Mala som tri pravidlá: žiadna káva po tretej, nikdy si neobliekať dve rôzne ponožky a za každých okolností sa vyhýbať miestnemu parku po zotmení. Dnes som porušila posledné dve. A nebyť toho, môj život by bol stále rovnako predvídateľný a bezpečný. A úprimne? Nudný.
Jesenné slnko, nízko nad obzorom, maľovalo na oblohu odtiene marhuľovej a fialovej. Posledné zvyšky tepla sa strácali a vzduch voňal vlhkou zeminou a tlejúcim lístím. Milovala som túto vôňu. Bola to vôňa koncov a nových začiatkov zároveň. Zodvihla som svoj starý foťák a zaostrila na osamelý javorový list, ktorý sa zachytil v pavučine medzi dvoma konármi. Dokonalý záber. Melancholický, ale krásny.
Zvyčajne som tu trávila hodiny, stratená vo svete hľadáčika, kde som mohla kontrolovať každý detail. Tu, v tichu parku, som sa necítila ako tá nemotorná Laura, ktorá na prezentácii z dejepisu zakopne o vlastné nohy a ktorej sa pri odpovedi trasie hlas. Tu som bola pozorovateľka. Umelkyňa. Aspoň som sa tak cítila.
Keď som sa zohla, aby som si zbalila veci do batohu, niečo sa zablyslo v hustej tráve pri lavičke. Nebol to len odraz posledných lúčov slnka. Bolo to niečo kovové. Zvedavo som odhrnula vlhké lístie. Ležal tam. Pánsky náramok.
Nebola to žiadna lacná bižutéria. Tvoril ho hrubý, tmavohnedý kožený remienok, očividne často nosený, pretože koža bola na niektorých miestach zmäknutá a ošúchaná. To, čo ma však zaujalo najviac, bol malý strieborný prívesok. Nebol to klasický krížik ani žiadne písmeno. Bol to detailne vyrytý štylizovaný vlk, zavýjajúci na mesiac. Prešla som po ňom bruškom prsta. Kov bol studený a hladký. Musel mať pre majiteľa nejaký význam. Nikto nenosí niečo také osobné len tak.
Zdvihla som ho a v dlani pocítila jeho váhu. Čo teraz? Mohla som ho nechať tak. Niekto sa poň možno vráti. Ale čo ak nie? Park sa večer menil na miesto, kde sa občas pofľakovali čudné partie. Do rána by tu určite nebol.
„Haló?“ ozvala som sa neisto do prázdnoty. „Nestrátil tu niekto niečo?“
Odpoveďou mi bolo len šušťanie lístia vo vetre. Srdce mi bilo trochu rýchlejšie. Cítila som sa ako postava v detektívke. Záhada strateného náramku.
Vložila som si ho do vrecka bundy. Po ceste domov som nad ním neustále premýšľala. Kto ho mohol stratiť? Nejaký rocker s dlhými vlasmi? Tichý chalan, čo miluje fantasy knihy? Alebo športovec, ktorý ho nosí pre šťastie?
Hneď ako som prišla domov, zvalila som sa na posteľ a vytočila číslo Sary, mojej najlepšej kamarátky. „Našla som poklad,“ vyhlásila som dramaticky, keď zdvihla. „Dúfam, že je zlatý a plný diamantov, lebo ten test z matiky, čo píšeme zajtra, bude vyžadovať úplatok,“ odvetila jej typickým suchým humorom. Opísala som jej náramok. „Máš fotku?“ spýtala sa okamžite. „Pošli mi ju.“ Odfotila som ho na bielom pozadí môjho vankúša, snažiac sa zachytiť každý detail. Zvláštne, ako som sa k nemu správala opatrne, akoby bol krehký. „Páni,“ napísala Sara o pár sekúnd. „Ten vyzerá draho. A dosť cool. Čo s ním urobíš?“ „Neviem,“ priznala som sa. „Asi ho hodím na stránku našej mestskej časti na Facebooku. Možno sa majiteľ ozve.“ „Dobrý nápad,“ súhlasila Sara. „Len bacha, aby sa ti neozvalo päťdesiat falošných majiteľov. Opýtaj sa ich nejakú kontrolnú otázku. Napríklad, čo je vyryté na zadnej strane spony alebo tak.“ Geniálne. Prevrátila som náramok. Na malej spone boli drobným písmom vyryté dve písmená: A. M. „Si génius,“ napísala som jej. „Ja viem,“ odpovedala s emoji smajlíka s okuliarmi. „A teraz sa choď učiť tú matiku. Poklady počkajú.“ Ale ja som sa učiť nešla. Namiesto toho som napísala krátky príspevok: Ahojte, dnes podvečer sa v mestskom parku našiel pánsky kožený náramok so strieborným príveskom. Ak je váš, napíšte mi do súkromnej správy a pre overenie mi, prosím, opíšte detail na prívesku alebo iniciály na spone. Rada ho vrátim. Pridala som rozmazanú fotku, na ktorej bol vidieť len kožený remienok, a stlačila „zverejniť“. A potom som čakala. Srdce mi búšilo ako splašené. Cítila som absurdné vzrušenie. Bola to len obyčajná stratená vec, ale pre mňa to bolo dobrodružstvo, ktoré narušilo moju dennú rutinu.
Odpovede nenechali na seba dlho čakať. Prvá bola od nejakej pani, ktorá si myslela, že patrí jej synovi, ale ten mal vraj na prívesku kotvu. Druhá od chalana, ktorý tvrdil, že je jeho, ale iniciály nesedeli. Už som to chcela vzdať a ísť sa konečne učiť tú prekliatu Pytagorovu vetu, keď mi pípla ďalšia správa.
Od profilu s menom Adam Molnár. Fotku mal len nejakú rozmazanú, umeleckú, kde stál s gitarou chrbtom k objektívu.
Ahoj, prepáč, že ruším takto neskoro. Videl som tvoj príspevok. Myslím, že ten náramok je môj. Prívesok je vlk zavýjajúci na mesiac. A iniciály sú A. M. Znamená pre mňa strašne veľa, bol to dar od dedka.
Jeho správa bola priama, bez zbytočných omáčok. A hlavne, všetko sedelo. Srdce sa mi rozbúchalo ešte viac. OK, Zuzka, dýchaj. Je to len chalan. Chalan, ktorému vrátim jeho vec a tým sa to skončí.
Ahoj, áno, je to on, odpísala som a snažila sa, aby mi nebolo cítiť nervozitu aj cez písmenká. Som rada, že sa majiteľ našiel. Kedy a kde by si si ho chcel vyzdvihnúť?
Fakt? To je úžasné! Zachránila si ma. A aj moje nervy, napísal. Môžeme zajtra po škole? Okolo tretej, napríklad opäť v parku pri tej veľkej vŕbe?
Jasné, sedí mi to, odpísala som a prsty sa mi triasli.
Super. Ďakujem ti ešte raz. Fakt, ani nevieš ako veľmi.
Zavrela som notebook a oprela sa o vankúš. Zajtra sa s ním stretnem. S Adamom Molnárom. Majiteľom tajomného náramku. A ja som mala na sebe dve rôzne ponožky. Možno by som predsa len mala niektoré svoje pravidlá prehodnotiť.
Celú noc sa mi snívalo o vlkoch a stratených veciach. Ráno som sa zobudila unavenejšia, než keď som si líhala. Hodina matiky bola čisté utrpenie. Čísla sa mi pred očami rozmazávali do abstraktných obrazcov a Pytagorova veta sa zdala byť tou najnepodstatnejšou informáciou na svete. Sara si všimla moje neprítomné pohľady a kopla ma pod lavicou. „Zem volá Lauru,“ zašepkala, keď sa učiteľka otočila k tabuli. „Nebuď taká nervózna. Je to len chalan. V najhoršom prípade to bude nejaký čudák, vrátiš mu náramok a už ho nikdy neuvidíš.“ „A v najlepšom?“ spýtala som sa s nádejou v hlase, ktorú som sa ani nepokúšala skryť. Sara sa uškrnula. „V najlepšom bude vyzerať ako Chris Hemsworth, požiada ťa o ruku a budete spolu chovať alpaky. Ale skôr by som stavila na tú možnosť medzi tým. Možno ti kúpi kofolu za odmenu.“ Jej pragmatizmus ma trochu upokojil. Mala pravdu. Zbytočne som si v hlave vytvárala romantické scenáre ako z filmu. Realita je väčšinou oveľa prozaickejšia.
Po poslednom zvonení som si takmer zabudla v skrinke polovicu kníh. Srdce mi bilo v krku, keď som kráčala smerom k parku. Prišla som o desať minút skôr. Samozrejme. Typická ja. Sadla som si na lavičku pod mohutnú vŕbu, ktorej konáre sa ako závoj skláňali až k zemi. Vytvárala akési intímne, skryté miesto. Vytiahla som foťák, viac zo zvyku, než z reálnej túžby fotiť. Potrebovala som niečo, čím by som zamestnala svoje ruky.
Päť minút po tretej. Nikde nikoho. Začínala som byť nervózna. Čo ak si to rozmyslel? Čo ak to bol len nejaký vtip? Možno som si to len predstavila. Možno sa díval na niekoho za mnou. Možno...
„Laura?“
Ten hlas ma vytrhol zo zamyslenia. Bol hlbší, než som si predstavovala z jeho správ, s miernym chrapľavým nádychom. Zdvihla som hlavu.
Stál predo mnou. Bol vyšší, než som čakala, s rozcuchanými tmavohnedými vlasmi, ktoré mu padali do čela. Na sebe mal jednoduché čierne tričko s logom akejsi neznámej kapely a ošúchané džínsy. Nebol to žiadny model z časopisu. Bol... skutočný. A mal tie najpríjemnejšie oči, aké som kedy videla. Neboli len hnedé – mali v sebe zlaté odtienky, ktoré v popoludňajšom slnku vyzerali ako tekutý med. Usmieval sa trochu neisto, akoby bol rovnako nervózny ako ja.
„Ahoj,“ dostala som zo seba a rýchlo som sa postavila. Cítila som, ako sa mi do líc hrnie červeň. „To som ja. Adam.“
„Viem,“ prikývla som a môj hlas znel tenšie než zvyčajne. Prečo som práve povedala „viem“? Znelo to, akoby som ho stalkovala. Super, Laura, prvá veta a už je to trapas.
Našťastie sa len zasmial. „To je dobre. Bál som sa, že tu budem čakať na nejakú päťdesiatničku, ktorá mi bude chcieť dať prednášku o zodpovednosti.“
Jeho smiech bol nákazlivý a ja som sa uvoľnila. „Tú si nechám na neskôr,“ zažartovala som a odvážila sa na malý úsmev.
Siahla som do vrecka bundy a vytiahla náramok. Jeho oči sa rozžiarili. „Už som ani nedúfal, že ho ešte uvidím,“ povedal a natiahol ku mne ruku.
Keď som mu ho vkladala do dlane, jeho prsty sa jemne dotkli mojich. Bol to len letmý kontakt, koža na kožu, ale cítila som, ako mi telom prebehlo teplé mrazenie. Bolo to ako malý elektrický výboj, ktorý mi vystrelil až do končekov vlasov. Rýchlo som ruku stiahla, akoby som sa popálila. Dúfala som, že si nevšimol, ako sa mi zachveli prsty.
On si zatiaľ s takmer posvätnou úctou obzeral náramok. Prešiel prstom po vyrytom vlkovi a potom si ho zapol na zápästie. Sadol si naň ako uliaty. Patril tam. „Ďakujem,“ povedal a konečne na mňa opäť pozrel. Jeho pohľad bol úprimný a vďačný. „Vážne. Ani nevieš, čo to pre mňa znamená.“
„To je v poriadku,“ zamrmlala som, prehrabujúc si vlasy. „Každý občas niečo stratí.“
Chvíľu bolo ticho. Trápne ticho, ktoré som nevedela, ako prelomiť. On sa len usmieval a díval sa na mňa. „Takže...“ začal pomaly a ja som sa pripravila na to, že sa rozlúči a odíde. „Ako sa ti môžem revanšovať? Pozývam ťa na kávu. Alebo horúcu čokoládu. Alebo na čokoľvek, čo pije dievča, ktoré nosí foťák a vracia stratené veci.“
Jeho pohľad skĺzol na môj starý foťák, ktorý som stále zvierala v ruke. Zaváhala som. Moja prvá myšlienka bola zdvorilo odmietnuť. Vyhovoriť sa na učenie alebo na čokoľvek iné. To bolo to bezpečné a známe. Ale potom som si spomenula na Sarine slová o alpakách a na to, aký nudný bol môj život ešte včera.
„Horúca čokoláda znie fajn,“ povedala som a prekvapila tým samú seba.
Adamov úsmev sa rozšíril. „Perfektné. Hneď tu za rohom je jedna malá kaviareň. Robia tam tú najlepšiu, so šľahačkou a s kopcom čokoládových hobliniek.“
Prikývla som a on mi galantne pokynul rukou. Keď sme kráčali vedľa seba, naše ramená sa takmer dotýkali. Vzduch medzi nami bol nabitý zvláštnou energiou. Bolo to niečo nové, nečakané a trochu desivé. Ale hlavne to bolo vzrušujúce. A ja som vedela, že toto už nie je len o stratenom náramku. Toto bol začiatok niečoho úplne iného.
Kaviareň, do ktorej ma Adam zaviedol, bola presne taká, aké milujem. Malá, útulná, s vôňou kávy, škorice a starých kníh. Na stenách viseli čiernobiele fotografie mesta a z reproduktorov hrala potichu nejaká indie kapela, ktorú som nepoznala, ale jej melódia bola príjemne melancholická. Nebolo tu veľa ľudí, len pár študentov sklonených nad notebookmi a starší pár v rohu.
Vybrali sme si stôl pri okne s výhľadom na rušnú ulicu. Bol to dokonalý kontrast k tichu vnútri. Adam sa na chvíľu stratil pri pulte a vrátil sa s dvoma obrovskými šálkami, z ktorých sa parilo, a ktoré boli korunované kopcom šľahačky a čokoládových hobliniek. Vyzeralo to hriešne a lahodne zároveň.
„Dúfam, že som trafil,“ povedal a položil jednu šálku predo mňa. „Je to dokonalé,“ usmiala som sa a vdýchla tú sladkú vôňu.
Prvé minúty boli trochu rozpačité. Miešali sme si čokoládu, občas sme sa na seba pozreli a usmiali sa. Obaja sme hľadali správne slová. Ten adrenalín zo stretnutia opadol a nahradila ho mierna nervozita z prvého „rande“. Pretože, priznajme si to, toto bolo rande. Aj keď neplánované.
„Takže... fotografka?“ prelomil ticho Adam a kývol hlavou smerom k môjmu foťáku, ktorý som si položila na stôl. „Len amatérka,“ pokrčila som plecami. „Je to skôr taký môj spôsob, ako sa pozerať na svet. Všetko sa zdá iné, keď to vidíš cez hľadáčik. A ty? Okrem strácania cenností,“ dodala som s úsmevom, aby som odľahčila situáciu. Zasmial sa a na chvíľu sklopil zrak. „Ja hrám na gitaru. A trochu spievam. Väčšinou len pre seba alebo pre steny mojej izby.“ „Tá fotka na Facebooku...“ spomenula som si. „To si ty?“ Prikývol. „Áno. Z jedného malého letného festivalu. Kamarát ma prehovoril, aby som zahral pár pesničiek. Bol som taký nervózny, že som si skoro nevšimol, že ma fotí.“ „Musí to byť úžasné, stáť na pódiu,“ povedala som obdivne. Ja som mala problém prehovoriť pred tridsiatimi spolužiakmi. „Je to skôr desivé,“ priznal. „Máš pocit, že všetci vidia každý tvoj chybný pohyb, každý falošný tón. Ale potom začneš hrať a na chvíľu zabudneš, že sa niekto pozerá. Existuješ len ty a hudba.“
Jeho slová vo mne rezonovali. Bolo to presne to, čo som cítila pri fotení. Ten pocit, keď sa svet okolo teba stíši a existuje len ten jeden dokonalý moment, ktorý sa snažíš zachytiť. „Rozumiem tomu,“ povedala som potichu. „Ja to mám tak s fotením.“ Naše pohľady sa stretli ponad šálky s čokoládou. V tej chvíli som mala pocit, že mi vidí až do duše. Že rozumie tej časti mňa, ktorú som zvyčajne skrývala pred svetom.
Rozhovor sa potom rozbehol prekvapivo ľahko. Smiali sme sa na trápnych historkách zo školy, rozprávali sme sa o obľúbených filmoch, knihách a kapelách. Zistili sme, že obaja neznášame matematiku, milujeme pizzu s ananásom (čo bola pre mňa zásadná informácia) a obaja sme si mysleli, že posledná séria nášho obľúbeného seriálu bola totálna katastrofa.
Každý jeden detail, ktorý som sa o ňom dozvedela, ho robil ešte zaujímavejším. Nebol len „chalan s náramkom“. Bol to Adam, ktorý sa staral o mladšiu sestru, zatiaľ čo jeho rodičia boli v práci, ktorý sníval o tom, že si raz založí vlastnú kapelu a ktorý mal neuveriteľne nákazlivý smiech, pri ktorom sa mu v kútikoch očí robili malé vrásky.
„Prečo práve vlk?“ spýtala som sa zvedavo a ukázala na jeho zápästie. Jeho úsmev trochu zvážnel. Dotkol sa prívesku. „Môj dedo bol horár. Vyrastal som na jeho príbehoch o lese. Hovoril, že vlk je symbolom slobody, inštinktu, ale aj rodiny. Že vlk je síce samotár, ale vždy patrí do svorky. Dal mi ho, keď som mal pätnásť. Povedal, že mi má pripomínať, aby som bol vždy verný sám sebe, ale nikdy nezabudol na tých, ktorí stoja pri mne.“ Hovoril o tom s takou láskou a úctou, že ma to dojalo. Zrazu ten náramok nebol len pekný doplnok. Bol to symbol. Príbeh. „To je krásne,“ zašepkala som. A vtedy som si uvedomila, že to, čo držím v ruke ja – môj foťák – je vlastne niečo podobné. Dar od otca, ktorý mi mal pomôcť „nájsť svoj pohľad na svet“.
Čas plynul neuveriteľne rýchlo. Keď som sa pozrela von oknom, vonku už bola tma a pouličné lampy svietili. „Panebože, už je toľko hodín,“ vyhŕkla som a pozrela na mobil. „Budem musieť ísť, mama ma zabije.“ „Jasné,“ prikývol Adam, aj keď v jeho očiach som videla náznak sklamania. „Odprevadím ťa.“ Pred kaviarňou sme na chvíľu zastali v chladnom večernom vzduchu. „Užila som si to,“ povedala som úprimne. „Viac, ako som čakala.“ „Ja tiež,“ odvetil a jeho úsmev bol opäť trochu neistý. „Vieš, možno by sme to mohli niekedy zopakovať. Bez toho, aby si musela najprv niečo moje stratené nájsť.“ Srdce mi poskočilo. „To by bolo fajn,“ prikývla som a snažila sa znieť ležérne, aj keď vo vnútri som robila víťazné saltá. „Čo tak v piatok? Mohli by sme ísť do kina,“ navrhol. „V piatok mám voľno,“ potvrdila som. „Super. Tak... napíšem ti?“ „Napíš,“ usmiala som sa.
Kráčal so mnou až k mojej ulici. Celú cestu sme sa rozprávali a smiali, akoby sme sa poznali roky. Keď sme zastali pred mojím domom, na chvíľu zavládlo ticho. „Tak sme tu,“ povedala som zbytočne. „Áno,“ prikývol. Postáli sme tam trochu trápne, ani jeden z nás nevedel, čo ďalej. Objatie? Podanie ruky? Potom sa Adam naklonil bližšie. Nemieril k mojim perám, ale len k lícu. Cítila som jeho teplý dych a vôňu čokolády a niečoho iného, niečoho mužského a príjemného. Dal mi letmý, jemný bozk na líce. „Dobrú noc, Laura,“ zašepkal. „Dobrú noc, Adam,“ odpovedala som a cítila som, ako mi líce na tom mieste horí. Otočila som sa a kráčala k dverám, cítila som jeho pohľad na svojom chrbte. Keď som vošla dnu a oprela sa o dvere, srdce mi búšilo ako zvon. Usmievala som sa ako blázon.
Telefón mi pípol, ešte som si ani nestihla vyzuť topánky. Správa od Adama. Už teraz sa teším na piatok. A ďakujem, že si našla môj náramok. Myslím, že som vďaka nemu našiel niečo oveľa lepšie.
Červenala som sa tak veľmi, že som bola rada, že ma nikto nevidí. Toto rozhodne nebola len kofola za odmenu. Toto bolo oveľa, oveľa lepšie.
Nasledujúce dva dni sa vliekli slimačím tempom. V škole som bola duchom neprítomná, myšlienkami neustále utekajúc k piatku. Sara ma neustále podpichovala. „Vidíš? A ty si sa bála. Povedz mi, chová už tie alpaky, alebo to nechávate až po svadbe?“ smiala sa počas obeda, keď som sa zasnene pozerala von oknom. „Veľmi vtipné,“ odvetila som, ale nedokázala som skryť úsmev. „Ideme len do kina.“ „‘Len do kina‘ je krycí názov pre legendárne prvé rande. Výber filmu je kľúčový. Horor je najlepší. Bude sa báť, ty ju objímeš, klasika. Ak vyberie romantickú komédiu, je to citlivka. Ak nejaký artový film s titulkami, chce vyzerať inteligentne.“ „A čo ak vyberie akčný film?“ spýtala som sa. „Potom je to normálny chalan a máš vyhraté,“ zakončila svoju analýzu a zahryzla si do jablka.
Písali sme si s Adamom každý deň. Krátke správy, vtipné memečká, pesničky, ktoré sa nám páčili. Naše digitálne flirtovanie bolo plné smajlíkov a náznakov. Vytvoril pre mňa na Spotify playlist s názvom „Soundtrack pre nájdené veci“ a každá pesnička v ňom bola dokonalá. Mala som pocit, že ma pozná lepšie, než ktokoľvek iný. Každé pípnutie telefónu mi rozbúchalo srdce. Bolo to návykové.
V piatok som pred skriňou strávila asi hodinu. Siedme tričko letelo na posteľ. „Príliš formálne. Príliš ležérne. Príliš... snažím sa,“ mrmlala som si pre seba. Nakoniec som si vybrala jednoduché modré šaty, ktoré podľa Sary zvýrazňovali moje oči, a obľúbené tenisky. Nechcela som vyzerať, že som sa príliš snažila, aj keď som sa snažila enormne.
Adam ma čakal pred kinom. Keď som ho zbadala, srdce mi vynechalo úder. Mal na sebe tmavú mikinu a na tvári ten jeho typický neistý úsmev, ktorý som si tak obľúbila. „Ahoj,“ pozdravil ma a jeho oči sa rozžiarili. „Vyzeráš... wow.“ „Ahoj,“ dostala som zo seba a cítila som, ako mi horia líca. „Aj ty vyzeráš...“ nedokončila som, lebo som nevedela nájsť správne slovo. Jednoducho vyzeral dobre. Ukázalo sa, že vybral akčný film s trochou humoru. Podľa Sarinej teórie som mala vyhraté.
V prítmí kinosály bolo napätie medzi nami takmer hmatateľné. Keď sme si sadali, naše ruky sa na chvíľu stretli na spoločnej opierke. Obaja sme ich rýchlo stiahli, akoby bola horúca. Počas filmu som sa viac sústredila na jeho blízkosť než na dej. Cítila som teplo jeho ramena, ktoré sa občas dotklo môjho. Vnímala som vôňu jeho mikiny, ktorá voňala sviežo a trochu po ňom.
Asi v polovici filmu, počas obzvlášť hlučnej scény, sa jeho malíček opatrne dotkol môjho. Ležali tam, vedľa seba na opierke. Moje srdce bilo ako o život. Bol to len malý dotyk, ale pre mňa znamenal celý svet. Po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť, som nabrala odvahu a preplietla som si s ním prsty. Jeho ruka bola teplá a pevná. Stisol mi ju a ja som vedela, že to cíti rovnako. Zvyšok filmu sme presedeli držiac sa za ruky. Nemám ani potuchy, ako film skončil.
Po kine sme sa bezcieľne prechádzali nočným mestom. Pouličné lampy vytvárali dlhé tiene a my sme kráčali v tichu, stále sa držiac za ruky. Bolo to pohodlné ticho, plné nevypovedaných slov. „Ten film bol vlastne dosť predvídateľný,“ povedal Adam, keď sme zastali na malom moste ponad rieku. „Fakt? Ja som si ani nevšimla,“ priznala som sa a on sa zasmial. „Ani ja,“ odvetil a otočil sa ku mne.
Stáli sme oproti sebe, osvetlení len slabým svetlom z nábrežia. Jeho pohľad bol intenzívny, uprený na mňa. Z jeho očí som čítala tú istú nervozitu a očakávanie, ktoré som cítila ja. Díval sa na moje pery a potom späť do mojich očí, akoby sa pýtal na povolenie. Srdce som mala až v krku. Toto bol jeden z tých „almost moments“, o ktorých som čítala v knihách. Ten moment, keď čas spomalí a celý svet sa scvrkne na priestor medzi dvoma ľuďmi.
A potom sa to stalo. Naklonil sa ku mne, pomaly, dávajúc mi čas odtiahnuť sa, ak by som chcela. Ale ja som nechcela. Zavrela som oči a čakala. Jeho pery boli jemnejšie, než som si predstavovala. Bozk bol najprv váhavý a nežný. Chutil po slanom popcorne a kole a po niečom sladkom, čo bol len on. Moja voľná ruka si automaticky našla cestu k jeho krku, prsty som si zaborila do jeho jemných vlasov. Bozk sa prehĺbil, stal sa odvážnejším, ale stále zostal neuveriteľne nežný. Bol to presne taký prvý bozk, o akom dievča sníva.
Keď sa odtiahol, zostal len na centimeter odo mňa. Obaja sme mali zatvorené oči a čelá sme si opierali o seba. Vzduch bol chladný, ale ja som cítila len teplo, ktoré zo mňa sálalo. „Wow,“ bolo jediné, čo som dokázala vydýchnuť. Cítila som, ako sa usmial. „Wow,“ zopakoval po mne šeptom.
Otvorila som oči a pozrela sa do tých jeho. Boli tmavé a plné emócií, ktoré som nedokázala pomenovať, ale cítila som ich tiež. Bol to začiatok, radosť, strach, nádej. Všetko naraz.
Už sme sa nerozprávali. Len sme tam stáli, v objatí, a pozerali na tmavú hladinu rieky. Držal ma pevne, akoby sa bál, že mu ujdem. A ja som sa cítila bezpečnejšie, než kedykoľvek predtým.
Keď ma odprevadil domov, pred dverami ma pobozkal znova. Tentoraz to bol krátky, sladký bozk, ktorý bol sľubom. Sľubom ďalších dní, ďalších bozkov, ďalších spoločných momentov. Keď som si večer líhala do postele, dotýkala som sa prstami pier, akoby som si chcela ten pocit uchovať navždy. Pozrela som sa na náramok s vlkom, ktorý som si nechala položený na nočnom stolíku ako talizman. Stratený a nájdený. Presne ako ja. Vďaka nemu som našla nielen Adama, ale aj odvahu vystúpiť zo svojej ulity a zažiť niečo skutočné. A vedela som, že toto je len začiatok nášho príbehu.
Nasledujúce týždne boli ako vystrihnuté z romantického filmu. Stali sme sa nerozlučnou dvojkou. Adam na mňa čakal každé ráno na rohu ulice, len aby sme mohli ísť spolu na autobus do školy. Po vyučovaní sme trávili čas v našej obľúbenej kaviarni, robili si spolu úlohy v knižnici, alebo sme sa len tak túlali mestom. On s gitarou prehodenou cez plece, ja s foťákom na krku. Stali sme sa Adampalaurou, ako nás posmešne, no s láskou, nazvala Sara.
Každý deň som objavovala nové kúsky jeho osobnosti. Zistila som, že keď je nervózny, hrá si s príveskom na náramku. Že dokáže citovať celé pasáže z Pána prsteňov. A že keď hrá na gitare a spieva, celý svet okolo neho stíchne. Často ma brával na svoje „tajné miesto“ – opustenú drevenú rozhľadňu na kopci za mestom, odkiaľ bol výhľad na celé údolie. Sedávali sme tam celé hodiny. On mi hral nové pesničky, ktoré zložil, a ja som sa ho snažila zachytiť na fotkách v tom najlepšom svetle zapadajúceho slnka. Boli to naše momenty, ďaleko od všetkých a všetkého.
„O čom je táto?“ spýtala som sa ho raz, keď dohral novú, jemne melancholickú melódiu. Pozrel na mňa a na perách sa mu pohrával úsmev. „Je o dievčati s foťákom, ktoré vidí svet v iných farbách a má v očiach kúsok jesene.“ Cítila som, ako mi do tváre stúpa červeň. „To je tá najkrajšia vec, akú mi kedy kto povedal.“ „Je to pravda,“ povedal a jemne mi odhrnul prameň vlasov z tváre. Jeho dotyky boli vždy také nežné, plné úcty.
Samozrejme, nebolo všetko len dokonalé. Jedného dňa som ho čakala po škole a videla som ho, ako sa rozpráva s Tamarou, spolužiačkou z vyššieho ročníka. Bola vysoká, blond, kapitánka volejbalového tímu a všeobecne považovaná za najkrajšie dievča na škole. Smiali sa a Tamara sa ho letmo dotkla ramena. Presne na tom mieste, kde sa ho dotýkam ja.
Pichlo ma pri srdci. Ten pocit bol ostrý a nepríjemný. Žiarlivosť. Nikdy predtým som ju takto necítila. Keď ma Adam zbadal, usmial sa a zamával mi. Tamara sa na mňa pozrela s povýšeneckým úsmevom a odkráčala preč. „Ahoj,“ pozdravil ma Adam, keď ku mne prišiel, a chcel ma pobozkať, ale ja som sa odtiahla. „Ahoj,“ odvetila som chladne. Jeho úsmev zmizol. „Stalo sa niečo?“ „Nie, nič,“ zaklamala som a pozerala som sa do zeme. „Len som unavená.“ Cesta domov bola tichá. Adam sa ma niekoľkokrát pokúsil chytiť za ruku, ale ja som sa vždy vyhla. Cítila som sa hlúpo a detinsky, ale nedokázala som si pomôcť. Ten obraz, ako sa smeje s Tamarou, sa mi neustále vracal.
Večer mi prišla od neho správa. Laura, viem, že sa niečo deje. Hovor so mnou, prosím. Pozerala som na tú správu asi desať minút. Mohla som sa tváriť, že je všetko v poriadku, ale vedela som, že to by bola cesta do pekla. Zhlboka som sa nadýchla a začala písať. Videla som ťa dnes s Tamarou. Viem, že je to hlúpe, ale... Stlačila som „odoslať“ a srdce mi búšilo ako splašené. Cítila som sa trápne.
Odpoveď prišla okamžite. Tamara ma prosila, či by som nezahral na školskej benefičnej akcii, ktorú organizuje. To je všetko. Smeješ sa? Laura, ja vidím len teba. Od chvíle, ako som ťa stretol pod tou vŕbou. Si jediná, na ktorej mi záleží.
Prečítala som si tú správu trikrát. A potom som sa rozplakala. Plakala som od úľavy, od hanby za svoje správanie a od dojatia z jeho slov. O pätnásť minút mi zvonil telefón. Bol to on. „Môžem prísť?“ spýtal sa potichu. Prikývla som, aj keď ma nemohol vidieť. „Áno.“
Stál pred mojimi dverami, v rukách držal jednu jedinú červenú ružu, ktorú musel kúpiť na nonstop otvorenej pumpe. Vyzeral unavene a ustarostene. Bez slova som ho objala. Tak pevne, ako som len vládala. „Prepáč,“ zašepkala som mu do mikiny. „Som hlúpa.“ „Nie si,“ odvetil a pohladil ma po vlasoch. „Len ti na mne záleží. A mne to robí radosť.“ Odtiahol sa a pozrel mi do očí. „Musíš mi veriť, Laura. Nikdy by som neurobil nič, čím by som ti ublížil.“ „Verím ti,“ povedala som a tentoraz to bola úplná pravda.
Táto naša prvá, malá kríza nás v skutočnosti zblížila ešte viac. Uvedomila som si, že vzťah nie je len o romantických prechádzkach a bozkoch pri západe slnka. Je aj o dôvere, komunikácii a prekonávaní vlastnej neistoty.
O týždeň neskôr bola tá benefičná akcia. Celá škola sa zišla v telocvični. Keď Adama zavolali na pódium, stiahlo mi žalúdok od nervozity. Sadol si na stoličku len s gitarou a mikrofónom. Všetok hluk stíchol. „Túto pieseň by som chcel venovať jednému dievčaťu,“ povedal do mikrofónu a jeho oči našli tie moje v dave. „Dievčaťu, ktoré mi vrátilo nielen stratený náramok, ale aj vieru v to, že tie najlepšie veci v živote sa dejú vtedy, keď ich najmenej čakáte.“
A potom začal hrať. Bola to tá pieseň. Tá o dievčati s foťákom a očami farby jesene. Jeho hlas naplnil celú telocvičňu a ja som tam stála, neschopná pohybu, so slzami v očiach. Všetci sa pozerali na mňa, ale ja som videla len jeho. V tej chvíli som vedela dve veci. Po prvé, že sa do Adama Molnára bezhlavo a úplne zamilovaná. A po druhé, že naše stretnutie pod tou starou vŕbou nebola náhoda. Bol to osud.
Po jeho vystúpení sa strhol obrovský potlesk. Sara ma drgla do boku a s úsmevom, ktorý hovoril „vidíš, ja som ti to hovorila“, mi podala vreckovku. Cítila som, ako sa na mňa upierajú pohľady všetkých spolužiakov. Niektoré boli zvedavé, iné závistlivé, no ja som si to nevšímala. Hneď ako Adam zišiel z pódia, predrala som sa k nemu davom a bez ohľadu na všetkých okolo som ho objala. „To bolo...“ hľadala som slová, ale žiadne sa nezdali dostatočné. „Páčilo sa ti?“ spýtal sa a jeho hlas bol stále trochu neistý, akoby neveril potlesku, ktorý práve počul. „Bolo to dokonalé,“ zašepkala som a pobozkala ho. Potlesk sa ozval znova, tentoraz sprevádzaný piskotom a smiechom našich kamarátov. V tej chvíli som sa necítila trápne. Cítila som len čistú, nefalšovanú radosť.
Náš vzťah sa posunul na novú úroveň. Už sme neboli len tajomstvom, ktoré sme si strážili v tichých kaviarňach a na odľahlých miestach. Stali sme sa oficiálnym párom. Pre niekoho, kto sa celý život snažil byť neviditeľný, to bola obrovská zmena. Zrazu som bola „tá Adamova frajerka“. No na moje prekvapenie mi to nevadilo. Pretože keď som bola s ním, cítila som sa sebavedomejšie. Jeho viera vo mňa mi dávala silu veriť si tiež.
Začala som ho fotiť častejšie, nielen pre seba, ale aj pre jeho pomaly sa rozbiehajúcu hudobnú kariéru. Vytvorila som mu profil na Instagrame, kde som pridávala umelecké fotky z našich potuliek a krátke videá, kde hral. Jeho hudba si začala nachádzať svojich poslucháčov. Ľudia mu písali, ako veľmi sa im páčia jeho texty a melódie. A ja som praskala od pýchy. Boli sme tím. On tvoril hudbu, ja som tvorila jej vizuálnu podobu.
Jedno sobotné popoludnie sme sedeli u neho v izbe. Bola presne taká, akú som si predstavovala. Trochu chaotická, všade pohodené noty, knihy a gitarové brnkadlá. Na stene visel veľký plagát kapely The National a na poličke mal zbierku vinylových platní. „Musím ti niečo ukázať,“ povedal a vytiahol spod postele starú drevenú krabicu. Otvoril ju a ja som zbadala desiatky starých, čiernobielych fotografií. „Toto je môj dedo,“ ukázal na fotku mladého muža s úsmevom v očiach, ktorý bol taký podobný tomu Adamovmu. „Bol vášnivý fotograf. Tieto fotky som našiel až po jeho smrti. Nikdy o tom veľa nehovoril.“ Prezerala som si tie snímky s úžasom. Boli plné života, emócií a dokonale zachytených momentov. Boli to portréty, krajinky, detaily. Každá fotka rozprávala príbeh. „Sú nádherné,“ vydýchla som. „Mal neuveriteľný talent.“ „Vieš, vždy keď sa pozriem na teba, ako fotíš, vidím v tebe tú istú vášeň,“ povedal Adam potichu. „Ten istý spôsob, akým sa dívaš na svet. Akoby si hľadala príbehy skryté pod povrchom.“ Jeho slová ma zasiahli hlbšie, než čakal. Zveril mi kúsok svojej rodinnej histórie, kúsok seba, ktorý ešte nikomu neukázal.
Vytiahla som z batohu svoj foťák. Bol to starý, analógový model, ktorý som dostala od otca. Adam mi podal jednu z dedových fotiek. Bol na nej malý chlapec, ktorý s úžasom pozeral na vlka v lese. Tá fotka bola trochu rozmazaná, akoby fotená v zhone, ale o to silnejšia. „Myslím, že toto bol on,“ zašepkal Adam. „Ten vlk z náramku.“ V tej chvíli sa všetko spojilo. Kruh sa uzavrel. Náramok, vlk, dedo, fotografia, hudba, ja. Všetko do seba zapadalo ako kúsky dokonalej skladačky.
Blížili sa Vianoce a s nimi aj koniec prvého polroka. Obaja sme boli zaneprázdnení učením a prípravami na sviatky. Vzduchom sa niesla vôňa medovníkov a ihličia a všade zneli koledy. Napriek zhonu sme si vždy našli čas pre seba. Jedného večera sme sa prechádzali po vianočných trhoch. Všade svietili svetielka, ľudia sa smiali a popíjali horúci punč. Zastavili sme sa pri stánku s ručne vyrábanými šperkami. Môj pohľad padol na malý strieborný prívesok v tvare starého fotoaparátu. Bol detailne prepracovaný, s malým objektívom a hľadáčikom. „Ten je pekný,“ poznamenal Adam, sledujúc môj pohľad. „Je,“ prikývla som a pohladila som ho prstom. Potom sme išli ďalej a ja som naň zabudla.
Na Štedrý večer, keď som si pod stromčekom rozbaľovala darčeky, našla som malú, elegantnú škatuľku. Keď som ju otvorila, zatajil sa mi dych. Ležal v nej ten prívesok. Ten malý strieborný foťák z vianočných trhov. A vedľa neho bol tenký kožený remienok, presne taký istý, aký mal na svojom náramku Adam. Z očí sa mi vykotúľali slzy. „Adam...“ zašepkala som, aj keď tam nebol. Vzápätí mi pípol telefón. Veselé Vianoce, moja fotografka. Teraz máme každý svoju svorku, ktorá nás bude strážiť. A svoje príbehy, ktoré si budeme navzájom pripomínať. Ľúbim ťa.
Ľúbim ťa, odpísala som a srdce mi pretekalo šťastím. Zapla som si náramok na zápästie. Sadol mi ako uliaty.
Pozrela som sa von oknom. Vonku husto snežilo a biele vločky tancovali vo svetle pouličných lámp. Všetko bolo tiché a pokojné. Pred tromi mesiacmi som bola dievča, ktoré sa bálo vlastného tieňa a ktorého najväčšie dobrodružstvo bolo nájsť správny filter na fotku. Dnes som bola dievča, ktoré milovalo a bolo milované. Dievča, ktoré našlo svoj hlas, svoj pohľad na svet a svoju spriaznenú dušu. A to všetko vďaka jednému stratenému náramku a odvahe porušiť pár svojich vlastných pravidiel. A vedela som, že náš príbeh sa ešte len začína. Bol to prísľub ďalších kapitol, plných hudby, fotografií a lásky, ktorá sa zrodila v šušťaní jesenného lístia.