V detskej izbe, kde slnko kreslilo zlaté pásy na farebný koberec, býval malý detektív. Nebol to hocijaký detektív. Volal sa Leo a bol to chameleón. Jeho najväčšou záľubou nebolo len meniť farby, ale hlavne hľadať vzory a riešiť záhady. Pre neho bol každý deň novým prípadom.
Jedného rána sa Leo zobudil a ako vždy, prešiel sa po svojej obľúbenej trase – po koľajniciach vláčika. Ale dnes bolo niečo inak. Lokomotíva stála opustená na začiatku trate. Za ňou nebol ani jeden vagónik!
„Veľká železničná pohroma!“ zašepkal si Leo a nasadil si na hlavu svoj detektívny klobúk, ktorý bol v skutočnosti len viečkom z fixky. „Prípad stratených vagónikov sa práve začal!“
Pristúpil bližšie k lokomotíve a vytiahol svoju lupu, maličké sklíčko z rozbitých okuliarov bábiky. Pozorne skúmal bok lokomotívy. A tam to bolo! Stopa! Na lokomotíve bol namaľovaný farebný vzor: červený pásik, modrý pásik, potom zase červený a zase modrý.
„Aha!“ zvolal Leo. „Toto nie je len taká ozdoba. Toto je kód! Vagóniky musia nasledovať presne tento vzor. Prvý musí byť červený, druhý modrý, tretí zase červený a štvrtý modrý. Musím ich nájsť!“
Leo sa rozhliadol po izbe. Vyzerala ako po výbuchu hračiek. Všade bol neporiadok. Ale pre detektíva Lea to bola len väčšia výzva.
Zoskočil z koľajníc a zamieril k veľkej kope stavebných kociek. Vyzeralo to tam ako farebné pohorie. Opatrne liezol pomedzi kocky a jeho bystré oči pátrali. Zrazu ho zbadal! Medzi dvoma žltými kockami sa ukrýval červený vagónik.
„Prvý dôkaz je na svete!“ potešil sa. Opatrne vagónik vytiahol a odtlačil ho ku koľajniciam. Pripojil ho k lokomotíve. „Tak, červený je tu. Teraz potrebujem modrý.“
Jeho pátranie pokračovalo. Prešiel okolo veľkej gumenej lopty. Mala na sebe modré a biele pruhy. Leo sa zastavil. „Je to modré, to je pravda,“ zamyslel sa nahlas, „ale má to aj bielu. A je to lopta, nie vagón. Toto nie je správna stopa.“
Pochopil, že musí hľadať nielen správnu farbu, ale aj správny predmet. Zrak mu padol na veľkého plyšového medveďa, ktorý sedel v kúte. A pod jeho labkou sa niečo modralo. Leo sa potichu prikradol bližšie. Áno! Bol to druhý vagónik, presne ten modrý, ktorý hľadal.
„Výborne, Leo!“ pochválil sa a ťahal vagónik k vlaku. „Už mám dva. Červený, modrý... teraz nasleduje opäť červený.“
Tretí vagónik sa však zdal byť najlepšie ukrytý. Leo prehľadal poličku s autíčkami, ale tam našiel len červené hasičské auto. Pozrel sa do škatule s pastelkami, no tam boli len červené pastelky. Začínal byť trochu zúfalý. Sadol si na okraj knihy, aby si oddýchol. A vtedy si to všimol. Z farebného papierového šarkana, ktorý visel na stene, visela šnúrka. A na tej šnúrke, zamotaný ako malý oriešok, visel tretí, červený vagónik.
„Aká skrýša!“ zasmial sa Leo. Pomocou svojho dlhého jazyka šikovne uvoľnil vagónik a zniesol ho na zem.
Už chýbal len posledný, štvrtý vagónik. Ten modrý. Leo prešiel celú izbu, no nikde ho nevidel. Ostávalo už len jedno miesto. Tajomná a tmavá jaskyňa pod posteľou. Leo nabral odvahu a vkĺzol pod perinu, ktorá visela až po zem.
Vnútri bola tma. „Tu by sa zišlo trochu svetla,“ povedal si a sústredil sa. Jeho zelená koža sa pomaly začala meniť a o chvíľu žiaril ako malá žltá lampička. V jeho svetle zbadal malého cínového vojačika. A ten vojačik spal. A na čom spal? Na poslednom, modrom vagóniku, ktorý si z neho spravil pohodlnú posteľ!
Leo sa k nemu opatrne priblížil. „Prepáč, pán vojak,“ zašepkal, „ale potrebujem tento vagónik. Patrí k môjmu vlaku.“
Vojak sa prebudil, pretrel si oči a pozrel na vagónik. „Och, prepáč! Ja som nevedel, že je to súčasť vláčika. Myslel som, že je to len taká pekná modrá postieľka.“ Bez problémov mu vagónik podal.
Leo sa poďakoval a s posledným úlovkom vybehol spod postele. Rýchlo ho pripojil k ostatným. Vlak bol konečne kompletný! Lokomotíva a za ňou štyri vagóniky v presnom poradí: červený, modrý, červený, modrý.
Detektív Leo sa spokojne usmial. Zatlačil do vláčika a ten sa veselo rozbehol po koľajniciach. Pozoroval, ako sa krásny farebný vzor pohybuje po izbe a cítil sa veľmi hrdo. „Vidíte?“ povedal hračkám naokolo. „Aj v najväčšom neporiadku sa dá nájsť správna cesta. Stačí len pozorne hľadať vzory!“
A ktovie, možno aj vo vašej izbe čaká nejaká záhada, ktorú môžete vyriešiť. Skúsite nájsť nejaké vzory okolo seba?