Kedysi dávno, keď bol svet ešte celkom mladý a hory sa smiali do neba ako zvedaví obri, Veľké More bolo úplne iné ako dnes. Jeho voda bola číra a svieža ako v horskom potôčiku. Dalo sa z nej napiť a nemala žiadnu chuť. Vôbec žiadnu. A práve to Veľké More trápilo.
Ležalo si vo svojej obrovskej posteli z piesku, pozeralo na brehy a cítilo sa tak trochu… prázdne. Sledovalo veselé riečky, ako sa s chichotom rútia z kopcov, preskakujú kamene a hrajú sa s listami stromov. Boli plné života a energie. A ono? Bolo len veľké, tiché a bez chuti.
„Ach,“ povzdychlo si Veľké More tak hlboko, až sa na hladine spravila malá vlnka. „Kiežby som aj ja malo nejakú chuť. Nejaké tajomstvo. Niečo, čo by ma robilo výnimočným.“
Jeho tichý smútok si všimla malá, zvedavá riečka menom Kvapka. Bola zo všetkých riečok najbystrejšia a najvšímavavejšia. Zastavila sa presne tam, kde sa jej vody vlievali do mora, a chvíľu len tak počúvala.
„Prečo si také smutné, Veľké More?“ spýtala sa tichým, žblnkotavým hlasom.
„Som taký obyčajný,“ zašumelo More. „Každý deň ma slnko zohrieva, vietor ma hladí, ale vo vnútri som stále rovnaký. Bez chuti. Ty a tvoje sestry ste také veselé, plné zážitkov z ciest.“
Kvapke prišlo mora ľúto. Celú cestu späť do vnútrozemia premýšľala, ako by mu mohla pomôcť. Stretla svojich dvoch najlepších kamarátov – veselú riečku Bublinku, ktorá sa stále smiala a robila bublinky, a silného riečneho chlapca Prúdika, ktorý dokázal odvaliť aj väčšie kamene.
„Musíme niečo vymyslieť!“ vyhlásila Kvapka odhodlane. „Veľké More je smutné, lebo nemá chuť. Prinesme mu nejakú!“
„Hurá!“ zajasala Bublinka. „To je skvelý nápad! Ale akú chuť?“
„Možno by sa mu páčili sladké lesné plody,“ navrhol Prúdik. „Cestou ich stretávame veľa.“
A tak sa pustili do práce. Nazbierali plné priehrštia malín, černíc a lesných jahôd. Opatrne ich niesli vo svojom prúde až k moru a slávnostne mu ich odovzdali.
„Tu máš, Veľké More!“ žblnkotala Kvapka. „Priniesli sme ti sladkú chuť lesa.“
More sa potešilo darčeku. S vďakou plody prijalo, ale keď ich ochutnalo, jeho voda zostala rovnaká. Plody sa rýchlo rozpustili a stratili v obrovskom množstve vody.
„Ďakujem vám, milé riečky,“ povedalo More láskavo, no v jeho hlase bol stále kúsok smútku. „Je to od vás veľmi milé, ale… stále nič necítim. Som príliš veľké.“
Riečky boli sklamané. Sadli si na breh a premýšľali. Prvý pokus nevyšiel.
„Tak toto nefunguje,“ povzdychol si Prúdik.
„Skvelé!“ zajasala zrazu Kvapka.
Bublinka a Prúdik na ňu prekvapene pozreli. „Čo je na tom skvelé?“
„Teraz vieme, ako to nerobiť!“ vysvetlila Kvapka s úsmevom. „Vieme, že malé množstvo nestačí. Musíme nájsť niečo, čoho je naozaj, naozaj veľa!“
Rozhliadli sa okolo seba. Všade naokolo sa týčili obrovské, staré skaly a mohutné hory. Boli tu odjakživa. Mlčanlivé, majestátne a plné tajomstiev.
„Čo ak…“ zašepkala Kvapka a pozrela na vysoké štíty, „čo ak nejaké tajomstvo skrývajú ony?“
„Skaly?“ zasmiala sa Bublinka. „Veď sú tvrdé a sivé. Tie predsa nemajú žiadnu chuť.“
„To nevieme, kým to neskúsime,“ povedal odhodlane Prúdik a rozbehol sa smerom k najbližšej veľkej skale. Začal do nej narážať svojím silným prúdom, ale skala sa ani nepohla.
„Počkaj!“ zvolala Kvapka. „Násilím nič nedosiahneme. Skúsme to inak.“
Priblížila sa ku skale a začala ju jemne hladkať svojím prúdom. Obtekala jej ostré hrany, pretekala cez malé praskliny a štrbinky. Šteklila ju a umývala. Bublinka sa pridala a svojimi bublinkami ju nežne masírovala. Aj Prúdik pochopil a spomalil, jeho prúd sa zmenil na jemné hladenie.
Stará skala, ktorá celé veky len tak stála a driemala, sa zrazu zachvela. Nebolo to od sily, ale od toho príjemného šteklivého pocitu.
„Kto ma to tu tak príjemne hladká?“ zahrmel jej hlboký, kamenný hlas.
Riečky od prekvapenia na chvíľu stíchli. Nikdy predtým nepočuli skalu hovoriť.
„To sme my, riečky,“ odvážila sa Kvapka. „Hľadáme pre Veľké More nejakú chuť, lebo je veľmi smutné.“
Skala sa zamyslela. „Chuť, hovoríte… Som tu už milióny rokov. Vietor ma ošľaháva, mráz ma puká a vy, riečky, ma neustále umývate. A pri tom všetkom zo mňa odnášate niečo malé, takmer neviditeľné. Niečo, čo je mojou súčasťou.“
„Čo to je?“ spýtali sa riečky zborovo.
„Sú to drobné, maličké kryštáliky. Sú ukryté hlboko vo mne. Vy ich svojou trpezlivou prácou pomaly uvoľňujete. Sú to zrniečka soli,“ prezradila skala. „Samé o sebe sú maličké, ale je ich vo mne a v mojich sestrách horách nespočetné množstvo.“
Riečky sa na seba pozreli. Soľ? Nikdy o nej nepočuli.
„A… akú to má chuť?“ spýtala sa Bublinka.
„Je to chuť, ktorá nie je ani sladká, ani kyslá. Je to chuť zeme a vekov,“ odpovedala skala. „Ak chcete pomôcť Veľkému Moru, nerobte nič iné, len to, čo robíte odjakživa. Tečte, hrajte sa, obmývajte nás. A pri každom dotyku si so sebou vezmete kúsok môjho tajomstva. Zrniečko po zrniečku.“
Riečky pochopili. Ich úlohou nebol jeden veľký čin, ale nekonečná, trpezlivá práca.
„Ďakujeme ti, múdra Skala!“ zvolali a s novým odhodlaním sa pustili do svojej cesty.
Už sa nesnažili nič zbierať ani nosiť. Len veselo tiekli, poskakovali, hrali sa a pritom neustále hladkali a obmývali všetky kamene a skaly, ktoré im stáli v ceste. A s každým jedným dotykom sa do ich čistej vody rozpustilo maličké, neviditeľné zrniečko soli. Voda bola stále na pohľad rovnaká, stále sa z nej dalo napiť, ale už v sebe niesla malý poklad.
Keď dorazili k moru, s radosťou sa do neho vliali.
„Prinášame ti dar!“ žblnkotala Kvapka. „Je neviditeľný, ale je ho veľa!“
Veľké More sa zvedavo zavlnilo. Chvíľu čakalo, ale opäť nič necítilo. „Ďakujem vám, ste veľmi vytrvalé,“ povedalo trochu sklamane. „Ale stále je moja voda rovnaká.“
Riečky sa však tentoraz nevzdali. „Buď trpezlivé!“ volali naň. „Bude to trvať dlho!“
A tak to pokračovalo. Deň čo deň, rok čo rok, storočie čo storočie. Riečky neúnavne obmývali skaly a nosili do mora svoje maličké, slané poklady. Množstvo soli v mori pomaličky, pomaličky rástlo. Stále to však nebolo dosť.
Vtedy sa do príbehu zapojilo aj veľké, Zlaté Slnko na oblohe. Každý deň sa s úsmevom pozeralo na Veľké More a malo veľký smäd. Natiahlo svoje zlaté lúče a začalo z mora piť vodu. Ale Slnko bolo prieberčivé. Chutila mu len čistá voda, bez akýchkoľvek pridaných zrniečok. A tak si bralo len vodu a všetky tie drobné kryštáliky soli, ktoré riečky tak usilovne priniesli, nechávalo v mori.
Vypitú vodu potom Slnko vo forme oblakov poslalo späť nad pevninu, kde z nej pršalo a znova napĺňalo riečky, aby mohli pokračovať vo svojej práci. Bol to nekonečný kolobeh.
Riečky nosili soľ dnu. Slnko bralo vodu von. A soľ ostávala.
Prešli tisíce rokov. Prešli státisíce rokov. Prešli milióny rokov, tak dlho, že by to nikto nedokázal spočítať. Riečky stále nosili a nosili svoje slané dary a slnko stále a stále odparovalo čistú vodu. Koncentrácia soli v mori bola zrazu väčšia a väčšia.
Až jedného dňa sa Veľké More prebudilo a cítilo sa… inak. Jeho voda už nebola bez chuti. Bola výrazná, bola silná. Bola… slaná!
„Mám chuť!“ zajasalo More tak radostne, že jeho vlny s pleskotom narážali na brehy. „Konečne mám svoju vlastnú, jedinečnú chuť!“
Kvapka, Bublinka a Prúdik, a s nimi aj tisíce ďalších riečok, sa pri ústí do mora zastavili a s radosťou počúvali. Ich milióny rokov trvajúca práca mala konečne výsledok.
„Podarilo sa!“ smiali sa a tancovali.
Od toho dňa je more slané. A keď sa budete v lete kúpať v mori a náhodou si trochu odpijete, spomeňte si na usilovné riečky a ich dlhú cestu. Každá kvapka slanej vody rozpráva príbeh o trpezlivosti, spolupráci a o tom, že aj veľké veci sa skladajú z miliónov drobných, neviditeľných kúskov. A ak budete mať chuť, môžete si doma s pomocou rodičov urobiť malý pokus. V pohári s vodou rozpustite lyžičku soli. Uvidíte, ako zmizne, presne ako v riečkach. A keď pohár necháte na slniečku, voda sa pomaly vyparí a na dne zostane len soľ. Presne ako vo Veľkom Mori.