V malej detskej izbičke, kde hračky po nociach ožívali, sedel na poličke kostlivec Kostík a smutne si povzdychol. Jeho kosti pri tom ticho a clivo zarachotili. Pozeral sa na svoje dlhé, biele prsty a premýšľal. „Som len vešiak,“ zašepkal. „Vešiak na šaty, ktoré nemám. Len tu tak sedím a trčím.“
Zrazu sa k nemu niečo pomaly a mäkko prišuchotalo. Bol to jeho najlepší kamarát, plyšový slimák Slávko. Slávko bol veselý a farebný ako dúha, s veľkými, zvedavými očami na tykadlách.
„Prečo si taký smutný, Kostík?“ spýtal sa Slávko a jeho hlas bol jemný ako vankúšik.
„Ále, Slávko. Pozri sa na seba. Si mäkučký, farebný a každý sa s tebou chce hrať. A ja? Som len kopa kostí. Tvrdý a neforemný.“
„To vôbec nie je pravda!“ ohradil sa Slávko. „Si môj najlepší kamarát! A dnes mám veľký plán. Postavíme najvyššiu vežu z kociek na svete! Pomôžeš mi?“
Kostík sa trochu usmial. Slávkove nápady ho vždy dokázali rozveseliť. „Jasné, poďme na to!“
Zoskočil z poličky a jeho kosti veselšie zaklepkali o drevenú podlahu. Slávko sa doplazil ku kope farebných kociek a s nadšením začal stavať. Ukladal jednu kocku na druhú. Modrú na žltú, zelenú na červenú. Veža rástla a rástla.
„Ešte jednu, Kostík! Tú najvyššiu, oranžovú!“ zavolal Slávko. Snažil sa natiahnuť, aby ju položil na vrchol. Lenže jeho mäkké telíčko sa len zatrepotalo, prehlo a... plesk! Slávko sa bezmocne zvalil na bok. Veža sa s rachotom zrútila.
„Jaj!“ nariekal Slávko. „Neviem sa postaviť tak vysoko. Som príliš mäkký.“
Skúsili to znova. Tentoraz Kostík podával kocky a Slávko staval. Ale keď mala veža päť poschodí, problém sa zopakoval. Slávko sa opäť prehýbal a nedokázal sa udržať vzpriamený.
„Čo keby sme ťa niečím podopreli?“ navrhol Kostík. Priniesol malý vankúšik v tvare hviezdy. „Skús sa o toto oprieť.“
Slávko sa oprel o vankúš, ale ten bol rovnako mäkký ako on. Len sa pod ním stlačil a Slávko sa zase skĺzol. „Nevyšlo to,“ povedal smutne. „Mäkké veci nevedia dobre podoprieť iné mäkké veci. To je škoda.“
Kostík sa zamyslel. Jeho kostnaté čelo sa sústredene zvraštilo. „A čo ak... čo ak ti postavíme oporu z niečoho pevného?“ Rozbehol sa k oknu a priniesol pár suchých konárikov z kvetináča. Pokúsil sa okolo Slávka postaviť malú konštrukciu.
Ale ani to nefungovalo. Konáriky Slávka pichali a nemohol sa v nich poriadne hýbať. Bol ako v malom, nepohodlnom väzení.
„To je nanič,“ povzdychol si Slávko a vyslobodil sa z konárikov. „Kiežby som mal niečo pevné priamo v sebe. Niečo, čo by ma držalo pokope... niečo ako máš ty, Kostík!“
Kostík sa zastavil. Pozrel sa na Slávka, potom na svoje vlastné ruky, na svoje nohy, na svoj hrudný kôš. Zrazu mu to došlo. Zdvihol ruku a zohol prsty. Potom zohol lakeť a nakoniec sa postavil úplne rovno.
„Slávko, ty si geniálny!“ zvolal nadšene. „Ja nie som len vešiak! Ja som opora!“
„Opora?“ nechápal Slávko.
„Áno! Pozri,“ povedal Kostík a ukázal na svoje dlhé kosti na nohách. „Tieto kosti mi dovoľujú stáť rovno a pevne. To je moja opora. Volá sa to kostra. Vďaka nej sa nezrútim na zem ako ty.“
Potom si jemne poklepal po rebrách. „A toto,“ pokračoval hrdo, „je môj hrudný kôš. Vidíš, ako tvorí takú klietku? To nie je len tak. Chráni veľmi dôležité veci, ktoré sú vnútri. Napríklad srdiečko, ktoré pumpuje krv, alebo pľúca, ktorými dýcham.“
Slávko sa priblížil a zvedavo si prezeral Kostíkove rebrá. „Takže ty nie si prázdny?“
„Vôbec nie! A pozri sem,“ Kostík si poklepal po hlave. „Toto je lebka. Je veľmi tvrdá, aby chránila môj mozog, moje rozmýšľadlo.“
Slávko bol ohromený. „Takže tvoje kosti nie sú len na to, aby si nimi rachotil? Majú dôležitú prácu?“
„Presne tak! A mám pre teba nápad, ako tú vežu dokončíme!“ Kostík sa postavil tesne k veži, pevne a stabilne ako strom. „Vylez po mojej ruke. Bude to pre teba tá najlepšia a najbezpečnejšia rampa.“
Slávko na nič nečakal. Opatrne sa začal plaziť po Kostíkovej kostnatej ruke. Bolo to úžasné! Ruka bola pevná a vôbec sa neprehýbala. Pomaličky sa dostal až na Kostíkovo rameno. Odtiaľ mal perfektný výhľad.
„Už len kúsok!“ povzbudzoval ho Kostík. Opatrne zdvihol ruku vyššie, aby sa Slávko dostal presne nad vrchol veže. Slávko sa natiahol a s veľkou slávou položil oranžovú kocku na samý vrch.
„Podarilo sa! Dokázali sme to!“ jasali obaja.
Sedeli vedľa najvyššej veže na svete a Kostík sa už vôbec necítil ako zbytočný vešiak. Cítil sa dôležitý. Bol oporou. Bol ochrancom. Bol pevným základom pre svojho mäkučkého kamaráta.
„Ďakujem ti, Kostík,“ povedal Slávko a pritisol sa k jeho nohe. „Tvoja kostra je tá najlepšia vec na svete.“
Kostík sa usmial najširším úsmevom, aký sa dá s kostnatou hlavou urobiť. „A tvoje priateľstvo tiež, Slávko.“
Pohladil kamaráta kostnatým prstom a pochopil, že aj tie najtvrdšie veci môžu mať veľmi mäkké a dobré srdce. A že byť oporou pre niekoho, koho máte radi, je tá najlepšia práca zo všetkých.
Čo myslíte, deti? Skúste si aj vy jemne prejsť prstami po svojich rebrách alebo po ramenách. Cítite tie pevné kosti pod kožou? To je vaša kostra, váš úžasný vnútorný pomocník, ktorý vás drží a chráni každý deň