Malá myška Pipa mala noštek vždy zvedavo vystrčený dopredu. Jej najlepší kamarát, zajko Rudo, mal zase uši nastražené tak, že mu neušiel ani ten najtichší šuchot. Práve sa spolu hrali v mestskom parku na naháňačku, keď slnko začalo maľovať oblohu oranžovými a fialovými farbami.
„Už sa stmieva, mali by sme isť domov,“ navrhol Rudo a zastal, aby si oddýchol.
„Ešte chvíľku,“ poprosila Pipa a dobehla k nemu. „Pozri, tam vzadu pri starom dube niečo zvláštne svieti.“ Ukázala malou labkou smerom k najodľahlejšiemu kútu parku, kam chodilo málo ľudí. Medzi koreňmi mohutného stromu sa trblietalo jemné, modrasté svetlo.
Rudove uši sa zvedavo napriamili. „Čo to môže byť? Stratená baterka?“
„Alebo poklad! Poďme sa pozrieť!“ zapišťala Pipa nadšene a rozbehla sa prvá.
Opatrne sa priblížili k zdroju tajomného svetla. Nebola to žiadna baterka ani poklad. Bol to malý trs kvetov, aké ešte nikdy nevideli. Ich lupienky boli cez deň takmer neviditeľné, bledé a nenápadné, no teraz, v prichádzajúcom šere, žiarili akoby ich niekto zvnútra rozsvietil. Svetlo pulzovalo pomaly a pokojne, ako tlkot srdca.
„Sú nádherné,“ zašepkala Pipa a načiahla sa, aby sa jedného kvetu dotkla.
V momente, ako prehovorila, sa stalo niečo zvláštne. Modré svetielka sa zrazu zavlnili a vytvorili drobné, trblietavé krúžky, ktoré sa pomaly rozplynuli. Pipa stiahla labku.
„Vidíš to?“ spýtal sa Rudo, ktorý si to všimol tiež. „Urob to znova!“
Pipa sa zhlboka nadýchla a zašepkala ešte raz, tentoraz dlhšie: „Aká je to záhada...“ A naozaj! Svetielka v kvetoch sa opäť rozvlnili a začali tancovať, vytvárajúc jemné, vlniace sa vzory.
Rudo od radosti podskočil a hlasno zvolal: „Jupí! My sme objavitelia!“
V tom okamihu kvety zablikali tak prudko a rýchlo, až ich to oboch oslnilo, a potom takmer úplne zhasli. Ostalo len slabé, sotva viditeľné tlenie.
Pipa a Rudo sa na seba pozreli. Čo sa stalo?
„Asi sa im nepáčil tvoj krik,“ zamyslela sa Pipa. „Keď som šepkala, tancovali. Keď si zakričal, zľakli sa.“
„Aha! Takže reagujú na zvuk!“ uvedomil si Rudo. „To musíme vyskúšať! To je náš prvý pokus. Hypotéza je, že tichý zvuk sa im páči a hlasný nie.“
Rozhodli sa svoj predpoklad overiť. Najprv začali obaja šepkať jednoduché riekanky. Kvety sa im odvďačili prekrásnym divadlom. Svetielka sa prelievali z jedného lupienka na druhý a vytvárali jemné obrazce ako hviezdy na nočnej oblohe.
„Teraz niečo iné,“ povedal Rudo. Zdvihol dva malé kamienky a začal nimi jemne klopkať o seba v pravidelnom rytme. Tap-tap, tap-tap. A kvety začali v rovnakom rytme blikať. Raz, dva... raz, dva...
„To je úžasné! Počítajú s tebou!“ tešila sa Pipa. Vyskúšala niečo ďalšie. Spomenula si na pieseň, ktorú jej spievala maminka. Začala si ju potichu hmkať. A tie kvety! Tie akoby sa upokojili. Ich svetlo sa zmenilo na súvislú, pokojnú žiaru, ktorá hriala na duši.
Zrazu pochopili. Tieto kvety nemali radi len ticho alebo hluk. Ony reagovali na každý zvuk inak. Na šepot, na klopkanie, na spev.
„Ale prečo? Ako to robia?“ čudoval sa Rudo. „Kvety predsa nemajú uši.“
„Ja viem, koho sa spýtame!“ vyhŕkla Pipa. „Pána profesora Ihličku! On býva neďaleko a pozná každú rastlinku v celom parku.“
Bez váhania sa rozbehli k malému domčeku z machu a konárikov, ktorý patril najmúdrejšiemu ježkovi široko-ďaleko.
Profesor Ihlička mal na nose malé okuliare z konárikov a práve si čítal v knihe s listami namiesto stránok. Keď Pipa a Rudo zadychčane vbehli dnu a spustili jeden cez druhého, čo všetko objavili, len sa usmieval a pokojne ich počúval.
Keď skončili, zložil si okuliare a zamyslene si pohladil pichliače na brade. „Ach, áno. Narazili ste na veľmi vzácne kvety. Volajú sa sonolinky, pretože milujú zvuk. A máte pravdu, nemajú uši ako my.“
„Tak ako nás potom počujú?“ spýtal sa Rudo.
Profesor Ihlička vzal malú misku s vodou a položil ju na drevený peň. „Predstavte si, že zvuk je ako keď hodíte kamienok do vody. Vidíte tie vlnky? To sú vibrácie. Zvuk sa šíri vzduchom v podobných vlnkách, aj keď ich nevidíme. A tieto špeciálne kvety majú v sebe drobné, citlivé časti, ktoré tieto vlnky, tieto vibrácie, cítia.“
Predstavil im nové slovo: vibrácia.
Pipa a Rudo pozorne sledovali vlnky na vode. „Takže keď spievam, robím jemné vlnky, a keď Rudo kričí, robí veľké vlny?“
„Presne tak, Pipa!“ pochválil ju profesor. „A sonolinky tieto vibrácie premieňajú na svetlo. Jemné a pravidelné vlnky, ako pri speve, im robia dobre. Vytvárajú z nich pokojné svetlo. Rýchle a silné vibrácie, ako pri kriku alebo hlasnej hudbe, ich rozrušia a preto blikajú tak divoko. Je to pre ne trochu ako stres.“
Profesor im ukázal ďalšie slovo v knihe: frekvencia. „To znamená, ako rýchlo za sebou vlnky prichádzajú. Tichá pesnička má nízku frekvenciu, vysoký piskot zase vysokú.“
„My sme vlastne dirigenti kvetinového orchestra!“ zvolal Rudo hrdo.
Vtom si profesor Ihlička vzdychol. „Keď už hovoríme o rastlinách, ktorým by hudba mohla pomôcť... Tie v záhradke miestnej škôlky vyzerajú tento rok veľmi smutne. Listy majú ovisnuté a nechce sa im kvitnúť.“
Pipa a Rudo sa na seba pozreli. V očiach sa im zračil rovnaký nápad.
„Pán profesor,“ začala Pipa opatrne, „čo ak... čo ak by sme skúsili zahrať aj tým smutným kvetom v škôlke? Možno nemusia svietiť, ale možno by im naša hudba tiež urobila dobre.“
Profesor Ihlička sa usmial od pichliača k pichliaču. „To je skvelý nápad! Vedecký prístup! Máme problém – smutné rastliny. A máme hypotézu – že jemné zvukové vibrácie by im mohli pomôcť. Musíme to overiť experimentom!“
Na druhý deň ráno sa všetci traja vybrali k plôtiku škôlkarskej záhrady. Rastlinky paradajok mali naozaj zvesené listy, uhorky sa nechceli plaziť a kvety v kvetináči vyzerali, akoby zabudli, aké farby majú mať.
„Dobre, začneme s naším koncertom pre rastlinky,“ zavelil Rudo.
Pipa začala spievať svoju najmilšiu, veselú pesničku o slniečku a daždi. Rudo našiel dva suché konáriky a jemne nimi klopkal o starý kvetináč, vytvárajúc príjemný, tichý rytmus. Profesor Ihlička sa pridal hlbokým, upokojujúcim hmkaním.
Hrali a spievali asi desať minút. Nič sa nestalo. Rastliny vyzerali rovnako smutne.
„Nevadí,“ povedala Pipa odhodlane, presne ako ich učil profesor. „Neúspešný pokus je tiež výsledok. Teraz vieme, že desať minút asi nestačí. Skúsime to znova zajtra!“
A tak chodili ku škôlkarskej záhradke každý večer. Pipa spievala, Rudo rytmicky klopkal a profesor Ihlička hmkal. Niekedy sa k nim pridali aj cvrčky svojím cvrlikaním a vytvorili tak nádherný, prírodný orchester. Bol to ich malý rituál – ďalšie nové slovo, ktoré ich naučil profesor a znamenalo to niečo, čo robíte pravidelne a s radosťou.
Asi po týždni si Rudo všimol niečo nové. „Pozrite! Listy na paradajkách už nie sú tak ovisnuté! Akoby sa trochu napriamili!“
A naozaj. Keď sa pozreli bližšie, videli, že aj malé kvietky v kvetináči mali o trošku sýtejšiu farbu. Ich hudobná terapia začínala fungovať! Každý deň videli malý pokrok. Jeden lístok sa zazelenal viac, objavil sa nový puk, malá uhorka sa konečne odvážila natiahnuť svoj výhonok o kúsok ďalej.
Jedného dňa, keď prišli deti do škôlky, ostali stáť s otvorenými ústami. Záhradka, ktorá bola ešte nedávno taká smutná, bola zrazu plná života. Paradajky sa červenali na slnku, uhorky sa veselo plazili po plote a kvety hýrili farbami.
Pipa a Rudo sa schovaní za kríkom usmievali. Nevedeli síce presne vysvetliť, ako to funguje, ale vedeli, že ich láskavosť, trpezlivosť a jemné zvuky pomohli. Objavili, že svet je plný tajomstiev a že aj malá myška a zajko môžu urobiť veľkú vec, ak používajú hlavu a srdce.
Večer sa vrátili k svojim svietiacim sonolinkám. Pipa im za odmenu zaspievala tú najkrajšiu pieseň, akú poznala. Kvety sa rozžiarili jasným, modrým svetlom, ktoré tancovalo a vírilo v tme. Bol to ich ďakovný potlesk.
„Čo myslíte, deti?“ ozval sa zrazu tichý hlas rozprávača. „Akú pesničku by ste vy zaspievali kvetom vo vašej izbe alebo v záhradke? Skúste si to niekedy. Možno vás prekvapí, ako veselo potom porastú.“