Prvá časť: Hopi a stratené mrkvy
V Čarovnom lese, kde stromy šepkali tajomstvá, žil malý zajačik menom Hopi. Mal mäkký sivý kožúšok a dve dlhé ušká.
Hopi mal veľmi rád mrkvy. Každé ráno vybehol, aby skontroloval svoju záhradku. Jedného dňa však polovica jeho mrkiev bola preč!
„Kde sú moje mrkvy?“ zvolal Hopi a rozhodol sa, že ich musí nájsť.
Vydal sa na cestu. Najprv stretol múdru sovu Unu. „Una, nevidela si moje mrkvy?“
„Nie, Hopi, ale včera v noci som videla líšku Roxi, ako sa plížila okolo tvojej záhrady.“
Potom stretol veveričku Tilly. „Tilly, nevidela si moje mrkvy?“
„Mrkvy nie, ale videla som Roxi, ako niečo nesie smerom k rieke.“
Hopi sa vydal k rieke, kde našiel medveďa Bruma. „Brumo, videl si mrkvy alebo líšku Roxi?“
„Áno,“ zamrmlal Brumo. „Roxi tu bola a niečo ukrývala v tých kríkoch.“
Hopi nazrel do kríkov a našiel svoje mrkvy! Ale prečo by ich Roxi kradla a potom len tak ukryla? Vtom sa spoza stromu vynorila Roxi.
„To... to nie je tak, ako to vyzerá,“ povedala nervózne.
„Tak ako to teda je?“ spýtal sa Hopi. „Prečo si zobrala moje mrkvy?“
Roxi sklopila oči. „Prepáč. Moja mama je chorá a počula som, že mrkva je dobrá na liečenie. Chcela som len, aby sa cítila lepšie.“
Hopi cítil, ako sa jeho hnev mení na súcit. „Prečo si ma jednoducho nepožiadala? Rád by som sa podelil.“
„Naozaj?“ žasla Roxi.
„To nemôžeš vedieť, ak sa nespýtaš,“ usmial sa Hopi. „Poď, pomôžem ti odniesť mrkvy tvojej mame.“
A tak sa Hopi a Roxi stali dobrými priateľmi. Roxi už nekradla a Hopi sa naučil, že je dôležité podeliť sa.
Druhá časť: Brumo a včely
Jedného dňa sa medveď Brumo prechádzal po lese. Mal veľmi rád med a práve rozmýšľal, kde by mohol nájsť nejaký úľ. Zrazu začul bzučanie a na vysokom strome uvidel veľký včelí úľ.
„Hurá!“ zaradoval sa Brumo a začal liezť na strom. Keď sa dostal takmer k úľu, včely vyleteli von.
„Zastav!“ zavolala na neho včelia kráľovná Mia. „Čo si myslíš, že robíš?“
„Chcem len trochu medu,“ odpovedal Brumo.
„A čo my?“ odpovedala kráľovná Mia. „Pracovali sme celé leto. Potrebujeme tento med na zimu.“
Brumo sa zamyslel. Nikdy predtým nerozmýšľal o tom, ako ťažko včely pracujú.
„Prepáčte,“ povedal. „Nevedel som.“
Kráľovná Mia videla, že to myslí úprimne. „Rozumiem, že si hladný. Namiesto toho, aby si nám vzal všetok med, môžeme sa dohodnúť. Ak nám pomôžeš chrániť úľ, dáme ti trochu medu ako odmenu.“
Brumovi sa ten nápad páčil. „Súhlasím! Budem najlepším strážcom úľa v celom lese!“
A tak sa Brumo stal strážcom včelieho úľa. Každý deň kontroloval okolie a odháňal nebezpečenstvo. A každý týždeň mu včely dali malú misku medu. Brumo sa naučil, že spolupráca je oveľa lepšia než brať bez opýtania.
Tretia časť: Tilly a zimné zásoby
Jeseň pokrývala les zlatými a červenými listami. Veverička Tilly usilovne zbierala oriešky na zimu. Jedného dňa zbadala malú myšku Pipa, ktorá vyzerala veľmi smutne.
„Čo sa deje, Pipo?“ spýtala sa.
„Nemám dosť zásob na zimu,“ vzdychol Pipo. „Bol som chorý a nemohol som zbierať.“
Tilly sa zamyslela. Mala veľa orieškov, viac než dosť pre seba. „Možno by som ti mohla pomôcť,“ povedala váhavo. „Môžem sa s tebou podeliť.“
Pipo bol veľmi vďačný. Spolu preniesli niekoľko orieškov do Pipovho domčeka.
Keď prišla zima, niekto zaklopal na Tillyine dvere. Bol to Pipo! A nebol sám. Priniesol so sebou niekoľko priateľov myší a všetci niesli malé košíky.
„Keď som povedal priateľom, ako si mi pomohla,“ vysvetlil Pipo, „chceli sme ti poďakovať. Objavili sme skrytú zásobu semienok a priniesli sme ti niektoré.“
Tilly v košíkoch našla vzácne lesné semienka. Bolo ich viac, než koľko orieškov dala Pipovi! Naučila sa, že keď pomáhame druhým, dobro sa nám často vráti.
Štvrtá časť: Una a nočné strašidlo
Keď sa nad lesom rozprestierala noc, väčšina zvieratiek spala. Ale nie sova Una. Strážila les, kým ostatní odpočívali. Jednej noci počula plač. Našla malého králička Bina, ktorý sa triasol pod kríkom.
„Prečo nespíš, Bino?“ spýtala sa.
„Bojím sa ísť domov,“ vzlykal. „Videl som strašidlo! Veľký tieň s červenými očami!“
Una sa zamyslela. V Čarovnom lese neboli žiadne strašidlá. „Ukáž mi, kde si ho videl.“
Bino zaviedol Unu k cestičke. „Tam!“ ukázal trasúcou sa labkou.
Una letela preskúmať okolie. „Myslím, že viem, čo je tvoje strašidlo. Poď so mnou, nemusíš sa báť.“
Keď sa priblížili, Una ukázala na veľký starý peň. V noci naozaj vyzeral ako strašidelný tieň. A dva svietiace body, ktoré Bino považoval za červené oči? Tie patrili dvom malým svätojánskym muškám.
„Vidíš?“ usmiala sa Una. „Niekedy sa veci v tme zdajú byť strašidelné, ale keď sa pozrieš bližšie, zistíš, že sa niet čoho báť.“
Bino sa cítil trochu hlúpo, ale aj veľmi úľavne. Od tej noci sa už nebál chodiť domov po tme.
Piata časť: Priateľstvo celého lesa
Leto sa blížilo ku koncu a zvieratká z Čarovného lesa pripravovali veľkú slávnosť. Hopi priniesol mrkvy, Roxi upiekla koláč, Brumo doniesol med, Tilly a Pipo pripravili zmes orieškov a Una ozdobila čistinku lampášmi.
Keď sa všetci zišli, starý jeleň Cedrik, najstarší obyvateľ lesa, vstal a prehovoril.
„Milí priatelia,“ začal. „Tento rok sme sa naučili mnoho dôležitých vecí. Naučili sme sa pýtať, keď niečo potrebujeme. Naučili sme sa spolupracovať a deliť sa. A naučili sme sa, že strach často zmizne, keď sa pozrieme veciam priamo do očí.“
Všetky zvieratká prikývli.
„Ale najdôležitejšie,“ pokračoval Cedrik, „sme sa naučili, že ako komunita sme silnejší. Každý z nás má iné talenty a keď ich spojíme, dokážeme oveľa viac.“
Hopi sa pozrel na všetkých svojich priateľov. Nikdy by si nepomyslel, že sa spriatelí s líškou alebo bude spolupracovať s medveďom. Ale teraz si nevedel predstaviť život bez nich.
„Na priateľstvo!“ zvolal Hopi a zdvihol svoju šálku s mrkvovým džúsom.
„Na priateľstvo!“ zvolali všetci ostatní.
A tak, pod hviezdnou oblohou, zvieratká Čarovného lesa oslavovali. Vedeli, že bez ohľadu na to, aké výzvy im budúcnosť prinesie, spolu ich zvládnu. Pretože to je skutočné kúzlo Čarovného lesa – priateľstvo, spolupráca a vzájomná pomoc.