Na najvyššej veži starej radnice, vysoko nad dláždeným námestím, býval malý kovový kohútik. Nebol to ale obyčajný kohútik. Volal sa Koruhviačik a jeho telo bolo z lesklej medi, ktorá sa na slnku trblietala ako zlatý poklad. Mal jednu veľmi dôležitú prácu: ukazoval, odkiaľ fúka vietor. Keď zafúkalo od severu, Koruhviačik sa pyšne otočil na sever. Keď sa vietor prihnal od juhu, Koruhviačik sa poslušne natočil k juhu.
Bol v tom majster. No mal jedno tajné, veľké trápenie. Každé ráno, tesne predtým, ako sa celé mestečko prebudilo, sa na východnej strane oblohy dialo nádherné divadlo. Slnko sa pomaličky predieralo spoza vzdialených kopcov a maľovalo nebo farbami malinovej zmrzliny, pomarančového džúsu a sladkého medu. Koruhviačik to vedel, lebo videl odlesky tej krásy v oknách domov pod sebou. Sám to však nikdy nevidel na vlastné oči.
Prečo? Lebo ranný vietor, ako naschvál, takmer vždy fúkal zo západu. A tak, zatiaľ čo sa na východe rodil nový deň, Koruhviačik musel byť otočený presne na opačnú stranu. Cítil len chladný vánok na zobáčiku a počul tiché šumenie, no celá tá paráda sa odohrávala za jeho chrbátikom.
„Ach,“ povzdychol si jedného rána kovovým hláskom, ktorý znel ako cinknutie malej rolničky. „Raz, len jediný raz by som chcel vidieť ten zlatý kotúč, ako sa vykotúľa na oblohu. Musí to byť ten najkrajší pohľad na svete.“
Práve vtedy sa na streche ozvalo tiché šuchotanie a fučanie. Po rebríku vyliezol veselý muž celý od sadzí, s veľkou guľatou kefou prehodenou cez plece. Bol to pán kominárik Jakub, ktorý sa staral o to, aby všetky komíny v meste dobre dýchali.
„Dobré ráno, strážca vetra!“ pozdravil veselo a oprášil si ruky. „Prečo tak smutne cinkáš? Vari ti vietor spieva falošnú pesničku?“
Koruhviačik sa prekvapene striasol. Nikdy predtým sa s ním nikto nerozprával. Ľudia na námestí boli príliš ďaleko. „Dobrý deň, pán kominárik,“ odvetil nesmelo. „Ach, vietor spieva pekne, ale ja by som chcel vidieť niečo iné. Východ slnka.“
Jakub sa usmial a sadol si na okraj strechy. „Východ slnka? Veď to je najkrajšia chvíľa dňa! Ale... aha,“ poškrabal sa na brade a zanechal na nej ďalšiu smiešnu čiernu šmuhu. „Ty sa pozeráš vždy proti vetru. A ten, ako vidím, ťa teraz otáča presne na západ.“
„Presne tak,“ cinkol smutne Koruhviačik. „Som tu prikovaný. Moja úloha je dôležitá, ale môj sen je tam...“ a v myšlienkach ukázal zobáčikom za seba.
Kominárik Jakub chvíľu premýšľal. Jeho oči iskrili zvedavosťou. Nebol to len remeselník, bol to aj veľký vynálezca a pozorovateľ. „Vieš, Koruhviačik,“ povedal napokon, „niekedy, keď sa nemôžeš otočiť ty, musíš prinútiť, aby sa otočilo to, čo chceš vidieť.“
Koruhviačik nerozumel. „Otočiť slnko? To sa predsa nedá!“
„Nie slnko,“ zasmial sa Jakub. „Ale jeho lúč. Svetlo je veľký cestovateľ a skvelý skokan. Len mu treba ukázať správnu cestu.“ Siahol do vrecka svojho kabáta a vytiahol malý, lesklý predmet. Bolo to malé, okrúhle zrkadielko, ktoré používal, aby videl do neprístupných kútov komínov.
„Toto nám pomôže,“ vyhlásil tajomne.
Práve v tej chvíli sa na východe začínalo brieždiť. Obzor sa sfarbil do jemnej ružovej. Vietor stále pofukoval od západu a držal Koruhviačikov zobáčik pevne otočený preč od tej nádhery.
„Teraz sa dobre pozeraj,“ povedal Jakub a postavil sa tak, aby mal slnko za chrbtom. Natočil zrkadielko smerom k ružovejúcej oblohe. „Svetelný lúč teraz cestuje z východu, dopadne na toto moje malé zrkadlo a...“
Jakub začal pomaly otáčať zrkadielkom. Najprv sa na stene veže objavila malá, trblietavá škvrna. Potom preskočila na Koruhviačikov chvostík. Koruhviačik od vzrušenia ani nedýchal.
„Ešte kúsok... trošku vyššie...“ navigoval ho Jakub sám pre seba. Opatrne menil uhol, pod ktorým držal zrkadielko. „Musíme nájsť tú správnu cestičku. Lúč sa musí odraziť presne tak, aby pristál tebe v očkách.“
A zrazu sa to stalo! Jakub našiel ten správny uhol. V jeho malom zrkadielku sa zjavil dokonalý, maličký obraz vychádzajúceho slnka. A tento obraz, ako poslaný kúzlom, doputoval priamo do Koruhviačikových sklenených očí.
Koruhviačik onemel. Pred sebou, aj keď bol otočený na západ, videl všetko. Videl, ako sa zlatistá guľa pomaly dvíha nad obzor, ako jej lúče prepaľujú rannú hmlu a ako sa nebo mení na ohňostroj farieb. Bolo to ešte krajšie, ako si kedy predstavoval. Vyzeralo to, akoby sa celý východ slnka zmestil do jedného malého, žiarivého bodu.
„Ja ho vidím! Ja vidím slnko!“ cinkal nadšene. „Ako je to možné? To je čarovné!“
„Vôbec nie čarovné, kamarát. To je fyzika,“ usmial sa Jakub. „Svetlo sa správa podľa pravidiel. Keď narazí na niečo hladké a lesklé, ako je toto zrkadielko, neodrazí sa len tak hocijako. Odrazí sa pod rovnakým uhlom, pod akým dopadlo. Stačí to len správne namieriť.“
Koruhviačik bol fascinovaný. Zrazu jeho svet nebol obmedzený len smerom, ktorým fúkal vietor. S malou pomocou a šikovným nápadom mohol vidieť aj za roh.
Odvtedy sa kominárik Jakub a Koruhviačik stali najlepšími priateľmi. Každé ráno, keď mal Jakub cestu okolo, vyliezol na vežu a so svojím malým zrkadielkom ukázal Koruhviačikovi východ slnka. Koruhviačik mu za to na oplátku vždy spoľahlivo hlásil, či bude pekný deň, alebo či si má Jakub zobrať čiapku, lebo bude fúkať studený severák.
Malý kovový kohútik už nikdy nebol smutný. Svoju prácu naďalej vykonával svedomito, no vedel, že aj keď sa nemôže pohnúť, kam chce, jeho sny môžu pricestovať za ním. Stačí len kúsok vynaliezavosti, dobrý priateľ a jedno malé lesklé zrkadielko.
A možno aj vy doma máte nejaké miesto, kam nedovidíte. Skúste si s rodičmi požičať malé zrkadielko a zistiť, či by ste tam s pomocou odrazeného svetla predsa len nenakukli