Na zelenej lúke, mäkkej ako mach, ležal papierový šarkan Fúrik a smutne pozeral na oblohu. Bol celý farebný, poskladaný z červených, modrých a žltých kosoštvorcov, a na konci mal priviazaný dlhý chvost z ligotavých stúh. Deti, Eliška a Filip, ktoré ho s pomocou ocka vyrobili, sa s ním hrali celé dopoludnie, no Fúrik stále nehybne ležal v tráve.
„Ach,“ povzdychol si potichu, aby ho nikto nepočul. „Načo sú mi všetky tieto farby, keď sa nemôžem pozrieť na svet z výšky? Chcel by som tancovať s oblakmi a pretekať sa s vtákmi.“
Filip ho zdvihol a rozbehol sa s ním po lúke tak rýchlo, ako len vládal. Fúrik na chvíľu pocítil, ako sa mu papier napína. Vzlietol asi tak vysoko, ako mal Filip hlavu. „Letím! Letím!“ zajasal. No len čo chlapec zastal, aby sa nadýchol, Fúrik sa bezmocne zniesol naspäť na zem a pristál s jemným zašušťaním.
„Nevyšlo to,“ povedal Filip a sadol si do trávy vedľa sestričky. „Bežal som, ale nestačilo to.“
„Možno potrebuje viac sily,“ zamyslela sa Eliška. Pozrela sa na stromy na okraji lúky. Ani jeden lístok sa na nich nepohol. Vzduch bol tichý a nehybný. „Čo myslíš, prečo vlastne šarkany lietajú?“
„Neviem presne,“ priznal Filip. „Ocko hovoril, že potrebujú vietor. Ale čo je to ten vietor?“
Fúrik napínal svoje papierové uši. Aj jeho to zaujímalo. Cítil vzduch všade okolo seba, ale ten vzduch bol lenivý a vôbec mu nepomáhal.
„Skúsime to znova,“ rozhodol Filip. Postavil sa na malý kopček, aby bol Fúrik vyššie. „Eliška, teraz ho podrž a keď poviem tri, pusti ho!“
Eliška chytila Fúrika za drevenú kostru. „Priprav sa, Fúrik. Teraz to určite vyjde.“
„Jeden… dva… tri!“ zakričal Filip a znova sa rozbehol z kopca dolu.
Fúrik na okamih pocítil nápor vzduchu. Bolo to, akoby ho niečo neviditeľné, ale pevné, tlačilo zospodu. Stúpal meter, dva metre nad zem! Videl celú lúku, malú postavičku Elišky, ktorá mu mávala, aj chrobáčika, ktorý liezol po steble trávy. Bol to úžasný pocit! Ale opäť, len čo Filip spomalil, sila zmizla a Fúrik sa ako veľký farebný list zniesol k zemi.
„Skvelé! Teraz vieme, ako to nerobiť!“ zasmial sa Filip, presne ako ich učil ocko. „Naše behanie nestačí. Potrebujeme skutočný, ozajstný vietor.“
Sadli si a čakali. Fúrik ležal vedľa nich a pozoroval oblohu. Zrazu si Eliška všimla niečo zaujímavé. „Pozri, Filip! Vrcholec tej vysokej brezy sa začal hýbať!“
A naozaj. Najprv sa jemne zatriaslo len zopár lístkov na samom vrchu stromu. Potom sa k nim pridali ďalšie. Fúrik pocítil, ako mu niečo jemne pohladilo stužkový chvost. Zašušťal.
„Niečo sa deje!“ zašepkal vzrušene.
O chvíľu sa zdvihol silnejší poryv. Tráva na lúke sa zavlnila, akoby po nej prebehlo neviditeľné zviera. Filipovi to postrapatilo vlasy.
„Teraz! Rýchlo!“ zvolala Eliška.
Obaja vyskočili na nohy. Filip pevne chytil špagát a Eliška zdvihla Fúrika vysoko nad hlavu. Šarkan cítil, ako sa do neho opiera čoraz mocnejší prúd vzduchu. Už to nebolo len jemné pohladenie. Bola to sila. Skutočná, neviditeľná sila, ktorá ho chcela zdvihnúť.
„Púšťaj!“ zakričal Filip.
Eliška pustila a v tom momente sa to stalo. Vietor sa do Fúrika oprel celou svojou váhou. Žiadne pomalé stúpanie, žiadne váhanie. Fúrika to doslova vystrelilo k oblohe!
„Jupí!“ kričal Fúrik, ale jeho hlas zanikal v svišťaní vetra. Stúpal stále vyššie a vyššie. Lúka pod ním bola zrazu len malý zelený koberček a deti dve drobné bodky. Cítil, ako ho vietor nesie, ako sa s ním hrá a ako ho dvíha k bielym obláčikom, ktoré sa mu ešte pred chvíľou zdali také nedosiahnuteľné.
„Tak toto je vietor!“ uvedomil si s úžasom. „Nie je to len obyčajný vzduch. Je to vzduch, ktorý sa hýbe! A keď sa hýbe, má obrovskú silu! Je to ako neviditeľná rieka, ktorá tečie po oblohe a ja v nej plávam!“
Naklonil sa doprava a vietor ho poslušne zaniesol doprava. Naklonil sa doľava a už letel na druhú stranu. Tancoval, krúžil a robil vo vzduchu piruety. Bolo to stokrát lepšie, ako si kedy predstavoval. Pozrel sa dolu na Filipa a Elišku. Skákali od radosti a mávali mu.
Pochopil, že bez nich by bol len kusom papiera. A bez vetra tiež. Ale všetci spolu – deti, ktoré ho stvorili a dali mu šancu, a vietor, ktorý mu dal silu – dokázali tento malý zázrak.
Keď vietor po dlhej chvíli zoslabol, deti ho pomaly pritiahli späť na zem. Fúrik pristál jemne, akoby na vankúšik z trávy. Už nebol smutný. Bol príjemne unavený a plný zážitkov.
„Ďakujem,“ zašepkal deťom, keď ho skladali.
„To vietor ti poďakoval,“ usmiala sa Eliška. „Ukázal nám, akú má silu.“
Filip sa pozrel na stromy, ktorých konáre sa stále jemne knísali vo vetre. „Je to len vzduch, ale keď sa rozbehne, dokáže zdvihnúť aj šarkana.“
A čo vy, deti? Všimnite si pri najbližšej prechádzke, ako vietor hýbe listami na stromoch alebo ako sa pohráva s vašimi vlasmi. Je to tá istá neviditeľná sila, ktorá pomohla lietať aj Fúrikovi. Skúste si s pomocou rodičov vyrobiť vlastného papierového kamaráta a uvidíte, či objavíte jej tajomstvo aj vy.