Vysoko na nebi, kde sa slnko hrá s belasou oblohou, býval malý biely obláčik menom Objavko. Bol mäkký a nadýchaný ako kúsok cukrovej vaty. Najradšej sa hral na schovávačku s ostatnými obláčikmi okolo veľkej nebeskej hory, ktorú volali domov. Objavko sa však trochu bál. Bál sa zafúkať priďaleko. Čo ak by sa stratil? Čo ak by nenatrafil na cestu späť? Jeho rodičia, veľké a pokojné oblaky, mu vždy hovorili: „Svet je plný zázrakov, Objavko. Neboj sa ho spoznávať.“
Ale Objavko najradšej ostával tam, kde to poznal.
Jedného dňa, keď sa jemne pohojdával na teplom vánku, preletel okolo neho starý bocian menom Klepetko. Mal za sebou dlhú cestu a vyzeral unavene. Sadol si na chvíľu na okraj jedného z Objavkových rodičovských oblakov, aby si oddýchol.
„Odkiaľ letíš, múdry Klepetko?“ spýtal sa Objavkov ocko.
Bocian si povzdychol a jeho dlhý zobák smutne klesol. „Ach, letím z miesta, ktoré volajú Smädná dolina. Kedysi bola plná zelených lúk a veselých kvetov. Teraz je všetko vyschnuté a hnedé. Rastlinky sklonili hlavy a zvieratká majú smäd. Už celé týždne tam nespadla ani kvapka.“
Objavko počúval a v jeho malom obláčikovom srdiečku pocítil niečo nové. Nebol to strach, ale smútok. Predstavil si tie smutné kvietky a smädné zvieratká. Čo ak by im mohol pomôcť? Ale Smädná dolina bola určite veľmi, veľmi ďaleko.
Keď sa Klepetko rozlúčil a odletel, Objavko ostal zamyslený. „Oci, mami,“ zašepkal, „myslíte, že ja by som mohol priniesť dážď do tej doliny?“
Jeho mamina, hebký oblak, ho nežne pohladila svojím hmlistým okrajom. „Každý obláčik v sebe nosí dážď, synček. Len musí nabrať odvahu a silu na cestu.“
A tak sa Objavko rozhodol. Bál sa, to áno, ale túžba pomôcť bola silnejšia. Zamával rodičom a s malou dušičkou sa vydal na svoju prvú veľkú cestu.
Sotva sa vzdialil od domova, zafúkal okolo neho veselý vietor. „Fíha, kam si sa vybral, taký malý a sám?“ zahvizdal vietor, ktorý sa volal Fúkač.
„Idem do Smädnej doliny,“ povedal Objavko neisto. „Chcem im priniesť vodu.“
„Výborný nápad!“ zajasal Fúkač. „Cestovanie je najlepšie dobrodružstvo! Ja ti pomôžem. Chyť sa ma a poletíme spolu. Ukážem ti cestu.“ Vietor Fúkač jemne obtočil Objavka a začal ho posúvať po oblohe. Objavko zistil, že to nie je vôbec strašidelné. S kamarátom bola cesta oveľa veselšia.
Leteli ponad zelené lesy a modré rieky. Zrazu Objavko pocítil, ako ho niečo príjemne hreje a ako sa stáva ľahším, takmer neviditeľným. Trochu sa zľakol. „Fúkač, čo sa to deje? Ja sa strácam!“
Vtom sa nad nimi ozval láskavý hlas. „Nestrácaj sa, maličký. Len rastieš.“
Bola to pani Slnko. Usmievala sa na nich svojimi zlatými lúčmi. „To ja ťa takto zohrievam, ale nielen teba. Pozri sa dolu na tú rieku.“
Objavko sa pozrel a videl, ako sa z vody dvíha jemná, neviditeľná hmla.
„Svojimi lúčmi mením vodu na riekach, jazerách a v moriach na vodnú paru,“ vysvetľovalo Slnko. „Tá para je ľahučká a stúpa hore priamo k vám, obláčikom. Vy ste vlastne len obrovské skupiny maličkých, maličkých kvapiek vody a táto para sa k vám pridáva. Vďaka mne ste stále plnší.“
Objavko s úžasom počúval. Takže on sa nestráca! On vlastne zbiera novú vodu! Naučil sa prvé nové slovo: para. Bol to skvelý pocit.
Leteli ďalej a Objavko cítil, ako sa k nemu pridávajú ďalšie a ďalšie neviditeľné čiastočky vody. Bol už o niečo väčší, ale stále si nebol istý, či to bude stačiť. Pred sebou zbadal obrovský, majestátny mrak. Bol sivý a vyzeral veľmi múdro. Objavko sa ho trochu bál, lebo mu pripomínal búrkové mraky.
„Neboj sa, to je moja kamarátka, pani Mračňava,“ zašepkal mu Fúkač. „Je najmúdrejšia zo všetkých oblakov.“
Pani Mračňava sa na nich usmiala. Jej hlas bol hlboký a upokojujúci. „Vidím, že cestuješ za dôležitým poslaním, malý Objavko. Slniečko ti už vysvetlilo, ako zbieraš paru. Ale vieš, čo sa deje vo vnútri teba?“
Objavko pokrútil hlavou.
„Všetky tie drobné kvapôčky vody, z ktorých sa skladáš, v tebe poletujú ako včielky v úli,“ pokračovala Mračňava. „Narážajú do seba a spájajú sa. Je to ako keď sa veľa kamarátov chytí za ruky a vytvoria jeden veľký kruh. Jedna kvapôčka a druhá kvapôčka vytvoria väčšiu kvapku. A keď sa takých kvapiek spojí veľa, stanú sa takými ťažkými, že ich už viac neudržíš. A vtedy...“
„...začne pršať!“ dokončil Objavko nadšene. Pochopil! Tento proces nazvala pani Mračňava kondenzácia, čo znamenalo zhusťovanie a spájanie.
„Presne tak,“ prikývla Mračňava. „Čím viac pary nazbieraš, tým rýchlejšie sa tvoje kvapôčky spoja. Už nie si len biely a ľahučký. Tvoja farba sa mení na sivú, lebo si plný vody a pripravený pomáhať.“
Objavko sa pozrel na seba. Naozaj už nebol snehobiely. Bol plnší, okrúhlejší a mal peknú sivú farbu ako holúbok. Už sa tej farby nebál. Vedel, že neznamená hnev, ale nádej. Poďakoval múdrej panej Mračňave a spolu s Fúkačom pokračovali v ceste.
„A sme tu!“ zvolal po chvíli Fúkač. „Pozri sa dolu, Objavko. To je Smädná dolina.“
Objavkovi sa zovrelo srdiečko. Dolina bola ešte smutnejšia, ako si predstavoval. Pôda bola popraskaná, stromy mali zvädnuté listy a kvietky vyzerali ako malé, farebné bodky bez života. Nikde nebolo počuť veselý spev vtáčikov. Pri malom, takmer vyschnutom potôčiku sedela líška a smutne pozerala na veveričku, ktorá sa márne snažila nájsť nejakú vodu v prázdnej kaluži.
Objavko pocítil, aký je ťažký. Kvapky v jeho vnútri sa už držali za ruky a boli pripravené. Ale zrazu dostal strach. „Čo ak to nedokážem? Čo ak je môj dážď príliš malý?“
Vietor Fúkač ho jemne postrčil. „Ale dokážeš! Pamätaj, čo si sa naučil. Slnko ti dalo silu, pani Mračňava ti dala múdrosť a ja som ti ukázal cestu. Si plný pomoci, Objavko. Len to pusť.“
Objavko sa zhlboka nadýchol, zavrel oči a uvoľnil sa. A vtom to pocítil. Prvá ťažká kvapka sa od neho oddelila a začala padať dolu. Potom druhá, tretia, desiata, stá!
Kvap, kvap, kvap!
Líška a veverička zdvihli hlavy. Na ich suché kožúšky dopadli prvé kvapky. Zmätene sa pozreli na oblohu a uvideli malý sivý oblak, z ktorého sa spúšťal ten najkrajší, najjemnejší dážď.
Objavko pršal a pršal. Sledoval, ako jeho kvapky napájajú smädnú zem. Popraskaná pôda s vďačnosťou pila každú jednu kvapku. Zvädnuté listy na stromoch sa začali narovnávať a kvietky pomaly dvíhali svoje hlavičky. Potôčik začal znova veselo žblnkať. Zvieratká vychádzali z úkrytov a s radosťou pili čerstvú vodu. Celá dolina ožívala farbami a zvukmi.
Keď Objavko vypustil aj poslednú kvapku, cítil sa veľmi ľahký a unavený, ale nesmierne šťastný. Zase bol malý a biely. Slnko, ktoré vyšlo spoza neho, vytvorilo nad dolinou nádhernú dúhu.
Zvieratká dolu mávali a volali: „Ďakujeme ti, statočný obláčik! Zachránil si nás!“
Objavko sa usmieval. Už sa nebál cestovať. Pochopil, že je súčasťou úžasného kolobehu vody a že aj ten najmenší obláčik môže urobiť veľkú vec.
A viete, deti, ako si môžete taký malý zázrak vyskúšať doma? Poproste rodičov, aby vám pomohli. Keď budú najbližšie variť napríklad zemiaky alebo polievku, nad hrniec na chvíľu opatrne podržte studenú pokrievku. Uvidíte, ako sa na nej z horúcej pary vytvoria malé kvapôčky vody. To je presne to, čo sa deje vo vnútri každého obláčika, aj vnútri Objavka.
A Objavko? Ten už vedel, že aj tá najdlhšia cesta sa oplatí, ak na jej konci niekoho potešíte. A už sa veľmi tešil na svoje ďalšie dobrodružstvá po širokom, belasom nebi.