V starom lese, kde sa stromy týčili ako obri a mach pokrýval každý kameň, žila malá sovička menom Pírka. Nebola to obyčajná sovička - bola veľmi zvedavá a vždy chcela vedieť, prečo veci fungujú tak, ako fungujú.
Jedného zimného rána, keď vonku tancovali snehové vločky a vietor sa preháňal medzi stromami, Pírka sedela vo svojej dutine v starom dube a premýšľala.
„Je zvláštne," povedala sama pre seba, zatiaľ čo sledovala, ako jej dych vytvára malé obláčiky pary, „vonku je taká zima, že zamŕza voda na potoku, ale mne je príjemne teplo."
Pírka sa pozrela na svoje malé krídla pokryté hustým perím. Pohladila si bruštek a zistila, že pod vonkajším perím má ešte jemnejšie, mäkšie perie.
„Prečo mi moje perie udržiava teplo?" zamyslela sa. „A majú to tak aj ostatní obyvatelia lesa? Musím to zistiť!"
Pírka vyletela z dutiny a zamávala krídlami proti studenému vzduchu. „Brr, dnes je naozaj chladno," povedala, ale všimla si, že pod perím cíti teplo svojho tela. Ako sovičky lietajú v zime a nemrzne im? To bola ďalšia záhada, ktorú chcela rozlúštiť.
Najprv sa rozhodla navštíviť zajačika Hopka, ktorý práve poskakoval v snehu a hľadal niečo pod kríkmi.
„Ahoj, Hopko!" zavolala Pírka, keď pristála na nízkej vetve. „Ako to, že ti nie je zima, keď behať po snehu?"
Hopko sa zastavil a pozrel na sovičku. „Och, Pírka! To je jednoduché. Mám hustú srsť, ktorá ma chráni. Pozri!" Hopko sa otočil a ukázal jej svoj huňatý kožúšok. „V zime mi narastie extra vrstva srsti, ktorá zadržiava teplo môjho tela. Je to ako mať na sebe teplý kabát!"
Pírka pristala bližšie a opatrne sa dotkla Hopkovej srsti svojím krídlom. „Aha, je to naozaj huňaté! A teplé!"
„A všimla si si, že moja srsť teraz vyzerá belšie?" spýtal sa Hopko. „V zime sa mi mení farba, aby ma nebolo vidieť v snehu. To je moja tajná superschopnosť!"
Pírka si všimla, že Hopko má naozaj svetlejšiu srsť než v lete. „To je úžasné, Hopko! Takže srsť ťa chráni pred zimou podobne ako moje perie. Ale ako funguje?"
„Medzi chlpmi mojej srsti je vzduch," vysvetľoval Hopko. „A ten vzduch sa zohreje od môjho tela a potom mi pomáha udržiavať teplo. Je to ako neviditeľný izolačný obal!"
„To je zaujímavé!" povedala Pírka nadšene. „Moje perie funguje podobne. Mám dve vrstvy - vonkajšie perie a pod ním jemné páperie, ktoré zadržiava teplo. Ale zaujíma ma, ako sa chránia iné zvieratká."
Hopko sa usmial. „Môžem ťa zobrať za mojím kamarátom Bodlinkom, ježkom. On má celkom inú stratégiu."
Pírka súhlasila a spolu s Hopkom našli Bodlinka schúleného pod kôpkou lístia pri starom pni.
„Bodlinko, prebuď sa, prosím! Mám tu kamarátku, ktorá ti chce položiť zopár otázok," zavolal Hopko.
Bodlinko pomaly vykukol spod lístia. Vyzeral ospalo, akoby ho zobudili z hlbokého spánku.
„Čo sa deje? Prečo ma budíte v zime?" zívol Bodlinko.
„Prepáč, Bodlinko," povedala Pírka. „Skúmam, ako sa rôzne zvieratká chránia pred zimou. Hopko mi ukázal svoju hustú srsť, ja mám perie, a chcela som vedieť, ako to robíš ty."
Bodlinko sa trochu natiahol, ale nevstal úplne. „Ja to robím úplne inak. Namiesto toho, aby som zostal aktívny a bojoval s chladom, radšej si nájdem bezpečné miesto a hibernujem."
„Hi-ber-nu-ješ?" zopakovala Pírka neisté slovo.
„To znamená, že celú zimu prespím," vysvetlil Bodlinko. „Počas jesene zjem veľa potravy, aby som mal tukové zásoby, a potom sa schovám na teplé a bezpečné miesto. Moje telo spomalí všetky funkcie - srdce mi bije pomalšie, dýcham menej často a teplota môjho tela klesne."
„Takže ty vlastne nepotrebuješ extra vrstvu na ochranu, pretože spíš?" spýtala sa Pírka.
„Presne tak," prikývol Bodlinko. „Hoci moje bodliny mi poskytujú určitú ochranu, nie sú primárne na udržiavanie tepla. Takže ak dovolíte, rád by som sa vrátil k spánku."
„Samozrejme, ďakujeme ti, Bodlinko," povedala Pírka a spolu s Hopkom nechali ježka, aby sa vrátil k svojmu zimnému spánku.
Keď odišli od ježka, Pírka sa zamyslela. „Je zaujímavé, koľko rôznych spôsobov prežitia zimy existuje. Ja mám perie, ty máš srsť a Bodlinko hibernuje."
„To nie je všetko," povedal Hopko. „Pozri tam dole k potoku. Je tam Šupinka, naša kamarátka žabka. Ona má úplne inú stratégiu."
Pírka a Hopko sa priblížili k zamrznutému potoku, kde pod tenkou vrstvou ľadu, v malom úseku ktorý ešte nezamrzol, zbadali malú žabku.
„Ahoj, Šupinka!" zavolal Hopko.
Malá zelená žabka vyskočila na breh potoka, kde sa trochu triasla od zimy. „A-ahoj, Hopko a P-pírka!" pozdravila ich, a jej hlas sa trochu chvel.
„Šupinka, nehrozí ti zamrznutie? Potok už takmer celý zamrzol," povedala Pírka so starosťou v hlase.
Žabka sa usmiala. „N-neboj sa o mňa. My žabky máme svoj trik. Niektoré z nás sa zahrabú hlboko do bahna na dne rybníka alebo potoka, kde voda nezamrzne. A niektoré, ako ja, máme v tele látky, ktoré fungujú ako nemrznúca zmes."
„Nemrznúca zmes? Ako v aute?" spýtal sa Hopko prekvapene.
„Presne tak!" zakvákala Šupinka s trochou hrdosti. „Keď príde zima, moje telo začne produkovať špeciálne látky, ktoré zabraňujú, aby voda v mojich bunkách zamrzla a poškodila ich. Je to ako prírodný nemrznúci roztok."
„To je úžasné!" zvolala Pírka. „Takže ty nepotrebuješ žiadne perie ani srsť!"
„Nie, moja koža je holá," prikývla Šupinka. „Ale teraz, keď je veľmi chladno, aj ja musím byť opatrná. Preto trávim väčšinu času vo vode alebo zahrabaná v blate. Tam je teplejšie než na otvorenom vzduchu."
Pírka si uvedomila, že Šupinka sa stále trochu trasie. „Mali by sme ťa nechať vrátiť sa do vody, však? Zdá sa, že na vzduchu ti je príliš chladno."
„Máš pravdu," priznala Šupinka. „Na rozdiel od teba nemám žiadnu vrstvu, ktorá by ma izolovala od chladu. Ale na jar, keď sa oteplí, budem opäť skákať po celom potoku!"
Pírka a Hopko sa rozlúčili so Šupinkou, ktorá rýchlo skočila späť do vody.
„To je fascinujúce," povedala Pírka, keď letela vedľa skákajúceho Hopka. „Každý má iný spôsob, ako prežiť zimu."
„A ešte sme nevideli všetky," povedal Hopko. „Pozri, tam je Luskáčik, veverička."
Luskáčik práve vyskočil z diery v strome a obratne preskakoval z vetvy na vetvu. Keď zbadal Pírku a Hopka, zamával im svojím veľkým huňatým chvostom.
„Ahoj, kamaráti! Čo robíte vonku v takom chlade?" zavolal na nich, keď zoskočil na nižšiu vetvu.
„Ahoj, Luskáčik!" zavolala Pírka. „Skúmame, ako sa rôzne zvieratká chránia pred zimou. Ja mám perie, Hopko má hustú srsť, Bodlinko hibernuje a Šupinka má v tele nemrznúcu zmes. A čo ty?"
Luskáčik sa usmial a nadšene začal vysvetľovať: „Ja mám viacero trikov! Najprv, vidíte môj chvost? V zime je extra huňatý!" Otočil sa a ukázal im svoj krásny, nadýchaný chvost. „Používam ho ako prikrývku, keď spím!"
„To je veľmi múdre!" povedala Pírka obdivne.
„A mám aj zásoby jedla!" pokračoval Luskáčik hrdo. „Celú jeseň som zbieral oriešky a semienka a schoval som ich na rôznych miestach v lese. Takže keď je zima, nemusím pátrať po čerstvej potrave."
„Aha, takže ty nespíš celú zimu ako Bodlinko?" spýtal sa Hopko.
„Nie, nie," odpovedal Luskáčik a pokrútil hlavou. „Ja len oddychujem vo svojom hniezde, keď je veľmi zlé počasie. Inak som aktívny, hľadám svoje skryté poklady a udržujem sa v pohybe, aby mi bolo teplo."
Pírka si všimla, že Luskáčik má naozaj hustú srsť, podobne ako Hopko, ale jeho chvost bol výnimočný. „Takže tvoj chvost je ako špeciálna prikrývka!" zvolala nadšene.
„Presne tak," prikývol Luskáčik. „A keď behám a skáčem, moje telo vytvára teplo. Pohyb je tiež spôsob, ako sa zahriať!"
Pírka si uvedomila, že to je pravda. Aj ona, keď lietala, cítila, ako sa jej telo zahrieva. „Máš pravdu! Keď sa hýbeme, naše telo vytvára teplo! To je ďalší spôsob, ako sa chrániť pred zimou."
Práve vtedy začal fúkať silnejší vietor a všetci traja sa trochu striasli.
„Prepáčte, kamaráti, ale myslím, že sa radšej vrátim do svojho teplého hniezda," povedal Luskáčik. „Ale bolo príjemné sa s vami porozprávať!"
Keď Luskáčik odišiel, Pírka sa zamyslela nad všetkým, čo sa dnes dozvedela. „Je úžasné, koľko rôznych spôsobov existuje, ako sa chrániť pred zimou."
„A ešte sme nevideli všetky zvieratká," dodal Hopko. „Niektoré vtáky napríklad odlietajú do teplejších krajín."
„To je pravda," prikývla Pírka. „Moji bratranci, lastovičky, na jeseň odleteli na juh. Vraveli, že tam je teplejšie a majú dostatok potravy. To je tiež spôsob, ako sa vyrovnať so zimou – jednoducho odísť niekam, kde zima nie je!"
„A čo hmyz?" spýtal sa Hopko. „Videla si v poslednom čase nejaké motýle alebo včely?"
Pírka sa zamyslela. „Nie, už dlho som žiadne nevidela."
„Pretože aj oni majú svoje stratégie," vysvetlil Hopko. „Niektoré motýle migrujú podobne ako vtáky. Iné hmyzy, ako včely, zostávajú vo svojich úľoch a vytvárajú teplo tým, že sa zhromaždia blízko seba a trasú krídlami. A mnohé sa ukryjú pod kôrou stromov alebo v zemi a vstúpia do takého zimného spánku, podobne ako Bodlinko."
Pírka bola ohromená všetkými týmito informáciami. Vzlietla trochu vyššie a pozerala sa na zimný les pod sebou. Videla stopy rôznych zvierat v snehu, niektoré stromy bez listov a iné, ihličnaté, stále zelené.
„Pozri, Hopko," povedala, „aj stromy sa prispôsobujú zime inak. Niektoré zhadzujú listy, aby šetrili energiu, a iné si nechávajú ihličie."
„Presne tak," prikývol Hopko. „Stromy s listami by mali problém, keby sa im na širokých listoch hromadil sneh – mohli by sa lámať konáre. Preto radšej listy zhadzujú a na jar si vytvoria nové."
Pírka si všimla, že začína padať hustejší sneh a vietor zosilnel.
„Myslím, že by sme sa mali vrátiť domov," navrhla. „Prichádza snehová búrka."
„Máš pravdu," súhlasil Hopko. „Ja sa skryjem vo svojej nore pod koreňmi starého stromu. A ty?"
„Ja sa vrátim do mojej dutiny v dube," odpovedala Pírka. „Je tam sucho a teplo."
Rozlúčili sa a každý sa ponáhľal do svojho úkrytu. Keď Pírka letela späť k svojmu dubu, premýšľala o všetkom, čo sa dnes dozvedela.
Keď sa konečne usadila vo svojej útulnej dutine a sledovala, ako vonku padá sneh, pochopila, aké je jej perie dôležité. Potiahla si jedno pierko z krídla a pozorne si ho prehliadla.
„Takže takto to funguje," povedala sama pre seba. „Moje vonkajšie perie ma chráni pred snehom a dažďom, a to jemné páperie pod ním zadržiava vzduch, ktorý sa zohreje od môjho tela. Je to ako mať dva kabáty naraz!"
Pírka si uvedomila, že každé zviera má svoje vlastné úžasné prispôsobenie, ktoré mu pomáha prežiť zimu. Niektoré majú hustú srsť ako Hopko a Luskáčik, iné hibernujú ako Bodlinko, ďalšie majú špeciálne látky v tele ako Šupinka, a ona má svoje úžasné perie.
„A ešte k tomu," pomyslela si Pírka, „môžem lietať! To je výhoda, ktorú nemá skoro nikto iný. Môžem rýchlo nájsť úkryt alebo potravu, keď je to potrebné."
Vonku sa už úplne zotmelo a snehová búrka zosilnela. Pírka počula, ako vietor hvízda medzi vetvami stromu. Ale vo vnútri jej dutiny bolo príjemne teplo. Schúlila sa do klbka, nadýchané perie ju obklopovalo ako mäkká perina.
„Som vďačná za svoje perie," zašepkala, zatiaľ čo jej očká začínali ťažknúť únavou. „Každý z nás má svoje jedinečné dary, ktoré nám pomáhajú prežiť. A možno práve naše rozdiely robia náš les takým zaujímavým miestom."
S týmito myšlienkami Pírka spokojne zaspala, zatiaľ čo zimná búrka vyčíňala vonku. Jej malé telíčko zostalo teplé a v bezpečí vďaka zázračnému periu, ktoré ju chránilo.
Na druhý deň ráno, keď búrka utíchla a slnko sa odrazilo od čerstvého snehu, sa Pírka prebudila oddýchnutá a plná energie. Vyletela z dutiny a videla, ako celý les žiari pod bielou prikrývkou.
Zbadala Hopka, ako si veselo poskakuje v snehu. Luskáčik vykopal svoje oriešky a teraz chutne raňajkoval na konári. Všetci boli v poriadku, každý vďaka svojmu jedinečnému spôsobu, ako sa vysporiadať so zimou.
Pírka zamávala krídlami a pocítila hrdosť na svoje perie. Už vedela, prečo je jej v zime teplo, a obdivovala múdrosť prírody, ktorá každému zvieratku dala presne to, čo potrebuje na prežitie.
„Dobré ráno, zimný les!" zahoukala radostne, a jej hlas sa niesol čistým mrazivým vzduchom. „Je krásny deň na to, aby sme sa radovali z našich jedinečných darov!"
A s tým sa pustila do nového dňa plného objavov, vďačná za svoje teplé a nádherné perie, ktoré jej umožňovalo užívať si zimu bez obáv z chladu.