmial sa. Zips držal pevne a spoľahlivo. Ani len netušil, aké veľké dobrodružstvo zažili jeho malí, ale dôležití kamaráti.
A možno, keď sa nabudúce pozriete na svoj suchý zips na teniskách, spomeniete si na Háčika a Očka. A ak ich spojenie zoslabne, už viete, čo treba urobiť. Stačí vziať starú kefku a pomôcť im, aby ich priateľstvo bolo opäť pevné a hlasné.