V starom lese, kde sa stromy týčili ako obri a mach pokrýval každý kameň, žila malá sovička menom Pírka. Nebola to obyčajná sovička – bola veľmi zvedavá a vždy chcela vedieť, prečo veci fungujú tak, ako fungujú.
Jedného zimného rána, keď vonku tancovali snehové vločky, Pírka sedela vo svojej dutine a premýšľala.
„Je zvláštne,“ povedala si, „vonku je taká zima, že zamŕza voda na potoku, ale mne je príjemne teplo.“
Pozrela sa na svoje krídla pokryté hustým perím. Pod vonkajším perím mala ešte jemnejšie, mäkšie páperie.
„Prečo mi moje perie udržiava teplo?“ zamyslela sa. „Musím to zistiť!“
Pírka vyletela z dutiny. Najprv sa rozhodla navštíviť zajačika Hopka.
„Ahoj, Hopko!“ zavolala. „Ako to, že ti nie je zima, keď behám po snehu?“
Hopko sa zastavil. „Och, Pírka! Mám hustú srsť, ktorá ma chráni. V zime mi narastie extra vrstva, ktorá zadržiava teplo môjho tela. Je to ako mať na sebe teplý kabát!“
„To je zaujímavé!“ povedala Pírka. „Moje perie funguje podobne. Ale zaujíma ma, ako sa chránia iné zvieratká.“
Hopko ju zaviedol za ježkom Bodlinkom, ktorý bol schúlený pod kôpkou lístia.
„Prepáč, Bodlinko,“ povedala Pírka. „Skúmam, ako sa rôzne zvieratká chránia pred zimou.“
Bodlinko ospalo zívol. „Ja to robím úplne inak. Namiesto toho, aby som zostal aktívny, radšej si nájdem bezpečné miesto a prespím celú zimu. Moje telo sa spomalí a šetrí energiu.“
„Prespíš celú zimu?“ opýtala sa prekvapene Pírka.
„Áno,“ prikývol Bodlinko a vrátil sa k svojmu zimnému spánku.
Pírka a Hopko sa potom priblížili k potoku, kde zbadali žabku Šupinku.
„Šupinka, nehrozí ti zamrznutie?“ spýtala sa Pírka so starosťou.
Žabka sa usmiala. „N-neboj sa o mňa. My žabky máme v tele špeciálne látky, ktoré zabraňujú, aby voda v našom tele úplne zamrzla. Je to ako prírodná ochrana proti mrazu.“
„To je úžasné!“ zvolala Pírka. „Takže ty nepotrebuješ žiadne perie ani srsť!“
Cestou lesom stretli veveričiaka Luskáčika, ktorý obratne preskakoval z vetvy na vetvu.
„Ahoj, Luskáčik! A čo ty? Ako sa chrániš pred zimou?“
Luskáčik sa usmial. „Ja mám viacero trikov! Mám huňatý chvost, ktorý používam ako prikrývku, keď spím. A mám aj zásoby jedla! Celú jeseň som zbieral oriešky a schoval som ich na rôznych miestach v lese.“
Pírka si uvedomila, že aj ona, keď lieta, cíti, ako sa jej telo zahrieva. „Aha! Pohyb je tiež spôsob, ako sa zahriať!“
„A ešte jedna vec,“ dodal Hopko. „Niektoré vtáky, ako lastovičky, na zimu jednoducho odletia do teplejších krajín.“
Pírka vzlietla vyššie a pozerala sa na zimný les. Pochopila, že každé zviera má svoje vlastné úžasné prispôsobenie. Niektoré majú hustú srsť, iné spia, ďalšie majú špeciálne látky v tele a ona má svoje úžasné perie.
„Moje vonkajšie perie ma chráni pred snehom a to jemné páperie pod ním zadržiava vzduch, ktorý sa zohreje od môjho tela. Je to ako mať dva kabáty naraz!“ povedala si.
Vonku sa už úplne zotmelo a snehová búrka zosilnela. Pírka sedela vo svojej teplej a útulnej dutine. Schúlila sa do klbka, nadýchané perie ju obklopovalo ako mäkká perina.
„Som vďačná za svoje perie,“ zašepkala. „Každý z nás má svoje jedinečné dary, ktoré nám pomáhajú prežiť. A možno práve naše rozdiely robia náš les takým zaujímavým miestom.“
S týmito myšlienkami Pírka spokojne zaspala.
Na druhý deň ráno, keď búrka utíchla, Pírka vyletela z dutiny a videla, ako celý les žiari pod bielou prikrývkou. Všetky zvieratká boli v poriadku, každé vďaka svojmu jedinečnému spôsobu, ako sa vysporiadať so zimou.
Pírka zamávala krídlami a pocítila hrdosť na svoje perie. Už vedela, prečo jej je v zime teplo, a obdivovala múdrosť prírody, ktorá každému zvieratku dala presne to, čo potrebuje.
„Dobré ráno, zimný les!“ zahúkala radostne a jej hlas sa niesol čistým mrazivým vzduchom.