V ďalekej, zázračnej krajine, tak blízko, že by ste ju kameňom dohodili, a predsa ukrytej pred celým svetom, ležalo Mesto Svetla. Nebolo to hocijaké mesto. Nachádzalo sa presne za dvoma zvedavými modrými okienkami malej Elišky a celé sa rozprestieralo na Plátne Videnia.
V tomto mestečku bývali dva druhy obyvateľov. Prvými boli veselé a vždy farebné Čapíky. Boli traja hlavní kamaráti: Červenko, ktorý miloval farbu jahodových lízaniek, Zelenka, ktorá videla svet ako lúku plnú trávy, a Modrík, pokojný ako letná obloha. Cez deň mali plné ruky práce. Keď Eliška pozerala na svet, oni usilovne chytali slnečné lúče a miešali z nich všetky farby sveta.
„Mám ju! Chytil som farbu púpavy!“ zvolal Červenko a poslal Eliške do hlavy krásny žltý obraz. „A ja mám modrú farbu motýlích krídel!“ pridal sa Modrík. Bola to ich najobľúbenejšia hra. Vďaka nim videla Eliška červené autíčka, zelené stromy aj modré nebo.
V mestečku však bývali aj iní obyvatelia. Tichí, nenápadní a takmer neviditeľní. Hovorili si Tyčinky. Boli celé sivé, od hlavy až po päty. Ich hlavnými zástupcami boli pokojný Sivko a rozvážna Šerka. Cez deň zvyčajne oddychovali v tienistých uličkách Mesta Svetla a len ticho pozorovali farebný zhon Čapíkov.
„Pozri na nich, ako sa predvádzajú,“ usmial sa Červenko na svojich kamarátov. „Bez našich farieb by bol svet len nudná čiernobiela fotografia.“ Tyčinky sa neurazili. Len sa ticho usmiali. Vedeli, že aj ich čas raz príde.
A ten deň nastal práve dnes. Eliška sa hrala v záhrade, kde slnko svietilo tak jasne, že Čapíky ledva stíhali maľovať. Tráva bola sýtozelená, kvety hrali všetkými farbami a Eliškina červená lopta lietala vzduchom ako malá planéta. Mesto Svetla žilo na plné obrátky. „Viac červenej!“ kričal Červenko. „Pridajte modrú!“ volal Modrík.
Zrazu sa však stalo niečo nečakané. Eliška vbehla zo slnečnej záhrady priamo do domu, do svojej izbičky, kde zabudla zatiahnuť závesy.
BUM!
V jedinom okamihu zhaslo celé Mesto Svetla. Akoby niekto vypol hlavný vypínač. Farebná nádhera zmizla a nahradila ju hustá, nepreniknuteľná tma. Nastala „Veľká Tma“.
Čapíky zrazu nič nevideli. „Pomoc! Kde ste?“ skríkla Zelenka a vrazila do niekoho. „Au! To som ja, Modrík!“ ozvalo sa z tmy. „Nevidím ani na krok! Kde sú všetky farby? Kde je slnko?“ Červenko panikáril najviac. „Moja červená! Zmizla! Stratil som svoju najkrajšiu farbu! Čo budeme robiť?“ V meste zavládol úplný chaos. Farební kamaráti do seba narážali, padali a kričali od strachu. Pre nich, majstrov svetla a farieb, bola tma tým najhorším nepriateľom.
Vtom sa z tichých uličiek ozval pokojný hlas. „Ticho, priatelia. Nič sa nedeje.“ Bol to Sivko, jedna z Tyčiniek. Pomaly kráčal vpred, nasledovaný Šerkou a ostatnými sivými obyvateľmi. „Čo sa nedeje? Veď je úplná tma!“ odvetil vystrašene Červenko. „Vy tomu nerozumiete, vy farby ani nepoznáte!“
„To je pravda,“ prikývol Sivko. „Farby nepoznáme. Ale poznáme tmu. A vieme sa v nej pohybovať. Len nám dajte malú chvíľku. Musíme sa prebudiť.“ Čapíky stíchli. Čo to tie sivé postavičky rozprávajú? Ako sa chcú pohybovať v tme, kde nie je vidieť absolútne nič?
Tyčinky sa rozostavili po celom Meste Svetla. Zatvorili oči a sústredili sa. Bolo to, akoby sa ich telá pomaly nabíjali nejakou tajomnou energiou. Trvalo to len chvíľku, no pre vystrašené Čapíky to bola celá večnosť.
A potom sa to stalo. „Už to vidím,“ zašepkala Šerka. „Aj ja,“ pridal sa Sivko. „Pozrite, tam vpredu je niečo veľké a mäkké. Musí to byť posteľ.“ Čapíky neverili vlastným... no, vlastne ničomu, lebo nič nevideli. „Ako to môžete vidieť?“ spýtala sa Zelenka. „My nepotrebujeme veľa svetla,“ vysvetľoval Sivko. „Stačí nám aj ten najmenší lúčik, ktorý preniká cez okno. Nefungujeme na farby, ale na tvary. Na svetlo a tieň.“
Tyčinky začali pomaly a isto mapovať Eliškinu izbu. „Opatrne, napravo je stôl,“ navigovala Šerka zmätené Čapíky. „A tam v rohu stojí vysoká skriňa,“ dodal Sivko. Červenko, Modrík a Zelenka sa opatrne držali za ruky a nasledovali hlasy svojich sivých kamarátov. Boli ohromení. Svet, ktorý videli Tyčinky, bol úplne iný. Nemal farby, bol len v odtieňoch sivej, čiernej a bielej. Ale bol tam! Existoval!
„Vy ste naozajstní hrdinovia šera,“ povedal s úctou Modrík. „Každý z nás je hrdina,“ usmial sa Sivko. „Vy ste majstri farieb, keď svieti slnko. My sme zasa strážcovia tvarov, keď sa zotmie. Sme jeden tím a Eliška nás potrebuje oboch.“ Červenko sa trochu hanbil za to, ako sa predtým posmieval. „Prepáčte,“ zamrmlal. „Myslel som si, že bez farieb svet nemá zmysel.“ „Ale má,“ povedala láskavo Šerka. „Len je iný. Vďaka nám Eliška nenarazí do steny, keď v noci ide na záchod. A vďaka vám sa teší z dúhy po daždi. Jeden bez druhého by sme to nezvládli.“
Postupne si aj Eliškine oči zvykli na tmu. Mesto Svetla už nebolo v panike. Čapíky pochopili, že prišla chvíľa na odpočinok a službu prebrali ich siví priatelia. Sadli si na okraj Plátna Videnia a s úžasom sledovali, ako Tyčinky bezpečne vedú Eliškin pohľad po izbe.
A tak vždy, keď vojdete z jasného svetla do tmavej miestnosti a na chvíľku nič nevidíte, spomeňte si na obyvateľov Mesta Svetla. Dajte im len malú chvíľku, aby si farebné Čapíky oddýchli a statočné Tyčinky mohli nastúpiť do služby. Sú to predsa najlepší kamaráti, ktorí sa spoločne starajú, aby ste mohli bezpečne vidieť svet... vo dne aj v noci.