V najtichšom a najvoňavejšom kúte kuchynskej špajzy, na polici hneď vedľa slivkového lekváru a sušených byliniek, stál sklenený pohár s jahodovým džemom. Nebol to však len taký obyčajný pohár. Strážila ho malá, okrúhla kovová kryška menom Klik. Klik bola na svoju prácu nesmierne hrdá. Mala totiž jeden výnimočný dar.
Keď ju pani domáca po naplnení pohára horúcim džemom pevne zatočila a džem vychladol, Klik spravila svoje slávne, uspokojivé „KLIK!“. Ten zvuk znamenal, že vo vnútri vzniklo vákuum – čarovný stav bez vzduchu, ktorý chránil džem pred zlými baktériami a kazením. Klik bola strážkyňou čerstvosti. Svojím vnútorným uchom, citlivým gumovým tesnením, dokázala počuť, či je všetko v poriadku. Cítila ten správny tlak vonkajšieho vzduchu, ktorý ju pevne držal na mieste.
„Všetko v poriadku, Zavárko?“ spýtala sa každý večer pohára, na ktorom sedela. Zavárko bol starý a múdry pohár. Zažil už mnoho sezón a mnoho rôznych dobrôt. „Vďaka tebe, Klik, je všetko v najlepšom poriadku,“ odpovedal Zavárko svojím hlbokým, skleným hlasom. „Jahody v mojom brušku spia sladkým snom.“
Jedného dňa však Klik zacítila niečo zvláštne. Bolo to, akoby ju niečo jemne pošteklilo. Snažila sa započúvať, no jej slávne „klik“ sa jej zdalo akési tichšie, slabšie. Jej gumové tesnenie, ktoré bolo kedysi pružné a silné, sa zdalo trošku unavené. S hrôzou si uvedomila, že cez maličkú, neviditeľnú medzierku uniká kúsok jej čarovného vákua.
„Zavárko!“ zvolala potichu. „Stalo sa niečo strašné! Už necítim ten správny tlak! Myslím, že... myslím, že prestávam byť užitočná!“ V jej kovovom hlase sa triasol strach. Čo ak sa džem pokazí? Čo ak sklame?
Zavárko sa na ňu láskavo pozrel cez svoje hrubé sklo. „Nepanikár, malá moja. Každý problém má svoje riešenie. Možno len nerozumieš, ako tvoje kúzlo presne funguje. Vieš, čo? Vydáme sa na cestu. Zistíme, prečo je to tvoje ‚klik‘ také dôležité.“
„Na cestu? Ale my predsa stojíme na polici,“ namietla Klik.
„Cesta nemusí byť vždy dlhá, aby bola dobrodružná,“ usmial sa Zavárko. „Stačí, keď sa pozrieme okolo seba s otvorenými očami. Musíme zistiť viac o tom tajomstve, ktorému sa hovorí konzervovanie.“
A tak sa začalo ich veľké kuchynské dobrodružstvo.
Prvá zastávka bola hneď vedľa, pri fľaši so sýtenou vodou. Práve vtedy vošla do špajzy ruka pani domácej, schmatla fľašu a otvorila ju. „Fssssssss!“ ozvalo sa hlasno. Z fľaše unikli stovky drobných bubliniek. „Vidíš?“ zašepkal Zavárko. „V tej fľaši bol tiež tlak, ale naopak. Bublinky boli natlačené dovnútra a chceli sa dostať von. U teba je to inak. Vzduch chce dovnútra, ale ty mu v tom brániš.“
Klik zmätene prikývla. Bolo to zaujímavé, ale stále nerozumela, prečo jej sila slabne. Ich pozorovanie prerušil hluk. Pani domáca položila na kuchynskú linku veľký, lesklý hrniec. Bol to Pán Tlakáč, najmúdrejší a najskúsenejší hrniec v celej kuchyni. Na hlave mal smiešny ventil, ktorý si občas veselo pískal.
„Zdá sa, že máte nejaké starosti, susedia,“ zahrmel Pán Tlakáč svojím dunivým hlasom. Zavárko mu všetko vyrozprával. O Klikinom dare, o jej strachu a o slabnúcom tesnení. Pán Tlakáč si ich dlho prezeral a potom spustil: „Ach, tajomstvo vákua! To je moja obľúbená téma. Počúvaj dobre, malá Klik. Keď ťa pani domáca položila na horúci džem, para z neho vytlačila takmer všetok vzduch von z pohára. Keď ste potom spolu chladli, para sa zmenila naspäť na vodu. Zrazu vo vnútri ostalo prázdne miesto, skoro bez vzduchu. A príroda nemá rada prázdne miesta!“
„Naozaj?“ čudovala sa Klik.
„Presne tak,“ pokračoval Pán Tlakáč. „Vzduch všade okolo nás tlačí na všetko. Na mňa, na Zavárka, aj na teba. A keďže vo vnútri pohára je vzduchu máličko, vonkajší tlak je oveľa silnejší. Pritlačí ťa na sklo tak pevne, že ani myška by sa dnu nedostala. A to je to tvoje slávne ‚klik‘! Je to zvuk víťazstva tlaku nad prázdnotou.“
Klik prvýkrát v živote naozaj pochopila, odkiaľ sa berie jej sila. Nebolo to kúzlo, bola to fyzika! Ale jej hlavný problém to neriešilo. „Ale moje tesnenie je staré,“ posťažovala sa. „Už nevládze držať tak pevne.“
Pán Tlakáč sa zasmial, až sa mu ventil zatriasol. „A to je úplne v poriadku! Nič netrvá večne. Ani moje tesnenie nie je to, čo bývalo. Pozri sa na seba. Odviedla si skvelú prácu. Chránila si džem celé mesiace. Tvoja úloha strážkyne čerstvosti sa pomaly končí. Ale to neznamená, že končíš aj ty.“
Vtom sa otvorili dvere a do kuchyne vbehlo dievčatko Ema. „Mami, mami, môžem si dať na palacinky ten jahodový džem?“ Pani domáca vzala Zavárka s Klik do rúk. Opatrne podvihla okraj krytky a... „PUK!“ ozvalo sa jemné, ale jasné lupnutie. Posledný zvyšok vákua unikol. Vzduch sa nahrnul dnu a vyrovnal tlak. Klikina najdôležitejšia úloha sa práve skončila.
Dievčatko si s chuťou natrelo palacinky a zvyšok džemu odložilo do chladničky. Zavárka aj s Klik pani domáca umyla v teplej vode. Zrazu boli obaja čistí a prázdni. „A čo teraz?“ spýtala sa Klik smutne. Už nebola strážkyňou. Bola len obyčajnou krytkou na prázdnom pohári.
Zavárko sa na ňu opäť pozrel. „Teraz sa začína tvoj nový životný cyklus, Klik. Možno už nebudeš strážiť džem pred baktériami, ale pozri!“ Ukázal smerom k poličke, kde mala Ema svoje poklady. Ceruzky, koráliky, gombíky... „Možno budeš chrániť Emine gombíky pred rozsypaním. Alebo sa staneš strieškou na domčeku pre jej malé figúrky. Alebo z teba Ema s ockom vyrobia koleso na autíčko. Tvoja hodnota sa nemeria len jedným ‚klikom‘.“
Klik sa pozrela na svoje unavené, no stále pevné kovové telo. Zavárko mal pravdu. Dokázala toho ešte tak veľa! Možno už nikdy nezažije to slávne vákuové ticho, ale mohla zažiť smiech pri hre, chrániť nové poklady alebo sa stať súčasťou niečoho úplne nového.
Už sa nebála. Pochopila, že aj keď sa veci menia a starnú, ich zmysel sa nestráca. Len sa premieňa na niečo iné, možno rovnako dôležité. A to bolo ešte väčšie kúzlo ako samotné vákuum.
A možno aj vy, deti, máte doma poháre so zaváraninami. Skúste s rodičmi pri otváraní započúvať. Ak budete počuť jemné „puk!“, spomeňte si na malú krytku Klik a jej veľké dobrodružstvo v obyčajnej kuchyni.