V jednej veselej a slnkom zaliatej umeleckej dielni, kde voňala farba a schnúca hlina, ležala na drevenej polici jedna malá, sivá Hrudka hliny. Nebola ani okrúhla, ani hranatá. Bola jednoducho... hrudka. Všade okolo nej stáli na poličkách hotové, nádherné výtvory. Vysoké vázy s maľovanými kvetmi, misky hladké ako zrkadlo a veselé sošky zvieratiek, ktoré akoby chceli každú chvíľu ožiť.
Hrudka na ne smutne pozerala. „Ach,“ vzdychla si tak potichu, že to počul len prach tancujúci v slnečných lúčoch. „Kiežby som aj ja bola niečím. Napríklad tou elegantnou mačkou s dlhými fúzmi. Alebo aspoň malou miskou na cukríky.“ Cítila sa taká obyčajná a bez tvaru.
Práve vtedy sa dvere dielne s tichým vrzgnutím otvorili a dnu vbehlo dievčatko s vlasmi farby medu. Na líci malo modrú šmuhu od farby a usmievalo sa od ucha k uchu. Volala sa Lina.
Jej oči prebehli po poličkách plných hotových výrobkov, no potom sa zastavili. Pozrela sa priamo na sivú, smutnú Hrudku. „Ahoj! Práve teba som hľadala!“ zvolala radostne.
Hrudka sa prekvapene zachvela. „M-mňa?“ zašepkala neveriacky.
„Jasné! Dnes spolu zažijeme dobrodružstvo,“ povedala Lina, jemne Hrudku vzala do dlaní a odniesla ju k veľkej pracovnej doske. Jej dlane boli teplé a Hrudka sa zrazu cítila o niečo menej osamelo.
„Najprv sa musíme trochu ponaťahovať,“ zasmiala sa Lina a začala Hrudku miesiť a stláčať. Hrudke to najprv pripadalo čudné, trochu ju to šteklilo, ale potom si uvedomila, že je to vlastne príjemné. Cítila, ako z nej Lina vytláča malé vzduchové bublinky.
„Toto robíme preto,“ vysvetľovala Lina trpezlivo, „aby si v brušku nemala žiadny vzduch. Ten by ťa mohol v horúcej peci potrápiť a praskla by si.“
Hrudka pochopila. Lina ju nechcela trápiť, ale pripraviť ju, aby bola silná. Cítila sa pevnejšia a pružnejšia.
Potom ju Lina odniesla k zvláštnemu stroju s plochým otáčavým kruhom. „Toto je hrnčiarsky kruh,“ predstavila jej ho Lina. „Pripravená na tanec?“
Položila Hrudku presne do stredu kruhu a nohou stlačila pedál. Kruh sa roztočil. Najprv pomaly, potom rýchlejšie a rýchlejšie.
„Júj, točí sa mi hlava!“ zapišťala Hrudka. Všetko okolo sa jej zlievalo do farebných pásov. Lina sa len usmiala a poliala ju trochou vody. Jej ruky sa zrazu jemne dotkli Hrudkiných bokov.
„Neboj sa, držím ťa,“ zašepkala.
Lina prstami zatlačila do stredu Hrudky a tá začala rásť do výšky. Z obyčajnej hrudky sa stávala miska! „Pozri sa! Rastiem!“ tešila sa Hrudka a cítila sa úžasne. Chcela byť čo najkrajšia. Ale v tom nadšení sa naklonila trochu viac na jednu stranu. Lina sa ju snažila vyrovnať, ale už bolo neskoro. Miska sa zavlnila a... žuch! S tichým čľapnutím sa zrútila a zostala z nej len plochá, mokrá placka.
„Och, nie,“ vzdychla Hrudka zahanbene. „Vidíš? Som nanič. Zostanem len fľakom.“
Lina však pokrútila hlavou. Zotrela ju z kruhu, znova ju zvinula do gule a povedala: „To vôbec nevadí! Každý sa učí. Ani ten najlepší hrnčiar neurobil svoju prvú misku dokonalú. Skúsime to znova!“
Jej veselý hlas dodal Hrudke odvahu. „Naozaj?“
„Jasné! Tentoraz skúsime niečo vysoké. Čo tak váza?“ navrhla Lina a znova položila Hrudku na kruh.
Tentoraz bola opatrnejšia. Hrudka rástla pomaly a isto, stále vyššie a vyššie. Cítila sa štíhla a elegantná, presne ako tie vázy na poličke. „Už som skoro tam!“ myslela si hrdo. Ale ako rástla, stávala sa aj tenšou. Jej vrch sa začal nebezpečne triasť ako huspenina.
„Pozor, si príliš tenká!“ varovala ju Lina, ale Hrudka ju v túžbe po výške nepočúvala. A potom sa to stalo. Vrch sa jej prehol a celá sa začala nakláňať na jednu stranu.
„Pomoc, padám!“ skríkla a s ďalším žuchnutím sa opäť premenila na beztvarú masu hliny.
Hrudka bola z toho celá nešťastná. Dve snahy a dva neúspechy. Už skoro plakala. „Možno nie som stvorená na to, aby som bola niečím pekným,“ zašepkala.
Lina ju znova jemne vzala do dlaní. „Vieš čo, Hrudka? Možno sa príliš snažíme podobať na niečo iné. Čo keby si nebola ani miska, ani váza? Čo keby si bola jednoducho sama sebou? Napríklad veselý hrnček na teplé kakao?“
Lina ju tretíkrát položila na kruh. Tentoraz Hrudka necítila tlak, že musí byť dokonalá. Len sa nechala viesť Lininými rukami a tancom kruhu. Lina ju vytvarovala do milej, pevnej podoby. Nebola dokonale rovná. Na jednej strane mala malé, bucľaté bruško.
Lina sa zasmiala. „Pozri, máš také milé líčko!“ A potom k nej prilepila malé uško, ktoré vyzeralo, akoby Hrudka niekomu mávala.
Hrudka sa pozrela na svoj odraz v kvapke vody na kruhu. Nebola elegantná ani dokonale symetrická. Bola trochu krivá, trochu bacuľatá, ale... bola veselá. Bola jedinečná. Cítila sa šťastná. Toto bola ona.
„Páči sa mi to!“ zvolala radostne. „Toto som ja!“
Lina ju opatrne zložila z kruhu a položila na poličku schnúť. Hrudka, teraz už Hrnček, sa obzerala po dielni. Vedľa nej stáli dokonalé vázy a misky, ale ona už nezávidela. Pochopila, že jej cesta nebola o tom, stať sa dokonalým tvarom. Bola o tom tanci na kruhu, o pádoch a opätovnom vstávaní, o trpezlivých rukách a radosti z tvorenia.
Po niekoľkých dňoch, keď Hrnček poriadne vyschol a zohrial sa v teplej peci, ho Lina pomaľovala. Na jeho bucľaté líčko namaľovala veľké žlté slniečko, ktoré sa usmievalo.
Odvtedy bol veselý Hrnček Linin najobľúbenejší. Každé ráno si do neho naliala teplé kakao a jeho nedokonalé, mávajúce uško ju vždy rozveselilo.
Hrnček vedel, že najkrajší tvar nie je ten, ktorý je bezchybný, ale ten, ktorý v sebe ukrýva príbeh a bol stvorený s láskou a radosťou. A možno aj vy máte doma taký veselo nedokonalý hrnček, ktorý je práve preto ten najlepší na svete.