Na najzelenšom liste malinového kríka, v samom srdci voňavej záhrady, žila jedna malá pakobylka. Volala sa Konárka. A vyzerala presne tak, ako jej meno napovedalo – ako drobný, suchý konárik. Bola v tom taká dobrá, že keby ste sa na krík pozreli stokrát, asi by ste si ju nevšimli. To sa volá kamufláž a Konárka v nej bola majsterka.
Keď okolo preletela hladná sýkorka a hľadala, čo by si zobla, Konárka stuhla. Zastavila dych a ani sa nepohla. Sýkorka pozrela priamo na ňu, ale videla len obyčajnú vetvičku. Zakrúžila a letela preč. „Fíha, to bolo o chlp,“ vydýchla si Konárka. Jej schopnosť skrývať sa ju chránila.
Lenže táto jej superschopnosť mala aj jednu nevýhodu. Nikto si ju nevšímal, ani keď nebezpečenstvo nehrozilo.
Jedného slnečného rána počula veselý smiech. Na susednom liste tancovali dve lienky. Hrali sa na naháňačku a kotúľali sa po lesklom povrchu listu. „Mám ťa!“ smiala sa jedna. „Nemáš!“ chichotala sa druhá a rýchlo prebehla na druhú stranu. Konárka sa usmiala. Tiež by sa chcela hrať. Opatrne prešla pár krokov bližšie a tichučko zašepkala: „Haló? Aj ja by som sa chcela hrať.“ Lienky ju však nepočuli. Boli príliš zabraté do svojej hry. O chvíľu odleteli a Konárka zostala opäť sama. Cítila sa taká osamelá, akoby bola na celom kríku jediná.
O kúsok ďalej usilovná včielka Maja bzučala od kvetu ku kvetu. Zbierala sladký nektár. „Ahoj, Maja!“ zakričala Konárka trochu hlasnejšie. Včielka sa na chvíľu zastavila. Pozrela sa smerom, odkiaľ hlas prišiel. Videla len listy a konáriky. Pokrútila hlavou a pomyslela si: „Asi sa mi to len zdalo.“ A bzučiac pokračovala v práci. Konárke bolo do plaču. Sadla si a vyzerala ešte viac ako zlomená vetvička. „Načo mi je takáto dokonalá kamufláž, keď som pre všetkých neviditeľná?“ povzdychla si.
Zrazu sa nad ňou ozval pomalý, rozvážny hlas. „Kamufláž je dar, dievčatko. Chráni ťa.“ Konárka zdvihla hlavu. Na pavučine, ktorá sa trblietala v rannom slnku, sedel starý pavúk Mudroš. Mal osem očí a každým sa pozeral na svet trochu inak. „Ale ja nechcem byť stále chránená. Ja chcem mať kamarátov!“ posťažovala sa Konárka. „Čo mám robiť? Mám si na seba namaľovať červené bodky ako lienka?“ Pavúk Mudroš sa zasmial tichým, šušťavým smiechom. „A myslíš, že by ti to pomohlo? Každý z nás je v niečom dobrý. Lienka vie lietať a je krásne bodkovaná. Včielka vie nájsť najsladšie kvety. A ty sa vieš skryť tak, že ťa nikto nenájde.“ „No práve!“ skočila mu do reči Konárka. „A to je ten problém!“
„Počkaj, počkaj,“ upokojoval ju pavúk. „Skúsme sa na to pozrieť inak. Čo sa stane, keď stojíš úplne nehybne?“ „Nič. Nikto ma nevidí,“ odpovedala smutne Konárka. „Presne. A čo sa stane, keď sa pohneš?“ spýtal sa Mudroš. Konárka sa zamyslela. „No... vtedy už nevyzerám ako konárik. Vyzerám ako... ako chodiaci konárik.“ Pavúk spokojne prikývol. „Vidíš? Nemusíš na sebe nič meniť. Nemusíš si kresliť bodky ani sa učiť bzučať. Tvoja sila nie je len v tom, že sa vieš skryť. Je aj v tom, že sa vieš sama rozhodnúť, kedy sa ukážeš.“
Konárka o jeho slovách dlho premýšľala. Rozhodnúť sa, kedy sa ukázať? Znelo to tak jednoducho, a predsa tak zložito. Čo ak sa ukáže v zlej chvíli? Čo ak niekoho vystraší?
Práve vtedy sa po stonke maliny štverala malá, zelená húsenica. Volala sa Fanynka a bola veľmi zvedavá. Všade sa zastavovala a všetko si obzerala. Teraz stála pred radom piatich zrelých malín a niečo si mrmlala. „Jedna, dve, tri... štyri... a táto je piata,“ počítala si nahlas. „Ale maminka povedala, že mám doniesť šesť. Kde nájdem šiestu?“ Fanynka sa bezradne obzerala okolo seba. Pozerala hore, pozerala dole, ale ďalšiu malinu nevidela. Smutne si sadla. Konárka to všetko sledovala. A potom si niečo všimla. Len kúsok od Fanynky, skrytá za veľkým listom, rástla nádherná, veľká malina. Šiesta! Toto bola jej chvíľa. Srdce jej búšilo ako malý zvonček. Čo ak sa Fanynka zľakne? Čo ak utečie? Ale potom si spomenula na slová pavúka Mudroša. Zhlboka sa nadýchla a urobila niečo, čo ešte nikdy predtým neurobila naschvál. Pomaly a jemne pohla prednou nožičkou a ukázala smerom k skrytej maline.
Fanynka si najprv nič nevšimla. Potom však zaostrila zrak. „Čo to? Ten konárik sa hýbe!“ povedala si prekvapene. Nebála sa. Bola len veľmi zvedavá. Prišla bližšie. „Ahoj, ty hýbajúci sa konárik,“ povedala veselo. „Kto si?“ Konárke odľahlo. „Ja som Konárka,“ zašepkala. „A tam... tam za listom je šiesta malina.“ Fanynkine očká sa rozžiarili. „Naozaj! Ďakujem ti! Zachránila si ma. Už som si myslela, že sa budem musieť vrátiť naprázdno.“ Opatrne odhryzla kúsok maliny a kúsok ponúkla aj Konárke. „Nechceš aj ty? Je veľmi sladká.“
Bol to ten najkrajší deň v živote malej pakobylky. Našla si prvú kamarátku. A zistila, že jej najväčšia schopnosť nie je len neviditeľné skrývanie sa pred nebezpečenstvom. Je to aj odvaha v správnej chvíli sa ukázať a pomôcť. Odvtedy sa Konárka už nikdy necítila osamelá. Stále sa vedela dokonale skryť, keď letela okolo sýkorka. Ale keď sa na kríku objavili jej kamaráti, lienky, včielky alebo húsenica Fanynka, vždy im veselo zamávala svojou konárikovou nožičkou. A všetci vedeli, že to nie je len taký obyčajný konárik, ale ich dobrá a odvážna kamarátka Konárka.
Skúste sa aj vy, deti, pri najbližšej prechádzke v prírode pozorne pozrieť na konáriky stromov a kríkov. Čo ak jeden z nich nie je konárik? Čo ak vám zamáva?