Malá netopierka Ema sa prebudila v útulnom kútiku starej stodoly. Zavesená dolu hlavou, ako sa na správnu netopierku patrí, si pretrela malé očká a poriadne sa ponaťahovala. Zívla si a už sa tešila na nočný let. Každú noc to bolo rovnaké dobrodružstvo: počúvala šuchot myšiek v slame, vzdialené húkanie sovy a bzučanie nočného hmyzu. Jej svet bol plný zvukov, ktoré jej pomocou svojho špeciálneho sluchu, echolokácie, kreslili presnú mapu okolia.
Ale dnes večer bolo niečo inak.
V stodole vládlo zvláštne, husté ticho. Ema napäto načúvala, no nepočula takmer nič. Ani vetrík, ani vzdialené zvuky lesa. Akoby si celý svet na uši nasadil vankúše.
„Zvláštne,“ pomyslela si. Skúsila to, čo robila vždy pred odletom. Vydala zo seba krátky, vysoký zvuk, ktorý ľudské ucho nepočuje. Klik!
Zvyčajne sa jej ozvena vrátila jasne a rýchlo ako odrazená loptička. Ukázala jej každý stĺp, každú škáru v dreve, každé steblo slamy. Dnes sa jej však vrátilo len slabé, nejasné... nič. Akoby jej hlas narazil do mäkkej periny a stratil sa v nej. Obraz sveta, ktorý si takto vytvárala, bol rozmazaný a neistý.
Trochu zmätená zletela nižšie, do tmavého kúta, kde mal svoju sieť jej starý priateľ, múdry pavúk Križiak. Jeho pavučina bola dielo majstra, trblietala sa v mesačnom svite, ktorý prenikal cez škáru v streche.
„Križiak, si tam?“ zašepkala Ema. Jej hlas znel tlmene, akoby ani nebol jej.
Z pavučiny sa na tenkej nitke spustil statný pavúk. „Ale pravdaže, Ema. Čo sa deje? Si nejaká nesvoja.“
„Svet je pokazený!“ vyhŕkla Ema. „Niekto mu ukradol všetky zvuky! A moja mapa nefunguje, nevidím, kam letím!“
Križiak sa zamyslel. Jeho osem očí pozorne sledovalo malú, rozrušenú netopierku. „Nič sa nepokazilo, ani nič nezmizlo,“ povedal pokojne. „Svet sa iba prezliekol do nového kabáta. Poď, niečo ti ukážem.“
Spoločne sa presunuli k veľkým, pootvoreným dverám stodoly. Ema vykukla von a zalapala po dychu. Celý svet bol zrazu biely. Lúky, stromy aj cesta boli prikryté hrubou, nadýchanou vrstvou čerstvého snehu. Vyzeralo to čarovne, no pre Emu to bola stále záhada.
„Skús zavolať teraz,“ navrhol Križiak.
Ema sa zhlboka nadýchla a pískla. Klik! Zvuk akoby vletel do tej bielej periny a úplne sa v nej stratil. Neodrazilo sa späť vôbec nič.
„Vidíš? Stále nefunguje!“ posťažovala sa.
„Dobre,“ povedal Križiak. „Tak skúsime iný pokus. Nájdi malý kamienok.“
Ema bez problémov našla jeden v stodole pri stene. Priniesla ho v pazúrikoch.
„Teraz ho pusť tu, na drevenú podlahu,“ poradil jej pavúk.
Ema pustila kamienok. KLOP! Zvuk bol ostrý, jasný a hlasný. Ozval sa po celej stodole.
„A teraz,“ pokračoval Križiak a ukázal na sneh vonku, „vezmi druhý a pusť ho tam.“
Ema vzala podobný kamienok a opatrne ho pustila do snehu. Puf.
Zvuk bol takmer nepočuteľný. Bol to len mäkký, tichučký buchot, akoby kamienok spadol do múky.
Ema sa prekvapene pozrela na Križiaka. Začínala tušiť.
„Už rozumieš?“ usmial sa Križiak. „Ten biely, čerstvý sneh je veľmi mäkký a je plný vzduchu medzi vločkami. Keď do neho narazí nejaký zvuk, napríklad tvoje volanie alebo padajúci kamienok, neodrazí sa. Sneh ho jednoducho pohltí, akoby ho vypil. Preto je všade také ticho.“
Emine očká sa rozžiarili. Takže svet nebol pokazený! Iba mal na sebe zimný, zvukotesný kabát.
„To znamená, že musím lietať opatrnejšie?“ spýtala sa.
„Presne tak,“ prikývol Križiak. „Musíš sa viac spoliehať na svoje oči a lietať pomalšie. Ale objavíš aj nové zvuky. Započúvaj sa.“
Ema stíchla a načúvala celým telom. Zrazu začula niečo, čo nikdy predtým nepostrehla. Tichučké šuch-šuch, ako ďalšie snehové vločky dopadali na zem. Počula jemné prask vetvičky pod ťarchou snehu. Tichý svet mal svoju vlastnú, tajomnú hudbu.
Pochopila, že sa nemusí báť. Len sa musí naučiť vnímať svet inak. Poďakovala múdremu pavúkovi a s novou odvahou vyletela do tichej, bielej noci. Letela pomaly, vychutnávala si to čarovné ticho a objavovala krásu sveta, ktorý sa práve naučila počúvať úplne novým spôsobom.
A možno, keď nabudúce napadne čerstvý sneh, skúsite si aj vy všimnúť, že svet je zrazu oveľa tichší. Možno budete počuť aj to, ako sa jednotlivé vločky nežne dotýkajú zeme.