V malej nore pod koreňmi veľkého duba bývala myška Lila. Nebola to obyčajná myška. Milovala hviezdy. Každý večer, keď sa jej kamaráti hrali na naháňačku, Lila vyliezla na najvyšší konár a pozerala do neba cez svoj špeciálny teleskop. Nebol to hocijaký teleskop. Zložila si ho z kusa kôry, sklíčka z rozbitého črepu a prázdnej rolky z toaletného papiera.
Jej najlepší kamarát, ježko Filip, mal pre jej záľubu pochopenie. Často jej nosil lesné maliny, aby mala čo maškrtiť pri pozorovaní. Filip bol praktický. Namiesto hviezd radšej počítal svoje pichliače, aby sa uistil, že mu žiadny nechýba.
Jedného večera Lila nadšene zapišťala. „Filip! Rýchlo poď sem! Niečo som objavila!“
Filip práve dokončil počítanie. „Mám ich presne tristošesťdesiatpäť,“ zamrmlal spokojne a vybehol za Lilou. „Čo sa deje?“
„Pozri!“ ukázala Lila na okulár teleskopu. „Nová planéta! Celá sa ligoce a iskrí. A... zdá sa mi, že z nej stúpajú malé bublinky!“
Filip prižmúril očká a pozrel sa. Mal pravdu. Ďaleko, ďaleko vo vesmíre sa trblietala planéta, ktorá vyzerala ako obrovská guľa sladkej limonády. Žiarila ružovými, zelenými a oranžovými farbami.
„Musíme sa tam pozrieť!“ vyhŕkla Lila a oči jej žiarili zvedavosťou. „Čo ak tam žijú hviezdičky, ktoré sa chodia kúpať do bublinkových riek?“
„A ako sa tam dostaneme?“ spýtal sa Filip prakticky. „Naše nožičky sú primalé a nemáme raketu.“
Lila sa zamyslela. Jej fúziky sa zachveli. Potom jej pohľad padol na kôpku novinového papiera, ktorý si zbierala na zimu. „Postavíme si Vetrulienku! Špeciálne vesmírne lietadlo z papiera. Keď ho správne poskladáme, vietor zvedavosti nás tam odnesie!“
Spoločne sa pustili do práce. Skladali, ohýbali a lepili kvapkami živice, až kým pred nimi nestálo najkrajšie papierové lietadlo na svete. Lila si sadla do kokpitu, čo bola vlastne len malá priehlbina v papieri, a Filip sa opatrne usadil za ňu, aby svojimi pichliačmi neurobil dieru do ich vesmírnej lode.
„Pripravený?“ spýtala sa Lila. „Pripravený!“ odvetil Filip. „Tri, dva, jedna... štart!“
Lila fúkla do malej papierovej vrtuľky na nose lietadla a Vetrulienka sa ladne vzniesla do vzduchu. Stúpala vyššie a vyššie, ponad koruny stromov, až kým sa ich les nezmenil na malú zelenú machuľku. Leteli vesmírom, ktorý bol tichý a tmavý, no plný trblietavých hviezd. Planéta Bubliniek sa približovala. Už z diaľky počuli tiché syčanie a videli, ako z jej povrchu unikajú farebné bubliny.
Pristáli mäkko na niečom, čo vyzeralo ako ružový mach, ale chutilo sladko ako cukrová vata. Okolo nich tiekli rieky, ktoré neboli plné vody, ale hustého, lepkavého nápoja. Vo vzduchu voňala zmes jahôd, pomarančov a koly. Všetko bolo úžasne farebné a sladké.
„Páni!“ zašepkal Filip. „Toto je raj!“ Chcel sa napiť z oranžovej rieky, ale Lila ho zastavila.
„Počkaj, niečo tu nesedí,“ povedala potichu. „Kde sú všetci?“
Planéta bola totiž zvláštne tichá. Nikto sa nesmial, nikto sa nehral. Po chvíli uvideli prvé postavičky. Boli to Bublinkovia. Malé, guľaté stvorenia, ktoré vyzerali, akoby boli celé z bublín. Ale neboli veselé. Sedeli unavene na brehu sirupových riek, podopierali si hlavy a smutne vzdychali. Niektorí si držali líca, akoby ich niečo bolelo.
Lila a Filip podišli k jednému malému, zelenému Bublinkovi. „Ahoj,“ povedala Lila jemne. „Prečo ste takí smutní? Máte tu tak krásne.“
Bublinko na nich lenivo pozrel. „Krásne? Možno. Ale nemáme žiadnu energiu. Sme stále unavení. A bolia nás naše perličkové zúbky,“ zašomral a ukázal do svojich úst, kde sa mu namiesto žiarivých perličiek kazili malé hnedé bodky.
„To je čudné,“ zamyslel sa Filip. „Máte tu toľko dobrôt. Možno vám chýba iná príchuť.“
V tej chvíli sa spoza kopca z cukrovej vaty s rachotom dogúľal starý, trochu hrdzavý robot. Mal jedno veľké modré oko a namiesto rúk mal hadice. Zastavil sa pred nimi a jeho oko zablikalo. „Problém nie je v príchuti,“ povedal kovovým, ale priateľským hlasom. „Volám sa Kvapko. Som starý model. Pamätám si časy, keď táto planéta žiarila zdravím.“
„A čo sa stalo?“ spýtala sa Lila.
„Bublinkovia zabudli piť čistú vodu,“ vysvetlil Kvapko. „Všetky pramene čistej vody zariekli sladké továrne a teraz tu tečú len tieto presladené nápoje. Sú plné cukru. Cukor im na chvíľu dodá pocit sily, ale potom im ju vezme dvojnásobne. A kradne aj zdravie z ich zúbkov a telíčok.“
Bublinkovia okolo len smutne prikyvovali. „Voda je nudná,“ povedal jeden z nich. „Nechutí nijako a nemá bublinky.“
Lila sa pozrela na Filipa. V očiach sa jej zračil nápad. „Kvapko, existuje tu ešte nejaký prameň čistej vody?“
„Áno,“ odvetil robot. „Jeden je ukrytý vysoko v kryštálových horách. Ale nikto k nemu nechodí.“
„Ukáž nám cestu!“ povedala odhodlane Lila. „Mám plán!“
Kvapko ich viedol cez lepkavé polia a cukríkové lesy až k vysokej hore, ktorá vyzerala ako z ľadu. V malej jaskyni našli to, čo hľadali: malý, čistý prameň, z ktorého vytekala priezračná voda. Chutila sviežo a čisto.
Lila si spomenula na maliny, ktoré jej dal Filip. Vytiahla z vrecka tri posledné. Boli trochu pokrčené, ale stále voňali lesom. „Filip, pomôž mi!“
Vzali veľký list z rastliny, ktorá rástla neďaleko, a urobili z neho misku. Naliali do nej čistú vodu. Potom Lila labkami roztlačila maliny a vhodila ich do vody. Voda sa okamžite zafarbila do krásnej ružovej farby a začala voňať po ovocí.
„Teraz to skúsme!“ povedala a podala misku najbližšiemu Bublinkovi. Ten opatrne ochutnal. Oči sa mu rozšírili prekvapením. „Hmm! To je dobré! Je to sladké, ale... inak. Sviežo!“
Ostatní Bublinkovia sa zvedavo zhŕkli okolo. Každý si chcel uchlipnúť. „Je to chutné!“ volali jeden cez druhého.
„Ale nemá to bublinky!“ ozval sa jeden nespokojný hlások.
Filip sa poškriabal na hlave. „Mám nápad!“ Zbadal neďaleko dutú stonku rastliny, ktorá vyzerala ako slamka. Odlomil ju, ponoril jeden koniec do ružovej vody a do druhého jemne fúkol. V nápoji sa začali robiť veľké, veselé bubliny.
„Jéééj!“ zajasali Bublinkovia.
Bol to prvý smiech, ktorý na planéte počuli.
„Toto nie je klamlivá sladkosť,“ vysvetľoval Kvapko, ktorého modré oko radostne blikalo. „Toto sú vitamíny. Sila z ovocia. To je to, čo potrebujete.“
Lila a Filip spolu s Kvapkom a prvými veselými Bublinkami začali veľký experiment. Zobrali si do poznámkového bloku, ktorý Lila nosila stále so sebou, a začali kresliť plány. Spoločne postavili systém z bambusových rúrok, ktorý priviedol čistú vodu z prameňa dole do dediny. Pri prameni zasadili semienka ovocia, ktoré mali Lila a Filip so sebou z domu: jahody, čučoriedky a dokonca aj malé jabĺčko.
Bublinkovia sa s nadšením zapojili. Tí, ktorí už ochutnali zdravý nápoj, mali zrazu viac energie. Pomáhali nosiť kamienky, kopať malé kanáliky a polievať zasadené semienka. Zistili, že práca je zábava, keď má človek silu.
Lila si všetko zapisovala. Nakreslila jednoduchý obrázkový recept:
- Nakreslený pohár s čistou vodou.
- Znamienko plus.
- Nakreslené ovocie (malina, jahoda, kúsok jabĺčka).
- Znamienko rovná sa.
- Usmievavý Bublinko plný energie.
Pod obrázok napísala veľkými písmenami: NÁPOJ SILY.
Ako dni plynuli, planéta sa začala meniť. Z lepkavých riek sa postupne stávali čisté potôčiky. Na stromoch namiesto lízaniek začali rásť skutočné, šťavnaté plody. Bublinkovia sa naučili miešať si vlastné nápoje. Jeden deň bol jahodový, druhý mätový, tretí jablkovo-škoricový. Zistili, že príroda ponúka nekonečne veľa chutí.
Smutné a unavené tváre zmizli. Nahradil ich smiech, spev a veselá naháňačka. Bublinkovia behali, skákali a ich perličkové zúbky, o ktoré sa začali starať, opäť žiarili.
Nadišiel čas odchodu. Všetci Bublinkovia sa zhŕkli okolo Vetrulienky, aby sa rozlúčili. „Ďakujeme vám, Lila a Filip!“ volal najstarší z nich. „Ukázali ste nám, že najväčšia sila a najlepšia chuť sa skrývajú v jednoduchých veciach.“
„Nezabudnite,“ povedala Lila s úsmevom. „Sladkosť je fajn na oslavu, ale voda s ovocím je pre každý deň, aby ste boli silní a zdraví!“
Keď Vetrulienka stúpala k oblohe, Lila a Filip sa pozreli dolu. Planéta Bubliniek už neiskrila umelými farbami. Žiarila zdravou zeleňou, pestrými farbami ovocných stromov a modrými stužkami čistých riek. Bolo to oveľa krajšie.
Keď konečne pristáli doma vo svojom lese, Filip sa zhlboka nadýchol. „Vieš čo, Lila? Dostal som chuť na malinovú vodu.“
Lila sa zasmiala. „Výborný nápad!“
A tak sedeli pod veľkým dubom, popíjali vodu s čerstvým ovocím a pozerali na nočnú oblohu. A keď Lila namierila svoj teleskop na Planétu Bubliniek, videla, ako sa na nej hrajú a tancujú stovky malých, veselých a zdravých postavičiek.
Čo myslíte, deti, aký zdravý nápoj by ste si namiešali vy? Možno citrónový s mätou? Alebo jahodový s kúskom jablka? Skúste to s pomocou rodičov a objavte svoje vlastné tajomstvo chutnej sily