V starej školskej učebni fyziky, kde slnko kreslilo po zaprášených laviciach dlhé zlaté pásy, bolo cez deň ticho. Ale keď posledné dieťa odišlo a dvere sa zavreli, miestnosť ožila vlastným tajným životom.
Na jednej z lavíc stál malý drevený panáčik menom Klátik. Bol vyrobený z jediného kúska hladkého dreva a mal namaľované usmievavé oči. Jeho najlepšou kamarátkou bola Gulička, malá a lesklá kovová guľka, ktorá sa vždy kotúľala s veselým cinkaním.
Obaja mali veľký sen. Chceli sa dostať na druhú lavicu, ktorá stála obďaleč. Medzi lavicami zívala hlboká a široká priepasť. Pre deti to bol iba malý krok, ale pre Klátika a Guličku to bola neprekonateľná prekážka.
„Dnes to dokážeme!“ vyhlásil odhodlane Klátik a postavil sa na samý okraj lavice. „Mám nový plán.“
Gulička sa k nemu prikotúľala. „Cink! Aký, Klátik? Včera nám tá ceruzka ako most spadla.“
„Dnes použijeme pravítko!“ zvolal Klátik a dotlačil dlhé plastové pravítko k okraju. Snažil sa ho posunúť tak, aby dosiahlo na druhú stranu. Ale pravítko bolo príliš ťažké a krátke. S hlasným rachotom sa zosunulo do priepasti a pristálo na dlážke.
Klátik si smutne sadol. „Zase nič.“
Gulička sa okolo neho potichu kotúľala, aby ho povzbudila. Zrazu sa jej lesklý povrch zastavil pri niečom, čo ešte nevideli. Bola to stará kartónová škatuľka, zabudnutá v rohu lavice. Na jej vrchu bolo napísané jedno slovo: MAGNETY.
„Čo je to?“ opýtal sa Klátik a podišiel bližšie. Snažil sa škatuľku otvoriť, ale jeho drevené prsty sa po hladkom kartóne len kĺzali.
„Počkaj, skúsim ja!“ cinkla Gulička. Rozbehla sa a celou silou narazila do škatuľky. Buch! Škatuľka sa prevrátila a z jej vnútra sa vysypalo niekoľko malých, tmavosivých a zvláštne tvarovaných predmetov. Niektoré boli ako malé podkovy, iné ako tehličky.
Gulička sa zvedavo kotúľala k najbližšej tehličke. Keď sa k nej priblížila, stalo sa niečo neuveriteľné. Neviditeľná sila ju prudko pritisla k magnetu. CINK!
„Juj! To ma pritiahlo!“ vyhŕkla prekvapená Gulička. Skúsila sa odkotúľať preč, ale magnet ju pevne držal.
Klátik došiel k nej. „Drží ťa to? Skúsim ti pomôcť.“ Opatrne sa dotkol magnetu svojou drevenou nohou. Nič sa nestalo. Potom sa dotkol Guličky. Stále nič. „Zvláštne,“ zamrmlal. „Na mňa to nefunguje, iba na teba.“
Spoločnými silami sa im podarilo Guličku od magnetu odpojiť.
„Skús sa prikotúľať k tej druhej tehličke,“ navrhol Klátik, ktorého vedátorská zvedavosť sa prebudila.
Gulička poslúchla. Opatrne sa kotúľala k druhému magnetu. Ale tentoraz sa stalo niečo úplne iné. Skôr ako sa ho stihla dotknúť, magnet od nej odskočil! Gulička sa pohla dopredu, a magnet sa zase posunul preč. Akoby sa jej bál.
„Ono ma to odtláča!“ zasmiala sa Gulička a naháňala magnet po lavici.
Klátik ich chvíľu pozoroval a v jeho drevenej hlavičke sa zrodil nápad. Bol taký veľký a odvážny, až sa mu z toho zakrútili namaľované oči.
„Gulička, mám to! My nepotrebujeme most, ktorý vidíme. My si postavíme neviditeľný most!“
Gulička prestala naháňať magnet a zvedavo sa zastavila. „Neviditeľný? A to sa dá?“
„Myslím, že áno,“ povedal Klátik a začal konať. Zobral jeden magnet a položil ho na okraj ich lavice. Potom zobral druhý a veľmi opatrne ho niesol k priepasti. „Teraz potrebujem, aby si sa na chvíľu stala mojou pomocníčkou.“
Spoločne s Guličkou dotlačili jeden z magnetov až na samý kraj druhej lavice, priamo oproti prvému.
„A teraz to vyskúšame,“ zašepkal Klátik. Otočil magnet na ich strane tak, aby Guličku priťahoval. Potom otočil aj ten na druhej strane. Dva magnety sa k sebe cez priepasť neviditeľne načahovali. Vzduch medzi nimi bol naplnený tichou, ale mocnou silou.
„Tak, a teraz odvahu,“ povedal Klátik Guličke. „Pomaly sa posuň na ten neviditeľný most.“
Gulička sa zhlboka nadýchla. Cítila, ako ju sila z druhého brehu ťahá k sebe. Opatrne sa pregúľala cez okraj lavice. Ale nespadla! Zostala visieť vo vzduchu, presne v polovici cesty, držaná neviditeľnou silou. Pomaly, milimeter po milimetri, sa kĺzala po magnetickej dráhe, až kým s jemným „cink!“ bezpečne nepristála na druhej lavici.
„Podarilo sa! Ja som na druhej strane!“ radovala sa Gulička a veselo sa kotúľala po hladkom povrchu.
Klátik na prvej lavici od radosti poskočil. Neprešiel síce on, ale pomohol svojej kamarátke splniť si sen. Zistili, že na prekonanie prekážky niekedy nepotrebujeme veci, ktoré vidíme. Niekedy stačí objaviť skrytú silu, odvaha a dobrý kamarát, ktorý nám pomôže.
Od toho dňa sa Klátik a Gulička hrávali na staviteľov neviditeľných mostov a skúmali, čo všetko dokážu tajomné magnety.
A možno aj vy raz s rodičmi objavíte, že dva magnety dokážu robiť hotové zázraky. Stačí ich len správne otočiť.