Na najvyššom konári starej jablone viselo malé, zvedavé jabĺčko. Volalo sa Adamko a líčka malo červené ako zapadajúce slnko. Celé dni sa hompáľalo vo vetre, pozorovalo biele oblaky, ktoré sa lenivo plavili po modrej oblohe, a premýšľalo.
„Zvláštne,“ zašepkal si Adamko popod nos, keď videl, ako sa chumáčik z púpavy vzniesol a letel kamsi vysoko. „Prečo všetko, čo sa odtrhne, padá k zemi? Prečo aj ja, keď sa raz pustím, spadnem rovno dole? Prečo nemôžem padať hore, k tým mäkkým oblakom?“
Táto záhada mu nedala spávať. Pozoroval všetko okolo seba. Sledoval ťažké kvapky dažďa, ktoré bubnovali po listoch a stekali nadol. Videl vtáčika, ktorý si upustil zrnko a to sa hneď zgúľalo do trávy. Nikdy, naozaj nikdy nevidel nič padať smerom k nebu.
„Musím na to prísť,“ rozhodol sa.
Prvá sa mu naskytla príležitosť, keď zafúkal silnejší vietor a hneď vedľa neho sa odtrhol suchý list. Nebol to taký ťažký pád ako pri dažďovej kvapke. List sa krútil, tancoval vo vzduchu ako malá balerína, chvíľu sa zdalo, že stúpa, ale nakoniec sa pomaličky a ladne zniesol na zelený trávnik.
„Aha!“ pomyslel si Adamko. „List je ľahučký, preto padal tak pomaly. Ja som oveľa ťažší, preto spadnem rýchlo. Ale aj tak spadol dole! Takže v hmotnosti to asi nebude.“ Cítil sa trochu zmätený.
Práve vtedy preletela okolo lienka. Pristála mu rovno na líčku, zatrepotala bodkovanými krídelkami a potom sa znova vzniesla a letela hore, vyššie a vyššie.
„Počkaj, lienka!“ zakričal za ňou Adamko. „Ako to, že ty letíš hore a nepadáš?“
Lienka sa otočila. „Pretože mávam krídlami, milý Adamko! Tlačím nimi proti vzduchu a to ma dvíha. Ale keď si chcem oddýchnuť a prestanem mávať, hneď ma niečo začne ťahať naspäť k zemi.“ A naozaj, o chvíľku si sadla na kvet pod stromom.
Adamko bol ešte viac zmätený. Takže existuje nejaká tajomná sila, ktorá všetko ťahá k zemi, a lienka ju dokáže premôcť len vtedy, keď usilovne pracuje krídlami?
Pozrel sa pod seba. V tráve ležal hladký sivý kamienok. „Hej, ty tam dole!“ zavolal naň. „Prečo ležíš na zemi a nelietaš si ako oblak?“
Kamienok sa ani nepohol. Adamko sa zamračil a skúsil to znova, hlasnejšie. „Haló, kamienok! Počuješ ma?“
Z hlbín zeme sa však zrazu ozval tichý, hrejivý a láskavý hlas. Nebol to kamienok. Bol to hlas taký starý a múdry, že sa Adamko prestal hompáľať a s úžasom počúval.
„Ja ťa počujem, malé zvedavé jabĺčko,“ prehovoril hlas jemne. „A počujem aj tvoje otázky. Pýtaš sa správne. Je dobré chcieť vedieť, ako veci fungujú.“
„Kto si?“ zašepkal Adamko prekvapene.
„Som Zem, na ktorej rastie tvoj strom. Som tráva, na ktorú raz dopadneš, a som aj hlina, ktorá dáva silu koreňom.“
Adamkovi sa od úžasu zatajil dych. Samotná Zem sa s ním rozpráva! Odvážil sa a spýtal sa na svoju najväčšiu záhadu: „Tak mi, prosím, prezraď, prečo všetko padá k tebe a nie naopak? Prečo neletíme do neba?“
Zem sa ticho zasmiala a jej smiech znel ako šušťanie lístia vo vetre. „Pretože mám v sebe obrovskú, neviditeľnú silu. Predstav si ju ako moje veľké objatie, ktorým k sebe všetko priťahujem. Volá sa to príťažlivosť. Priťahujem teba, aj tvoj strom, aj kamienok, aj lienku, keď si potrebuje oddýchnuť. Dokonca aj vzduch, ktorý dýchame, a oblaky na oblohe držím blízko pri sebe.“
„Objatie?“ čudoval sa Adamko. „To znie pekne.“
„Presne tak,“ pokračovala Zem. „Je to veľmi dôležité objatie. Keby som túto príťažlivú silu nemala, všetko by sa vznášalo bez kontroly. Stromy by sa vytrhli z hliny, domy by odleteli, rieky by sa rozliali do prázdna a vy všetci by ste sa stratili v chladnom a tmavom vesmíre. Moje objatie vás všetkých drží v bezpečí, tu doma.“
Adamko mlčal a predstavoval si to. Strom, ktorý letí preč. Lienka, ktorá sa márne snaží vrátiť na kvet. Vôbec to nebola pekná predstava.
„Takže pád vlastne nie je pád,“ uvedomil si nahlas. „Je to len cesta do tvojho bezpečného objatia!“
„Krásne si to povedal, múdre jabĺčko,“ pochválila ho Zem. „Presne tak. Nie je to niečo, čoho sa treba báť. Je to prirodzená cesta domov, ku mne.“
Od toho dňa sa Adamko už na svet pozeral inak. Keď videl padať list, usmial sa a zašepkal: „Šťastnú cestu do maminho objatia!“ Keď videl skákať deti pod stromom a vždy sa vrátiť nohami na zem, vedel, že ich drží neviditeľná sila Zeme.
Cítil, ako jeho stopka pomaly slabne. Blížil sa čas jeho vlastnej cesty. Ale už sa nebál. Tešil sa. Vedel, že nespadne do neznáma, ale že ho na konci čaká láskavé a pevné objatie Matky Zeme.
A keď ten deň prišiel a on sa s tichým puknutím pustil konára, nezatvoril oči od strachu. Otvoril ich dokorán a s radosťou sledoval, ako sa k nemu zelená tráva rýchlo blíži.
Žuch!
Mäkko dopadol do trávy. Bolelo to oveľa menej, ako si predstavoval. Ležal na chrbte, pozeral hore na svoj strom a na kúsok modrého neba. Cítil vôňu hliny a vlhkej trávy. Cítil to. To veľké, bezpečné objatie.
O chvíľu k nemu pribehlo malé dievčatko a zdvihlo ho. „Jéj, aké krásne jabĺčko!“ povedalo a s chuťou sa do neho zahryzlo. Adamkova cesta pokračovala.
A čo vy, deti? Skúste si doma, s pomocou rodičov, pustiť z malej výšky na zem pierko a malú gumenú loptičku. Čo myslíte, ktoré dopadne na zem skôr? Hoci padajú rôzne rýchlo, obe smerujú dole. Pretože aj ich, rovnako ako vás, drží vo svojom veľkom objatí naša Zem. Tejto úžasnej sile hovoríme gravitácia.