Na veľkej slnečnej lúke, plnej bzučiacich včielok a farebných motýľov, sa dialo niečo úžasné. Púpavy, ktoré ešte včera žiarili ako malé slniečka, sa premenili na krehké biele gule. Každá guľa bola plná drobných semienok a každé semienko malo svoj vlastný malý padáčik. Všetky netrpezlivo čakali na vietor.
Všetky, okrem jedného.
Malé semienko, volajme ho Púpavko, sa pevne držalo svojej mamy púpavy. Zatiaľ čo jeho súrodenci veselo šepkali a tešili sa na veľký let, Púpavko sa triasol. Nie od zimy, lebo slnko príjemne hrialo, ale od strachu.
„Ja nikam neletím,“ zašepkal a pritisol sa ešte bližšie. „Ostanem tu s tebou, mami.“
Mama púpava ho jemne pohladila svojím zvyšným lístkom. „Ale Púpavko, zlatko moje, let je to najdôležitejšie, čo nás čaká. Je to naša veľká misia.“
„Misia?“ nechápal Púpavko. „To znie ako niečo pre veľkých a odvážnych. Ja som malý a bojím sa. Čo ak spadnem? Čo ak ma vietor odnesie niekam, kde bude tma a zima?“ Jeho hlások bol plný obáv.
Mama sa usmiala. „To sú veľmi dobré otázky. Znamená to, že premýšľaš. Poď, niečo ti ukážem.“ Mierne sa naklonila a ukázala na holé miestečko kúsok od nich. „Vidíš tú prázdnu zem? Je tam teplo, svieti tam slniečko a keď prší, má dostatok vody. Je to dokonalé miesto pre novú púpavu. Ale ako by sa tam mohla dostať?“
Púpavko chvíľu premýšľal. „No... asi by sa tam musela nejako dokotúľať?“
„Presne tak! Musela by sa tam nejako dostať,“ súhlasila mama. „A my, púpavy, sme na to vymysleli ten najlepší spôsob na svete. Nepotrebujeme nohy ani kolesá. Máme vietor a naše úžasné padáčiky.“ Znovu ho jemne postrčila. „Pozri sa na svoj padáčik. Je ľahučký a jemný, však? Je stvorený presne tak, aby ťa vietor zdvihol a niesol ako na obláčiku. Nie je to nebezpečné, je to ako plávanie vo vzduchu.“
Práve vtedy zafúkal prvý jemný vánok. Niektorí Púpavkovi súrodenci radostne vykríkli, uvoľnili sa a ladne sa vzniesli k oblohe. Vyzerali ako drobné tancujúce bodky na modrom pozadí.
„Pozri! Letia!“ zvolal Púpavko a s úžasom ich sledoval.
„Áno, letia,“ prikývla mama. „Letia hľadať nové domovy. Každé jedno z nich si nájde svoje miestečko, zapustí korienky a na jar z neho vyrastie krásna žltá púpava. Vďaka nim bude naša lúka ešte krajšia a ešte žltšia. A včielky budú mať viac kvetov, z ktorých môžu zbierať sladký nektár. Rozumieš? Naša misia je robiť svet krajším a veselším.“
Púpavko sledoval jedného zo svojich bračekov, ako sa točil v prúde vzduchu a potom pomaličky pristál priamo uprostred toho prázdneho miestečka, ktoré mu mama ukázala.
„Aha! On to dokázal!“
„Samozrejme, že to dokázal. Bol na to pripravený, presne ako ty,“ povedala mama povzbudivo. „Strach je len pocit, ktorý nám hovorí, aby sme boli opatrní. Ale ty si opatrný a šikovný. Vieš, že máš pristáť na mäkkej hline, kde svieti slnko. Tento strach ti len pripomína, aby si si dobre vybral svoje miesto.“
Zafúkal ďalší, o niečo silnejší vietor. Šumel v tráve a spieval pieseň o ďalekých krajoch a nových lúkach. Púpavko cítil, ako ho vietor ťahá a volá. Jeho padáčik sa naplnil vzduchom a jemne ho nadvihol. Stále sa držal, no už nie tak pevne.
Pozrel sa na mamu. V jej tvári nevidel strach, len hrdosť a lásku.
„Neboj sa, maličký. Ja budem stále tu. A na jar, keď sa premeníš na žltý kvietok, budem na teba pyšná. A možno môj ďalší vnúčik, tvoje dieťa, priletí na návštevu ku mne.“
Tá predstava sa Púpavkovi páčila. Že on sám bude raz veľká, silná púpava a jeho deti poletia objavovať svet.
Zhlboka sa nadýchol. Vzduch voňal trávou, slnkom a dobrodružstvom.
„Tak dobre,“ zašepkal odhodlane. „Skúsim to.“
Pustil sa.
V tom momente ho vietor s láskou objal a zdvihol vysoko, vysoko nad lúku. Najprv sa zľakol, no potom otvoril oči. Aká to bola nádhera! Svet pod ním vyzeral ako obrovská zelená deka s farebnými bodkami kvetov. Videl mravčeka, ktorý liezol po steble a vyzeral ako drobná pohybujúca sa čiarka. Videl potôčik, ktorý sa leskol ako strieborná stužka.
Letel! Naozaj letel!
Vietor ho niesol jemne a bezpečne. Púpavko sa smial a robil vo vzduchu malé piruety. Už sa nebál. Cítil sa slobodný a dôležitý. Bol prieskumník na veľkej misii!
Po chvíli ho vietor začal znášať nižšie. Púpavko si spomenul na mamine slová a pozorne sa díval pod seba. Hľadal ideálne miesto. A tam bolo! Kúsok mäkkej, tmavej pôdy pri slnkom zaliatom kameni, kde sa mu bude dobre rásť.
S posledným jemným zafúkaním Púpavko mäkko pristál. Jeho malý padáčik sa zložil vedľa neho ako poďakovanie za bezpečnú cestu. Púpavko sa zavŕtal do hliny, ktorá ho príjemne hriala. Cítil sa unavený, ale nesmierne šťastný.
Svoju prvú misiu splnil. Teraz ho čaká odpočinok a potom tá najkrajšia časť – rast. Tešil sa, ako na jar prekvapí celý svet svojím žiarivo žltým kvetom.
A možno aj vy, deti, keď najbližšie uvidíte bielu púpavovú guľu, môžete jej pomôcť. S pomocou rodičov do nej jemne fúknite a pošlite malé semienka na ich veľkú misiu – robiť svet krajším.