Hlboko, hlboko vo vnútri hlavy malého dievčatka Emy, tam, kde sa rodia sny a nápady, sa rozprestierala obrovská, nekonečná knižnica. Nebola to len taká obyčajná knižnica. Namiesto políc plných prachu a starých máp tu voňal med a malinový sirup. Každá jedna kniha na policiach nebola z papiera, ale z čistej radosti, smiechu a zážitkov. Každá kniha bola jedna Emina spomienka.
Knihovníkom v tomto úžasnom svete bol malý, usilovný človiečik menom Pamäťko. Nosil okuliare veľké ako gombíky z kabáta, mal vlasy strapatejšie ako hniezdo vrabčiaka a po knižnici sa presúval na malej kolobežke poháňanej zvedavosťou. Jeho úlohou bolo starať sa o všetky spomienky, oprašovať ich a ukladať na správne miesto, aby ich Ema vždy našla, keď ich potrebovala.
Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne. Ema sedela vo svojej izbe a dívala sa von oknom. Cítila sa tak nejako... prázdno. Akoby jej niečo chýbalo, ale nevedela čo.
V tej istej chvíli v knižnici spomienok zazvonil malý strieborný zvonček. Bol to signál, že niektorá zo spomienok sa stratila! Pamäťko práve leštil veselú spomienku na to, ako Ema prvýkrát ochutnala citrón. Chytro zoskočil z rebríka a prikolobežkoval k hlavnému pultu. Na mape knižnice blikalo červené svetielko. Oddelenie: „Najkrajšie dni s dedkom“. A naozaj, na poličke zívala prázdnota presne tam, kde mala byť kniha s názvom „Veľké veterné dobrodružstvo v parku“.
„Ach, nie!“ zašepkal si Pamäťko. „Toto bola jedna z najveselších spomienok! Plná farieb a smiechu. Ema na ňu nesmie zabudnúť.“
Vedel, že nemá čas nazvyš. Stratená spomienka je ako balónik, ktorému sa rozviazal špagátik. Ak ju rýchlo nenájde, odletí navždy.
Najprv zamieril do Oddelenia zabudnutých vecí. Bol to trochu chaotický kút knižnice, kde končili spomienky na stratené ponožky alebo na to, čo bolo včera na obed. Prehrabal sa kopou kníh o zabudnutých dáždnikoch a stratených rukaviciach, ale kniha o veternom dobrodružstve tam nebola.
„Dobre, Pamäťko, premýšľaj,“ povedal si nahlas. „Aká bola tá spomienka? Veselá? Naozaj veľmi veselá! Takže musela zanechať nejakú stopu smiechu.“
Jeho kolobežka ho zaviezla do Chichotavej uličky, kde sa knihy pri dotyku smiali a šírili okolo seba iskričky radosti. Všade to šteklilo a hralo veselými farbami. Pamäťko chodil od jednej smejúcej sa knihy k druhej. „Nie, ty si spomienka na šteklenie od maminky... A ty zasa na vtip, ktorý povedal tatino.“ Ale kniha o dobrodružstve s dedkom nikde. Keď už to chcel vzdať, zbadal na zemi ležať niečo malé, farebné. Bol to kúsok dlhej, tenkej stužky. Bola červená ako jahoda, modrá ako obloha a žltá ako slniečko.
„Počkať!“ zvolal nadšene. „Takúto stužku predsa mala...“ Zrazu mu to došlo. Tá spomienka nebola len o dedkovi. Bola aj o farbách a tvaroch!
Rýchlo nasadol na kolobežku a uháňal do Oddelenia farieb a tvarov. V tejto časti knižnice boli spomienky usporiadané inak. Boli tu knihy v tvare kruhu, trojuholníka či hviezdy. Všetko tu žiarilo a vo vzduchu poletovali geometrické útvary ako farebné mydlové bubliny.
„Musí tu niekde byť,“ zamrmlal si a pozorne prezeral police. A potom ju uvidel! Úplne hore, zastrčenú medzi spomienkou na dúhu a spomienkou na skladanie papierovej lodičky. Bola to kniha v tvare kosoštvorca a z jej väzby visel dlhý, farebný chvost zo stužiek. Presne taký, aký našiel na zemi.
„Mám ťa!“ zajasal Pamäťko. Opatrne knihu zložil a položil na svoj čitateľský pult. S napätím ju otvoril.
V tej chvíli sa v Eminej hlave rozsvietilo svetielko. Zrazu si na všetko spomenula.
Bol to deň, keď ju dedko zobral do parku. Nefúkal len taký obyčajný vánok, ale poriadny, veselý vietor, ktorý sa hral s listami na stromoch. Dedko priniesol dve tenké drevené paličky, veľký kus pevného papiera, klbko špagátu a farebné stužky.
„Postavíme si šarkana, Ema,“ povedal s úsmevom. „Takého, čo poletí až ku oblakom.“
Ema pozorne sledovala, ako dedko spojil paličky do kríža. Jedna bola dlhšia, druhá kratšia. „Vidíš? Teraz ich zviažeme,“ povedal a Ema mu podávala špagátik. Spočítala: „Jeden, dva, tri uzly! Aby sa nerozviazali!“ Bola to prvá lekcia z pevnosti.
Potom na kostru napli papier. Vznikol krásny kosoštvorec. „Čo myslíš, poletí to?“ spýtal sa dedko. „Určite!“ zvolala Ema.
Skúsili to, no šarkan sa len nemotorne prevalil na zemi. Zasmiali sa. „Nevadí, skvelé,“ povedal dedko. „Teraz vieme, ako to nerobiť. Chýba mu niečo dôležité.“
„Čo?“ čudovala sa Ema.
„Chvost! Chvost mu pomáha držať rovnováhu, aby sa vo vetre nekrútil ako vrtuľa,“ vysvetlil dedko. Ukázal Eme, ako na koniec špagátu priviazať farebné stužky. Ema ich starostlivo vyberala. Červenú, modrú, žltú. Spolu ich priviazali päť.
Skúsili to znova. Ema držala šarkana a dedko odvíjal špagát. „Teraz!“ zakričal dedko, keď zafúkal silnejší vietor. Ema šarkana vyhodila do vzduchu a rozbehla sa. A šarkan letel! Stúpal vyššie a vyššie, jeho farebný chvost tancoval vo vetre ako veselý hadík. Bol to ten najkrajší pohľad na svete.
Ema sedela vo svojej izbe a usmievala sa od ucha k uchu. Už nebola smutná. Spomenula si! Spomenula si na ten pocit, keď držala špagát a cítila, ako ju šarkan ťahá k oblohe.
V jej vnútornej knižnici Pamäťko s úľavou zavrel knihu a opatrne ju uložil na správne miesto, na poličku s nápisom „Najkrajšie dni s dedkom“. Ešte z nej opadalo zopár trblietok smiechu.
„Hotovo,“ povedal si spokojne. „Každá spomienka je poklad. A o poklady sa treba starať.“ Potom nasadol na svoju kolobežku a s veselým pískaním sa odkotúľal skontrolovať, či sú všetky ostatné knihy na svojom mieste.
A čo vy, deti? Aký pekný zážitok ste mali naposledy? Skúste si ho nakresliť alebo o ňom porozprávať rodičom. Pomôžete tak svojmu malému knihovníkovi, aby sa žiadna dôležitá spomienka nikdy nestratila.