V najveselšom kúte detskej izby, v jednej veľkej krabici plnej hračiek, bývali traja neobyčajní kamaráti. Prvou bola Hranolka, pevná drevená kocka s drsným povrchom. Vždy stála pevne a na všetko mala praktický názor. Druhým bol Guľko Rýchlik, lesklá plastová gulička, ktorá neobsedela na mieste a milovala rýchlosť. Tretím bol Sucháčik, chlpatý pásik suchého zipsu, ktorý sa vedel prichytiť takmer na všetko a bol veľmi opatrný.
Jedného dňa bolo v krabici nezvyčajne ticho. Ich kamarát, malé červené autíčko menom Vrtko, smutne stálo pri svojej pretekárskej dráhe. Chýbalo mu jedno zadné koleso a teraz sa nemohol dostať hore na štartovací mostík.
„Ach,“ povzdychol si Vrtko a jeho jediný predný reflektor slabo zablikal. „Bez štyroch koliesok na tú rampu nikdy nevyjdem. Príliš sa nakláňam.“
Hranolka, Guľko a Sucháčik sa na seba pozreli. To predsa nemohli nechať len tak!
„Postavíme ti novú, špeciálnu rampu!“ vyhlásila odhodlane Hranolka. „Bude pevná a stabilná, z mojich drevených kamarátov kociek. Po dreve sa ti pojde skvele!“
„Ale kdeže!“ zasmial sa Guľko a prekotúľal sa bližšie. „Drevo je pomalé! Rampa musí byť hladká, aby si nabral poriadnu rýchlosť! Ako keď sa ja spustím po obale z knihy. Fííí!“
„Zbláznili ste sa?“ zamračil sa Sucháčik a našuchoril svoje chĺpky. „Na hladkej rampe sa neudrží a na konci narazí! Potrebuje povrch, ktorý ho bezpečne pribrzdí. Ako som ja! Ja ho chytím a nepustím!“
A tak sa začala veľká hádka. Hranolka tvrdila, že najdôležitejšia je stabilita. Guľko trval na rýchlosti a Sucháčik na bezpečnosti. Vrtko ich len ticho počúval a bol ešte smutnejší.
„Dosť!“ povedala nakoniec Hranolka. „Namiesto hádania to vyskúšajme. Každý postaví kúsok cesty a Vrtko sám povie, ktorá je najlepšia.“
Bol to skvelý nápad. Hneď sa pustili do práce.
Prvá bola na rade Hranolka. Zobrala dve ďalšie drevené kocky a postavila z nich krátku, pevnú rampu. „Tak, Vrtko, skús!“ vyzvala ho.
Vrtko sa opatrne priblížil. Trochu sa naklonil na stranu, kde mu chýbalo koleso, ale pomaly sa začal šplhať. Išlo to. Nebolo to rýchle, kolesá sa po drsnom dreve posúvali s trochou námahy, ale dostal sa až na vrch. „Je to dobré,“ povedal zadychčane. „Ale dosť namáhavé.“
Potom prišiel na rad Guľko Rýchlik. Našiel hladký plastový obal zo zošita a oprel ho o krabicu. Vytvoril tak nádherne lesklú a strmú rampu. „Teraz uvidíš ozajstnú jazdu!“ tešil sa Guľko.
Vrtko sa postavil na štart. Stačilo sa ho jemne dotknúť a... Fíííí! Zletel dolu takou rýchlosťou, že na konci dráhy vyletel do vzduchu a s buchotom pristál v kope plyšových hračiek. „Jaj!“ ozvalo sa z mäkkého vankúša. „To bolo... rýchle. Až príliš rýchle.“
Nakoniec sa predstavil Sucháčik. Rozprestrel sa po zemi ako malý, chlpatý koberček. „Po mne sa ti nič nestane,“ uistil Vrtka.
Vrtko sa pokúsil pohnúť. Zatlačil do kolies, no nepohol sa ani o milimeter. Jeho gumené kolesá sa prilepili o Sucháčikove drobné háčiky. Skúsil to znova, silnejšie, no márne. „Ja... ja som sa zasekol,“ povedal prekvapene. „Toto nie je rampa, to je parkovisko!“
Traja kamaráti stíchli. Hranolkina rampa bola príliš pomalá. Guľkova príliš rýchla. A Sucháčikova... tá nebola rampa vobec. Vyzeralo to, že Vrtkovi nepomôžu.
Zrazu sa Guľko zamyslel. „Vieš, Hranolka,“ začal pomaly, „na tvojej rampe sa Vrtko cítil, akoby ho niečo trochu držalo. Brzdilo ho to.“
„A na tvojej sa zase kĺzal, akoby ho nič nedržalo,“ dodala Hranolka.
„A na mne ho držalo úplne všetko!“ uzavrel Sucháčik a smutne si povzdychol.
V tej chvíli im to došlo. Každý povrch bol iný! Drsný povrch veci spomaľuje, hladký ich zrýchľuje a ten veľmi drsný ich dokáže zastaviť úplne. Čo ak... čo ak by spojili svoje sily?
„Mám nápad!“ zvolala Hranolka. „Postavíme rampu spolu!“
Pustili sa do toho s novým nadšením. Hranolka a jej drevení kamaráti vytvorili pevnú konštrukciu, aby bola rampa stabilná. Cez ňu preložili Guľkov hladký plastový obal, aby Vrtko nabral tú správnu rýchlosť. A úplne na koniec, na rovnú zem, položili Sucháčika, aby slúžil ako bezpečná brzda.
Vyzeralo to úžasne! Rampa bola pevná, lesklá a na konci mala mäkký, chlpatý dojazd. „Vrtko, teraz je to na tebe!“ ozvali sa všetci naraz.
Červené autíčko sa s nádejou postavilo na štart. Opatrne sa spustil po hladkej ploche. Išlo to! Naberal presne tú správnu rýchlosť – nie príliš pomalú, ani príliš rýchlu. Keď zišiel na koniec rampy, jemne vošiel na Sucháčikov povrch a plynule zastavil. Presne pred hromadou plyšákov.
„Hurá! Funguje to!“ zajasal Vrtko a od radosti zatočil volantom.
Hranolka, Guľko Rýchlik a Sucháčik sa na seba hrdo pozreli. Hoci bol každý z nich úplne iný, spolu dokázali niečo, čo by sa nikomu z nich samému nikdy nepodarilo. Pochopili, že v kamarátstve nie je dôležité, kto je najlepší, ale ako si vedia navzájom pomôcť.
A možno, keď sa nabudúce budete hrať so svojimi hračkami, skúsite sa pozrieť, po akom povrchu sa im jazdí najlepšie. Uvidíte, že aj v obyčajnej hre sa skrýva malé zábavné objavovanie