V jednej modernej a slnečnej obývačke, kde voňala čistota a nové knihy, žili dvaja malí, ale veľmi dôležití kamaráti. Neboli to deti ani zvieratká. Boli to tajní pomocníci domu.
Prvým bol Lúmen, malý svetelný senzor, zabudovaný v stene hneď vedľa vypínača. Jeho úlohou bolo sledovať, či je v izbe svetlo alebo tma. Lúmen miloval slnečné lúče a jasné farby. Bol pokojný a premýšľavý. Vždy presne vedel, kedy povedať hlavnej lampe: „Už je šero, rozsvieť sa, prosím.“
Druhým bol Šupko, ostražitý pohybový senzor. Mal svoje miesto v rohu miestnosti, odkiaľ videl na celé dianie. Bol to taký malý strážca, vždy v strehu. Keď niekto vošiel do izby, Šupko hneď poslal signál žalúziám: „Niekto prichádza, trošku sa pohnite, aby dnu nebolo príliš ostré slnko!“ Šupko bol energický a trochu netrpezlivý.
Spolu tvorili dokonalý tím a dom fungoval ako hodinky. Svetlá sa rozsvecovali, keď bolo treba, a žalúzie sa jemne hýbali, aby chránili izbu pred slnkom. Až do jedného utorka.
V ten deň mal malý Miško, ktorý v dome býval, oslavu. Všade boli balóny, ale jeden bol výnimočný. Bol veľký, strieborný a tak lesklý, že sa v ňom odrážala celá izba. Keď sa oslava skončila a všetci išli spať, tento jediný balón ostal v obývačke. Vznášal sa ticho pod stropom, pohupoval sa v jemnom prievane a odrážal svetlo pouličnej lampy.
Uprostred noci sa Lúmen zrazu strhol. „Svetlo! Obrovský záblesk!“ okamžite poslal signál hlavnej lampe. Lampa sa poslušne rozsvietila. No o sekundu neskôr Lúmen hlásil: „Tma! Zhasnúť!“ A tak lampa zhasla. Potom znova: „Svetlo!“ A znova: „Tma!“ Lampa v obývačke začala blikať ako na diskotéke.
V tom istom čase sa Šupko, strážca pohybu, nevedel upokojiť. „Pohyb! Niekto sa hýbe vľavo! A teraz vpravo! Je to tam, pri okne!“ hlásil vzrušene. Žalúzie dostávali jeden príkaz za druhým. Trochu sa stiahli, potom vytiahli, potom sa znova pohli. V tichej obývačke to vyzeralo, akoby strašilo.
„Šupko, čo to robíš?“ ozval sa Lúmen podráždene medzi dvoma zábleskami. „Prečo hýbeš žalúziami hore-dole? Zbláznil si sa?“
„Ja? To ty tu robíš diskotéku!“ odvetil Šupko rovnako nahnevane. „V izbe niekto je! Neustále sa hýbe a ja ho musím sledovať!“
„Nikto tu nie je,“ trval na svojom Lúmen. „Je hlboká noc. Ale niečo mi tu bliká rovno do očí! Určite je to tvoja chyba!“
Takto sa chvíľu hádali. Svetlo blikalo, žalúzie sa mykali a tichá noc bola plná zmätku. Obaja boli presvedčení, že ten druhý sa pokazil.
Po chvíli však Lúmen, ktorý bol predsa len ten premýšľavejší, povedal: „Počkaj. Hádka nám nepomôže. Musíme zistiť, čo sa deje. Sme predsa tím.“
Šupko stíchol. Mal pravdu. „Dobre. A ako?“
„Urobíme pokus,“ navrhol Lúmen. „Ja budem nahlas hlásiť každé jedno bliknutie, ktoré uvidím. A ty budeš hlásiť každý pohyb, ktorý zaznamenáš. Uvidíme, či to spolu súvisí.“
A tak začali.
„Záblesk!“ skríkol Lúmen.
„Pohyb!“ ozval sa v tej istej sekunde Šupko.
„Záblesk!“
„Pohyb!“
„Záblesk!“
„Pohyb!“
Po desiatich opakovaniach si to uvedomili. Všetko sa dialo v úplne rovnakom čase. Nemohla to byť náhoda.
„To je zvláštne,“ zamyslel sa Šupko. „Akoby ten pohyb vytváral svetlo.“
„Alebo akoby to svetlo vytváralo pohyb,“ dodal Lúmen. „Musí tu byť niečo, čo nevidíme správne. Niečo, čo dokáže robiť oboje naraz.“
Spoločne začali prehľadávať izbu svojimi neviditeľnými očami. Gauč? Ten sa nehýbal a ani neblikal. Kvetináč? Tichý a nehybný. Koberec? Ten sa ani nepohol.
Ich pozornosť sa napokon upriamila na ten čudný, lesklý objekt, ktorý sa vznášal pod stropom.
„Čo je to?“ spýtal sa Šupko. „Vyzerá to ako veľká strieborná bublina.“
„A leskne sa,“ dodal Lúmen. „Pozri! Keď sa pohne smerom k lampe, odrazí jej svetlo a ja vidím záblesk.“
„A ja vidím ten pohyb!“ vyhŕkol Šupko. „Už tomu rozumiem! Ten balón sa jemne hýbe v prievane. To je ten pohyb, ktorý vidím ja. A keď sa pohne, jeho lesklý povrch odrazí svetlo ako zrkadlo. A to je ten záblesk, ktorý vidíš ty!“
Záhada bola rozlúštená. Nebol to žiadny duch ani pokazený kamarát. Bol to len obyčajný balón, ktorý ich oboch miatol.
„Výborne!“ potešil sa Šupko. „Tak ho jednoducho nebudeme všímať.“
„Nie je to také jednoduché,“ pokrútil hlavou Lúmen. „My sme naprogramovaní tak, aby sme reagovali. Ja na svetlo, ty na pohyb. Musíme vymyslieť nové pravidlo. Iba pre nás dvoch.“
Chvíľu premýšľali. Spolupracovali. Spájali svoje poznatky. Šupko vedel všetko o pohybe a Lúmen všetko o svetle.
„Mám to!“ zvolal Lúmen. „Vytvoríme spoločné pravidlo. Bude znieť takto: AK vidím krátky záblesk A ZÁROVEŇ ty vidíš malý, pomalý pohyb v hornej časti izby, POTOM to nebudeme hlásiť ďalej. Budeme vedieť, že je to len náš kamarát balón.“
Šupkovi sa nápad páčil. Hneď si nové pravidlo uložili do svojej pamäte.
A v tej chvíli nastal v obývačke opäť pokoj. Lampa prestala blikať. Žalúzie sa upokojili. Lesklý balón sa síce ďalej ticho vznášal a pohupoval, no Lúmen a Šupko ho už s úsmevom ignorovali. Naučili sa niečo veľmi dôležité.
Niekedy jedna informácia nestačí. Keď Lúmen videl len svetlo, mýlil sa. Keď Šupko videl len pohyb, tiež sa mýlil. Ale keď spojili svoje sily a podelili sa o to, čo vidia, spolu dokázali vyriešiť aj tú najzložitejšiu záhadu.
Od tej noci boli ešte lepší tím. A občas, keď sa pozreli na veselý strieborný balón, poďakovali mu za lekciu, ktorú im dal.
A čo vy? Skúšali ste niekedy s kamarátom spojiť sily, aby ste vyriešili nejakú hádanku? Možno zistíte, že dvaja toho vidia a vedia oveľa viac ako jeden.