Obloha za oknom sa začala mračiť. Sfarbila sa do odtieňa starej modriny a slnko sa schovalo za ťažké, sivé vankúše mrakov. Päťročná Majka prestala kresliť a s malou dušičkou sledovala, ako sa konáre stromov v záhrade začínajú ohýbať pod náporom vetra.
„Už to ide,“ zašepkala si a srdiečko jej začalo biť rýchlejšie. Búrky nemala rada. Ten hluk, tie záblesky... Vždy sa jej zdalo, akoby sa na ňu celý svet hneval. Najradšej by zaliezla pod posteľ a počkala, kým to všetko prejde.
Práve keď sa chcela rozbehnúť do svojej skrýše, započula zo záhrady zvláštny zvuk. Nebolo to šušťanie listov ani pískanie vetra. Znelo to ako... bzučanie a cvakanie. A bolo to celkom blízko, hneď pod oknom jej izby.
Zvedavosť bola silnejšia ako strach. Majka sa potichučky prikradla k oknu a privrela oči do malej škáry. V tráve, kúsok od jej obľúbeného kríka s malinami, sa točil dokola malý, strieborný robotík. Bol veľký asi ako fľaša s malinovkou, mal dve malé kolieska, krátke anténky, ktoré smiešne kmitali, a na hrudi mu blikalo červené svetielko. Vyzeral zmätene a trochu smutne. Krútil sa na mieste a potichu pískal: „Chyba... chyba... meranie zlyhalo.“
Vtom oblohu preťal jasný, tichý blesk. Majka sa strhla. Hneď po ňom sa ozval ďalší zvuk. Nie hrom, ale zúfalé pípnutie od robotíka. „Nezmerané! Opäť nezmerané! Búrkomerač je pokazený!“
Majka sa na chvíľu zabudla báť. Ten malý tvor potreboval pomoc. Rýchlo vybehla na krytú terasu. „Haló?“ zavolala opatrne. „Si v poriadku?“
Robotík zastal a otočil svoju malú guľatú hlavu k nej. Jeho optické senzory zablikali na zeleno. „Pozdravujem, ľudské dieťa. Ja som Bzum, meteorologická jednotka 7. A nie, nie som v poriadku. Môj systém na meranie vzdialenosti búrok, takzvaný 'búrkomerač', je nefunkčný. Vidím blesk, ale neviem spustiť počítadlo.“
„Počítadlo?“ nechápala Majka.
„Áno,“ vysvetlil Bzum a priblížil sa k nej. „Na výpočet vzdialenosti búrky potrebujem zmerať čas. Presný čas v sekundách medzi tým, kedy uvidím blesk, a tým, kedy započujem hrom. Svetlo je veľmi rýchle, takmer okamžite tu. Ale zvuk je pomalší a chvíľu mu trvá, kým priletí. Ja to však teraz neviem odmerať. Potreboval by som... ľudský sekundomer.“
Majka sa zamyslela. „Sekundomer? To sú tie hodinky so stopkami?“
„Presne! Alebo niekto, kto vie počítať sekundy. Jedna sekunda trvá asi tak dlho, ako keď povieš 'dvadsaťjeden',“ dodal Bzum.
Zrazu sa Majka cítila dôležitá. Počítať vedela. Do dvadsať určite. A pomôcť novému kamarátovi bolo lákavé. „Ja... ja viem počítať,“ povedala nesmelo. „Ale ja sa búrok bojím.“
„Strach je len informácia, že niečomu nerozumieme,“ povedal Bzum múdro. „Keď tomu porozumieme, strach sa zmenší. Sľubujem! A navyše, budeme na bezpečnom mieste. Veda a objavovanie musia byť vždy bezpečné. To je pravidlo číslo jeden!“
Majke sa ten nápad zapáčil. „Dobre teda,“ súhlasila. „Ale musíme byť vnútri.“
„Výborný plán!“ zajasal Bzum. „Potrebujeme vybudovať pozorovaciu stanicu. Bezpečnú, útulnú a s dobrým výhľadom.“
Namiesto schovávania pod posteľou začala Majka s Bzumom nosiť do stredu obývačky vankúše a deky. Postavili si fantastickú pevnosť, takú vedeckú pozorovateľňu. Cez malý otvor medzi dvoma veľkými vankúšmi mali výhľad na oblohu, ale boli ďaleko od okien a kovových vecí.
„Tak, sme pripravení,“ ohlásila Majka a pohodlne sa usadila vedľa Bzuma, ktorý spokojne zabzučal. „Čo teraz?“
„Teraz čakáme na signál. Prvý blesk,“ zašepkal Bzum.
Netrvalo dlho. Obloha sa opäť rozžiarila. Majka sa inštinktívne prikrčila. „Bolo to tu!“
„Teraz! Počítaj!“ súril ju Bzum.
Majka zalapala po dychu. „Jeden... dva...“ začala rýchlo, ale vtom sa ozvalo ohlušujúce dunenie. HROM! Majka sa tak zľakla, že zabudla počítať ďalej.
„Nevadí!“ upokojil ju okamžite Bzum. „Toto bol len prvý pokus. To je na vede najlepšie. Každý neúspech nás niečo naučí. Teraz vieme, že musíme byť pripravení a nesmieme sa nechať prekvapiť. Skúsime to znova. Priprav sa.“
Majka sa zhlboka nadýchla. Jej strach sa miešal s novým pocitom – s odhodlaním. Chcela to dokázať. Pre seba aj pre Bzuma.
Znova tichý záblesk. „Teraz!“ šepol Bzum. Majka zavrela oči, aby sa nebála hromu, a začala sústredene počítať, presne tak, ako jej Bzum poradil, pekne pomaly. „Dvadsaťjeden, dvadsaťdva, dvadsaťtri, dvadsaťštyri, dvadsaťpäť, dvadsaťšesť, dvadsaťsedem, dvadsaťosem, dvadsaťdeväť...“ BUM! Hrom zadunel, ale tentoraz bola pripravená. „Deväť!“ skríkla víťazoslávne. „Napočítala som do deväť!“
Bzumovi na hrudi zablikalo zelené svetielko a na malom displeji sa objavili čísla. „Skvelá práca, ľudský sekundomer! Deväť sekúnd. Teraz to prepočítam... Zvuk prejde za tri sekundy približne jeden kilometer. Takže deväť delíme tromi...“ Na jeho displeji sa objavil výsledok: 3 km.
„Búrka je tri kilometre od nás!“ vyhlásil Bzum. „To je úplne bezpečná vzdialenosť.“
Majka neverila vlastným ušiam. Zmerala búrku! Tá strašidelná vec na oblohe mala zrazu vzdialenosť, ktorú si vedela predstaviť. Tri kilometre, to je asi ako cesta k starkej. Zrazu to nebolo také desivé.
Priniesla si papier a farbičky. „Musíme si to zapísať,“ povedala vážne, ako skutočná vedkyňa. Nakreslila blesk a vedľa neho napísala veľké číslo 9.
Ďalší blesk bol oveľa jasnejší. „Dvadsaťjeden, dvadsaťdva, dvadsaťtri, dvadsaťštyri, dvadsaťpäť, dvadsaťšesť...“ BUM! „Šesť!“ vykríkla Majka, už takmer bez strachu. „Šesť delené tromi sú dva!“ vypočítal Bzum. „Približuje sa. Teraz je asi dva kilometre ďaleko. Ale stále sme v bezpečí našej pozorovateľne.“
Majka si všetko zapisovala. Sledovali spolu, ako sa čísla zmenšovali a potom zase zväčšovali, keď sa búrka začala vzďaľovať. Keď napočítali až do pätnásť, hrom bol už len slabé, vzdialené mrmlanie.
Keď búrka úplne prešla a cez mraky opäť vykuklo slnko, Majka a Bzum vyliezli zo svojej pevnosti. Majka sa už nebála. Cítila sa pyšná a múdra. Pozrela sa na svoj papier plný kresieb a čísel.
„Bzum,“ povedala zrazu nadšene. „My sme skvelý tím! Čo keby sme pomohli aj ostatným deťom? Tým, ktoré sa tiež boja búrok?“
Bzumove anténky radostne zavibrovali. „To je excelentný nápad! Mohli by sme založiť... Búrkovú hliadku! Učili by sme deti, ako si postaviť bezpečnú pozorovateľňu a ako merať vzdialenosť blesku a hromu.“
„Presne!“ súhlasila Majka a objala svojho malého kovového kamaráta. „Už sa nikdy nebudem len tak báť. Pretože teraz viem, že búrka nie je zlá. Je to len počasie. A počasiu sa dá rozumieť.“
A tak Majka, kedysi bojazlivé dievčatko, spolu so svojím kamarátom robotom Bzumom založili prvú Búrkovú hliadku v meste. A vždy, keď sa blížila búrka, už sa neschovávala pod posteľ. Namiesto toho si pripravila svoju pozorovateľňu, papier a ceruzku a tešila sa na nové meranie.
Čo myslíte, deti? Skúsite si aj vy pri ďalšej búrke, samozrejme len s pomocou rodičov a v bezpečí domova, spočítať, ako ďaleko je od vás? Možno sa aj vy stanete členmi Búrkovej hliadky.