V zásuvke starého stola, medzi klbkom vlny a zabudnutou fotografiou, býval starý modrý telefón. Nebol to žiadny moderný, hladký telefón s jedinou veľkou obrazovkou. Tento mal ozajstné tlačidlá, na ktorých sa pri písaní správy veselo striedali písmenká. V tomto telefóne sa nachádzalo malé, rušné mestečko Písmenkovo.
Na tlačidle s číslom dva bývali kamaráti A, B a C. Na trojke sa hrali D, E a F. Každá skupinka písmeniek mala svoj domček a keď babička Anka, ktorej telefón patril, chcela napísať správu, bola to pre nich veľká udalosť. Písmenká museli v správnom poradí vyskočiť na displej. Len si predstavte ten tanec! Ak chcela napísať „AHOJ“, muselo raz vyskočiť A, potom dvakrát H, trikrát O a nakoniec raz J. Všetci museli pekne spolupracovať.
Jedného dňa sa však stalo niečo nečakané. Babička Anka chcela svojej vnučke Eme poslať tú najlákavejšiu správu na svete: „PRID K NAM NA SUPER KOLAC!“
Pekne stláčala tlačidlá. P vyskočilo. R... sa neukázalo. Stlačila znova. Nič. Klávesa číslo sedem, kde bývali kamaráti P, R a S, bola akási tichá a stuhnutá. Namiesto veselého kliknutia sa ozvalo len slabé, smutné „puk“. Na displeji sa tak objavilo zvláštne slovo: „PUPE...“
„Čo je to za nezmysel?“ čudovala sa babička a odložila telefón.
V Písmenkove zavládol zmätok. Písmenká z ostatných domčekov zvedavo vykukovali a šepkali si: „Čo sa stalo sedmičke? Prečo R a S nevyskakujú?“
V domčeku číslo sedem bolo naozaj smutno. Odvážne písmenko R sa opieralo o stenu a mračilo sa. Vedľa neho sedelo bystré S a premýšľavé P.
„Skúšal som to z celej sily,“ povedalo R a zaprelo sa do steny ich domčeka. „Ani sa to nepohne. Sme tu uväznení!“ „Možno keby sme zatlačili všetci naraz,“ navrhlo písmenko S.
A tak sa zapreli. P, R aj S tlačili, koľko im sily stačili. Tlačidlo sa však ani nepohlo. Bolo jasné, že problém je niekde hlbšie.
„Takto to nenechám!“ rozhodlo sa odvážne R. „Niekto predsa musí zistiť, čo sa stalo. Koláč je v ohrození! Vydám sa na cestu do vnútra telefónu a nájdem príčinu.“
P a S na neho pozerali s otvorenými ústami. Cesta do vnútra telefónu bola nebezpečná a nikto nevedel, čo sa tam skrýva. R si však nedalo povedať. Našlo malú škáročku vedľa ich tlačidla, kde presvitalo zelenkavé svetlo, a s odhodlaním sa prepchalo dnu.
„Dávaj na seba pozor!“ zakričalo za ním ešte S.
R sa ocitlo v úplne inom svete. Namiesto útulného domčeka stálo na obrovskej zelenej pláni, ktorá bola popretkávaná lesklými medenými cestičkami. Cestičky sa krútili, križovali a mizli v zvláštnych súčiastkach, ktoré vyzerali ako malé farebné domčeky alebo lesklé valčeky. Vyzeralo to ako obrovské, svietiace bludisko.
„Fíha,“ zašepkalo R. „Ako tu mám nájsť cestu?“
Zrazu okolo neho preletelo niečo rýchle ako blesk. Bol to malý, žiarivý svetelný bod. Potom ďalší a ďalší. Uháňali po medených cestičkách tak rýchlo, že ich R ledva stihlo zaregistrovať.
„Počkajte!“ zakričalo.
Jeden z tých rýchlych bodíkov zastavil. Bol to starý, múdry elektrický impulz. Volal sa Bliskáč. Impulzy boli poslovia telefónu – prenášali všetky príkazy z tlačidiel do jeho mozgu, ktorý sa volal procesor.
„Čo tu robí také malé písmenko?“ opýtal sa Bliskáč a zvedavo si R premeral. „Máš byť hore na klávesnici a čakať na stlačenie.“
„Práve to je ten problém!“ vysvetlilo R. „Naše tlačidlo sa zaseklo. Nemôžeme sa dostať von a babička nemôže napísať dôležitú správu. Prišiel som zistiť, prečo.“
Bliskáč sa zamyslel. „Aha! Tak preto mi dnes neprišiel žiadny signál od sedmičky. Poď, pozrieme sa na to. Každé tlačidlo má svoju vlastnú cestičku, svoj obvod. Ukážem ti ju.“
Bliskáč viedol R spleťou medených chodníčkov. „Pozri,“ povedal, „toto je hlavná cesta. Keď babička stlačí tlačidlo, dotknú sa dva malé pliešky, ktoré voláme kontakty. Vtedy vzniknem ja, impulz, a bežím po tejto cestičke až do procesora, aby som mu povedal: ‚Hej, stlačili sedmičku!‘“
Spoločne prišli k miestu, odkiaľ viedla cestička od ich tlačidla. A tam to uvideli. Priamo na mieste, kde sa mali stretnúť dva dôležité kontakty, sedela lepkavá, hnedá omrvinka z babičkinho koláča. Bránila im, aby sa spojili.
„Ach, nie!“ zľaklo sa R. „To je Lepkáčik! Bráni nám v práci!“
„Presne tak,“ prikývol Bliskáč. „Kým tam bude, žiadny signál neprejde.“
R sa odhodlane postavilo pred omrvinku. Bolo síce malé, ale malo pevnú a rovnú „nožičku“. Skúsilo do Lepkáčika rýpať a odtlačiť ho. Ani sa nepohol. Bol prilepený ako lepidlom.
„Je príliš silný,“ povedalo R sklamane.
Čo myslíte, deti, vzdá sa naše statočné R? Alebo vymyslí spolu s Bliskáčom nejaký plán?
Bliskáč chvíľu premýšľal a jeho svetielko jasne zažiarilo. „Mám nápad! Sám som na neho slabý, ale čo keby som zavolal kamarátov?“
Bliskáč vyslal krátky signál po medených cestičkách. O chvíľočku sa k nim rútili desiatky ďalších malých impulzov. Obkolesili lepkavú omrvinku.
„Teraz všetci spolu!“ zavelil Bliskáč. „Spojíme svoju silu a vytvoríme trochu tepla. Ale len trošičku, aby sme nič nepokazili!“
Všetky impulzy naraz zasvietili a sústredili svoju energiu na Lepkáčika. Ten sa od jemného tepla začal pomaly topiť a jeho lepkavá sila slabla.
„Teraz je tvoja chvíľa, R!“ zvolal Bliskáč.
Písmenko R neváhalo ani sekundu. Z celej sily sa zaprelo do uvoľnenej omrvinky a... podarilo sa! Lepkáčik sa s tichým „mlask“ odlepil a skotúľal sa z dôležitej cestičky do zabudnutého kúta telefónu, kde už nikomu neublíži.
„Hurá!“ zvolali všetky impulzy naraz. Cesta bola voľná!
R sa rýchlo rozlúčilo s Bliskáčom a jeho kamarátmi. „Ďakujem vám! Bez vás by som to nedokázalo!“
„To my ďakujeme tebe za tvoju odvahu,“ odvetil Bliskáč. „Teraz už vieme, že aj malé písmenko môže opraviť veľký problém.“
R sa ponáhľalo späť škáročkou do svojho domčeka na tlačidle číslo sedem. P a S ho už netrpezlivo čakali.
„Podarilo sa?“ opýtalo sa S.
„Uvidíme,“ usmialo sa R.
Vtom pocítili, ako sa celý ich domček pohol. To babička Anka znova vzala telefón do ruky a skúsila stlačiť sedmičku. A tentoraz... KLIK! Ozvalo sa veselé kliknutie a písmenká cítili, ako ich niečo jemne nadvihlo.
„Funguje to!“ zvolali všetci naraz.
Babička Anka sa usmiala. Vymazala slovo „PUPE“ a rýchlo napísala správne: „PRID K NAM NA SUPER KOLAC!“ Správa odletela k vnučke Eme a o chvíľu prišla odpoveď: „UZ BEZIM!“
V celom Písmenkove sa v ten deň oslavovalo. Všetky písmenká tlieskali odvážnemu R, ktoré sa nebálo a zistilo, že aj ten najväčší problém sa dá vyriešiť, keď sa spoja sily. A R? To sa naučilo, že každý, aj ten najmenší kúsok v telefóne, je dôležitý – či už je to písmenko, medená cestička, alebo maličký, rýchly impulz.
A možno aj vy, keď budete nabudúce písať správu, si spomeniete na odvážne písmenko R a jeho dobrodružstvo vnútri starého telefónu. Skúste si s rodičmi pozrieť nejaký starý prístroj a predstaviť si, aké malé svety sa v ňom môžu ukrývať.