Na slnečnej lúke, uprostred voňavých kvetov a bzučiacich včielok, stálo úplne nové detské ihrisko. Jeho najväčšou pýchou bola dlhá drevená hojdačka, natretá veselou zelenou farbou. Práve k nej pribehli dvaja najlepší kamaráti – medvedík Brumko a veverička Ryska.
„Pozri, hojdačka!“ zajasala Ryska a jej huňatý chvostík sa od radosti zježil. „Poďme sa hojdať!“
Brumko nadšene zamručal. „Jasné! Ja si sadnem prvý!“
S ťažkým DUP-DUP sa usadil na jeden koniec červeného sedadla. Hojdačka sa s ním s hlasným BUM zaborila až k zemi. Ryska sa zatiaľ s ľahkosťou veveričky vyšvihla na druhý koniec. No namiesto veselého hojdania ostala visieť vysoko vo vzduchu, nožičkami veselo mávala nad trávou. Brumkov koniec sa ani len nepohol.
„No tak, Brumko, odraz sa!“ volala na neho z výšky.
„Snažím sa,“ funel medvedík a zapieral sa labkami do zeme, no jeho koniec hojdačky bol ako prikovaný. „Si príliš vysoko, Ryska!“
„A ty si príliš nízko!“ zasmiala sa veverička, aj keď jej to už také smiešne nepripadalo. Chcela sa predsa hojdať hore a dole, nie sedieť vo vzduchu ako na pozorovateľni.
Skúsili to znova. Zoskočili, vymenili si miesta, ale výsledok bol rovnaký. Keď si sadla ľahučká Ryska, jej koniec vyletel hore, akonáhle sa na druhú stranu posadil ťažší Brumko.
„Toto je nanič,“ vzdychol si Brumko a smutne si podoprel hlavu labkou. „Asi sa spolu nikdy nepohojdáme. Som na to príliš... medvedí.“
Ryska zoskočila z hojdačky a zamyslene si prechádzala popod ňu. Chodila sem a tam, chvostík jej nervózne kmital. „Musí existovať nejaký spôsob! Vždy existuje nejaký spôsob. Len naň musíme prísť.“
Ich prvý pokus bol veľmi vynaliezavý. Ryska sa rozhodla, že svojej strane pridá váhu. „Prinesieme kamienky!“ zavelila. Spolu s Brumkom začali nosiť hladké okrúhle kamienky z potoka a kládli ich na sedadlo vedľa Rysky. Jeden, druhý, tretí... Skúste si spočítať, deti, koľko ich tam dali? Presne desať!
Ryska si sadla k svojej kôpke kamienkov a Brumko na druhý koniec. Hojdačka sa trošku pohla. Brumkov koniec sa zdvihol, ale len o malý kúsok, asi tak na výšku púpavy. Stále to nebolo dosť.
„Potrebovali by sme oveľa viac kamienkov,“ skonštatoval Brumko. „Asi celý kopec.“
Práve vtedy začuli z neďalekého stromu pravidelné klopkanie. Ťuk-ťuk-ťuk! Na konári sedel ďateľ Datlík a usilovne si čistil zobáčik. Sledoval ich trápenie so zvedavým pohľadom.
„Vidím, že máte problém s rovnováhou, kamaráti,“ zahvizdol veselo.
„Áno, pán Datlík,“ posťažovala si Ryska. „Brumko je ťažší a ja som ľahšia. Hojdačka nás nechce počúvať.“
Ďateľ Datlík sa usmial. Nechcel im prezradiť riešenie hneď. Namiesto toho sa ich spýtal: „A všimli ste si, ako je tá hojdačka spravená? V strede ju drží ten pevný stĺpik. Čo sa stane, keď sa niečo ťažké pohne bližšie k tomu stredu?“
Brumko s Ryskou sa pozreli na stred hojdačky. Bol to len obyčajný kovový stĺpik, okolo ktorého sa doska pohybovala. Nikdy si ho poriadne nevšímali.
„Čo ak...?“ zašepkala Ryska a v jej malých očkách sa zaleskla iskrička nápadu. Pozrela sa na Brumka. „Brumko, čo keby si si nesadol úplne na koniec?“
„Ale tam je predsa sedadlo,“ namietal medvedík. „Všetci sedia na konci.“
„Ale my nie sme všetci! My sme my!“ vyhlásila Ryska odhodlane. „Skúsme experimentovať! Prosím, posuň sa len o kúsok bližšie k tomu stĺpiku v strede.“
Brumko si nebol istý, ale kamarátke veril. Opatrne sa nadvihol a posunul sa o jednu medvediu labku bližšie k stredu. Sadol si.
Stalo sa niečo úžasné. Hojdačka sa zľahka pohla a Ryskin koniec klesol o poznanie nižšie.
„Funguje to! Funguje to!“ pišťala Ryska od radosti. „Ešte kúsok, Brumko! Ešte!“
Brumko sa posunul o ďalší kúsok. A potom ešte o jeden. Zrazu sa hojdačka s tichým zavŕzganím zastavila vo vzduchu. Oba konce boli presne v rovnakej výške. Našli dokonalú rovnováhu!
„My letíme!“ zasmial sa Brumko prekvapene, keď sa jeho nohy po prvýkrát odlepili od zeme.
Teraz sa Ryska mohla jemne odraziť a hojdačka sa začala pohybovať. Hore a dole, hore a dole. Pomaly a plynulo, presne tak, ako sa to má. Smiali sa a výskali od radosti.
„Vidíte?“ zavolal na nich ďateľ Datlík. „Nie je to kúzlo, je to fyzika! Tomuto sa hovorí páka. Čím je niekto ťažší, tým bližšie k stredu si musí sadnúť, aby sa vyrovnal niekomu ľahšiemu, kto sedí ďalej. Vy ste na to prišli úplne sami!“
Brumko a Ryska sa hojdali celé popoludnie. Zistili, že keď sa Brumko posúval, mohli ovládať, ako rýchlo sa budú hojdať. Boli to malí objavitelia, ktorí nielenže vyriešili svoj problém, ale aj pochopili niečo nové a dôležité o svete. A čo je najlepšie, zistili, že aj keď sú každý iný – jeden veľký a ťažký, druhá malá a ľahká – spolu dokážu nájsť tú správnu rovnováhu.
A čo vy, deti? Skúste si doma s pomocou rodičov položiť na gumu alebo pastelku dlhé pravítko. Na jeden koniec dajte niečo ľahké, napríklad gombík, a na druhý niečo ťažšie, ako malú hračku. Podarí sa vám posúvaním hračky nájsť takú istú dokonalú rovnováhu, ako našli Brumko s Ryskou?