V teplej a voňavej kuchyni, priamo uprostred veľkej drevenej misy, sa stalo niečo zvláštne. V mäkkom a lepkavom svete z múky a vody sa pomaličky prebudila drobná, guľatá bytosť. Volal sa Kvasík a bola to kvasinka, taká malá, že by ste ju voľným okom ani nevideli.
„Hmm? Kde to som?“ zamrmlal Kvasík a pretrel si rozospaté očká. Okolo neho sa prebúdzali tisíce jeho sestričiek a bračekov. Všetci vyzerali rovnako zmätene. Boli uväznení v lepkavom, hutnom ceste, ktoré ich obklopovalo zo všetkých strán.
„Pomoc! Nemôžem sa pohnúť!“ skríkla jedna kvasinka. „Ani ja! Je to tu ako v hustej kaši!“ pridala sa druhá. Všade naokolo vládol nepokoj. Kvasinky sa mykali a vrteli, no cesto ich držalo pevne ako teplá, ale veľmi lepkavá perina.
Zrazu sa nad misou ozval láskavý hlas pani domácej: „Tak, cestíčko, teraz ťa nechám pekne vykysnúť. O hodinu sa vrátim!“
Kvasík nechápal. „Vykysnúť? Čo to znamená?“ spýtal sa nahlas. Ostatné kvasinky len bezradne pokrčili neviditeľnými plieckami. Vtom si Kvasík všimol, že sa vedľa neho niečo trblieta. Bol to malý, priesvitný kryštálik.
„Ahoj,“ povedal kryštálik sladkým hlasom. „Ja som Cukrík. Počul som, čo povedala tá veľká pani. Vykysnúť znamená, že musíte toto cesto nafúknuť. Urobiť ho väčším a ľahším.“
„Nafúknuť?“ čudoval sa Kvasík. „Ale ako? Nemáme žiadne pumpy ani balóny.“
Cukrík sa usmial. „Máte niečo oveľa lepšie. Máte samých seba. A mňa!“ povedal hrdo. „Ja som plný energie. Keď ma zjete, stane sa niečo úžasné.“
Kvasík bol trochu nedôverčivý, ale zvedavosť zvíťazila. Opatrne sa priblížil k Cukríkovi a odhryzol si z neho malinký, sladký kúsok. Chutilo to výborne! A potom to pocítil. V brušku ho niečo zrazu pošteklilo, akoby sa mu tam chcelo kýchnuť. Urobil hlboký nádych a... BUP!
Z Kvasíka vyletela maličká, priesvitná bublinka. Vyplávala kúsok nahor a urobila v lepkavom ceste drobnú dierku.
„Jéj! Pozrite!“ zvolal Kvasík nadšene. „Ja robím bublinky!“
Ostatné kvasinky sa zbehli okolo. „Ako si to spravil?“ pýtali sa zvedavo. „To Cukrík! Dáva nám silu!“ vysvetlil Kvasík a ukázal na trblietavý kryštálik.
Všetky kvasinky sa s chuťou pustili do sladkých kryštálikov cukru, ktoré boli roztrúsené po celom ceste. A o chvíľu to v mise vyzeralo ako na oslave. BUP! BUP! BUP! Tisíce drobných bubliniek stúpalo nahor. Cesto sa začalo hýbať a jemne vlniť.
Bolo to však veľmi chaotické. Jedna bublinka letela doľava, druhá doprava, tretia sa zasekla pod hrudkou múky. Cesto sa síce trochu nadvihlo, ale stále to nebolo ono.
„Toto nestačí,“ povedal Cukrík, ktorý už bol o niečo menší. „Pracujete každý sám. Ak chcete cesto naozaj zdvihnúť, musíte spojiť sily. Musíte pracovať ako jeden tím!“
Kvasík sa zamyslel. „Ako tím? To znamená, že musíme robiť bublinky naraz?“
„Presne tak!“ prikývol Cukrík. „Skúste sa dohodnúť. Vytvorte jednu veľkú vlnu bubliniek, ktorá potlačí cesto smerom nahor.“
Kvasík sa postavil na špičky, aby ho všetci videli, a zvolal: „Kamarátky a kamaráti! Počúvajte! Musíme to urobiť spoločne! Budem počítať do troch a na tri všetci vypustíme bublinku. Súhlasíte?“
Zo všetkých kútov misy sa ozývalo veselé „Áno!“.
Kvasík sa zhlboka nadýchol. „Pripraviť sa! Raz... dva...“
V celej mise zavládlo napäté ticho. Každá kvasinka zadržala dych a čakala.
„TRI!“ skríkol Kvasík.
BÚÚÚP!
Z dna misy sa zdvihla obrovská, spoločná vlna tisícov bubliniek. Všetky naraz zatlačili do mäkkého cesta nad sebou. A stalo sa niečo úžasné. Cesto sa pomaly ale isto začalo dvíhať. Rástlo a rástlo, stávalo sa ľahším a nadýchanejším. Kvasinky cítili, ako sa im nad hlavami uvoľňuje priestor. Vytvorili v ceste krásne chodbičky a vzdušné komôrky.
„Podarilo sa! My rastieme!“ smiali sa veselo.
Ešte niekoľkokrát zopakovali svoj spoločný pokus a cesto sa čoskoro nadvihlo až po okraj misy. Bolo dvakrát také veľké ako na začiatku. Kvasinky boli unavené, ale nesmierne šťastné. Dokázali to!
Práve vtedy sa do kuchyne vrátila pani domáca. „Ach, aké krásne si narástlo, cestíčko moje!“ usmiala sa, keď uvidela plnú misu.
Jemne cesto vyklopila na drevenú dosku, vytvarovala z neho pekný bochník a vložila ho do teplej rúry. Pre kvasinky to nebol koniec. Teplo ich prácu iba spevnilo. Všetky tie krásne bublinky a chodbičky, ktoré vytvorili, zostali v chlebíku naveky.
A keď sa o chvíľu z rúry vytiahol zlatistý, voňavý chlieb, jeho nadýchaná striedka bola dôkazom skvelej práce maličkého Kvasíka a tisícov jeho kamarátov.
A možno, keď sa nabudúce zahryznete do mäkkého krajca chleba, spomeniete si na ne a v duchu im poďakujete za ich veľké bublinkové dobrodružstvo.