Posledná vec, ktorú Ema chcela vo štvrtok poobede, bolo dostať za partnera Dávida. Sedela v ošúchanej lavici v učebni literatúry, ktorá po vyučovaní slúžila ako útočisko pre ich malý literárny krúžok. Vzduch voňal starým papierom, prachom a slabým odvarom bylinkového čaju, ktorý si profesorka Vrbová vždy varila. Ema milovala toto miesto. Bol to jej svet, kde slová mali väčšiu váhu ako trápne ticho na chodbách a kde fantázia bola cennejšia ako najnovší model telefónu.
Ale dnes sa jej pokojné útočisko menilo na bojové pole.
„Takže, milí moji spisovatelia,“ začala profesorka Vrbová s iskrou v očiach, „pre tento polrok mám pre vás špeciálnu výzvu. Nebudete písať sami. Vytvoríte dvojice a spoločne napíšete poviedku.“
V miestnosti to zašumelo. Ema pocítila, ako jej srdce nervózne poskočilo. Spolupráca? Ona, ktorá si svoje príbehy strážila ako najväčšie poklady a písala ich v noci pod svetlom lampy, sa mala o ne deliť? S niekým iným?
Profesorka Vrbová si nevšímala ich zmiešané reakcie a s úsmevom pokračovala: „Dvojice som už vytvorila, aby sme sa vyhli zbytočným debatám. Chcem, aby ste sa naučili spájať rôzne štýly a nápady.“ Začala čítať mená zo svojho zošita.
Ema si prstami nervózne klepkala po stehne. Prosím, len nie on. Pozrela sa k oknu, kde sedel Dávid. Ako vždy sám, ponorený do vlastného sveta. Tmavé vlasy mu padali do očí, na sebe mal ošúchanú mikinu s logom neznámej kapely a v ruke zvieral pero, ktorým neustále poklepával po stole. Bol tichý, tajomný a podľa Emy aj trochu desivý. Jeho pohľad bol vždy taký intenzívny, akoby dokázal prečítať aj nenapísané vety. Nikdy sa poriadne nerozprávali, len si občas vymenili strohé „ahoj“ na chodbe. Písal temné, psychologické poviedky plné nečakaných zvratov, ktoré na krúžku všetkých fascinovali, no zároveň im naháňali zimomriavky. Úplný opak jej romantických príbehov s nádychom fantasy.
„... a posledná dvojica,“ povedala profesorka a Ema zadržala dych. „Ema... a Dávid.“
Svet sa na sekundu zastavil. Ema cítila, ako jej do líc stúpa červeň. Toto nemôže byť pravda. Z celého krúžku, zo všetkých tých milých, ukecaných báb, ona musí dostať jeho? Tajomného čudáka z poslednej lavice? Pomaly otočila hlavu jeho smerom. Ich pohľady sa stretli. Neusmial sa. Len mierne prikývol, akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete.
„Fajn, nájdite si svojho partnera a začnite s brainstormingom. O mesiac chcem vidieť prvé výsledky,“ zakončila profesorka a vrátila sa k svojmu čaju.
Ema sa cítila ako odsúdenec kráčajúci na popravu. S hlbokým nádychom vstala a s malou dušičkou zamierila k jeho stolu. Prisunula si stoličku, ktorá nepríjemne zavŕzgala. Ticho. Trápne, husté ticho, ktoré sa dalo krájať tupým nožom.
„Takže...“ začala neisto a odkašľala si. „Asi by sme mali... niečo vymyslieť.“
Dávid zdvihol pohľad od svojho zošita. Zblízka si všimla, že jeho oči nie sú len tmavé, ale majú v sebe odtiene hnedej a zelenej. Ako les po daždi. „Mám nápad,“ povedal. Jeho hlas bol prekvapivo tichý, takmer mäkký, čo vôbec nesedelo k jeho drsnému vzhľadu.
„Super,“ vydýchla s úľavou. Možno to nebude až také zlé. „O čom?“
„O detektívovi, ktorý vyšetruje sériu záhadných zmiznutí v malom, opustenom meste. Všetky obete spája tajomný symbol, ktorý im niekto necháva.“
Ema zamrzla. Samozrejme. Temné, depresívne, presne jeho štýl. „Aha,“ povedala a snažila sa skryť sklamanie. „To znie... zaujímavo. Ale ja... ja píšem skôr iné veci.“
„Viem,“ povedal a na perách sa mu mihol náznak úsmevu, ktorý však okamžite zmizol. „Čítal som tvoju poviedku o víle, ktorá sa zamilovala do človeka. Bolo to... pekné.“
Pekné? Jej majstrovské dielo, na ktorom pracovala dva mesiace, bolo len „pekné“? Cítila, ako sa v nej mieša urážka s nečakanou radosťou, že si jej prácu vôbec pamätá.
„Tak fajn, čo navrhuješ ty?“ spýtal sa a oprel sa o stoličku, ruky prekrížené na hrudi. Čakal.
Zhlboka sa nadýchla. „Čo tak... príbeh o princeznej, ktorá žije v kráľovstve, kde je zakázaná mágia? A ona zistí, že ju má v sebe. A stretne tajomného cudzinca, ktorý ju naučí ju ovládať a...“
„A zamilujú sa do seba,“ dokončil za ňu monotónne.
Ema opäť očervenela. „No... áno.“
Nastalo ďalšie ticho. Ema už videla, ako sa budú celý mesiac hádať a nakoniec odovzdajú prázdny papier. Toto je katastrofa.
Potom sa Dávid naklonil dopredu. „A čo keby sme to spojili?“
Zmätene na neho pozrela. „Spojili? Ako chceš spojiť detektívku a fantasy romancu?“
„Jednoducho. Tvoja princezná, ktorá objaví mágiu. Žije v kráľovstve, kde sa začnú diať záhadné veci. Miznú ľudia, ktorí majú magickú moc. A kráľovská rodina to tutlá. Preto si najmú niekoho zvonku. Tajomného cudzinca, ktorý nie je mág, ale... vyšetrovateľ. Expert na záhady.“
Ema na neho hľadela s otvorenými ústami. Myšlienka bola taká absurdná a zároveň taká... geniálna. Princezná s tajnou mocou a drsný detektív, ktorí musia spolupracovať. Romantika a napätie. Svetlo a tma. Ona a on.
„Fajn,“ prikývol Dávid a prvýkrát sa na ňu takmer usmial. Jeho pery sa len nepatrne skrivili nahor, no jej to stačilo. „Takže… princezná a detektív?“
„Niečo na ten spôsob,“ zašepkala a cítila, ako sa jej v hrudi rodí zvláštny pocit. Nebol to strach. Bola to... zvedavosť. Nasledujúci deň sa stretli v školskej knižnici. Ema prišla o desať minút skôr, vyzbrojená novým zápisníkom a tromi perami rôznych farieb. Cítila sa zvláštne nabudená. Dávid dorazil presne načas, ticho si sadol oproti nej a na stôl položil svoj ošúchaný čierny zošit.
„Tak,“ začal, akoby nadväzoval na včerajšiu nedokončenú vetu. „Meno pre princeznú?“
„Aurélia,“ vyhŕkla Ema okamžite. To meno mala v hlave už týždne, čakalo na ten správny príbeh. „A pre toho tvojho... detektíva?“
Dávid sa na chvíľu zamyslel, pohľadom zablúdil k vysokým policiam plným kníh. „Kael.“
„Aurélia a Kael,“ zašepkala Ema a zapísala si mená do zošita. Znelo to dobre. Malo to rytmus. „Aká je Aurélia?“
„To je tvoja postava,“ odvetil Dávid. „Ty ju poznáš najlepšie.“
Ema sa usmiala. „Dobre. Takže, Aurélia navonok pôsobí dokonale. Je krásna, vzdelaná, poslušná dcéra. Ale vo vnútri sa cíti ako v zlatej klietke. Túži po dobrodružstve, po niečom... skutočnom. A má tajomstvo. Jej mágia sa prejavuje v malých, nekontrolovateľných zábleskoch, hlavne keď je pod tlakom alebo prežíva silné emócie. Najviac sa bojí toho, že ju odhalia.“
Počas jej rozprávania Dávid pozorne počúval a občas si niečo zapísal do zošita. Jeho sústredenosť ju prekvapila. Väčšina ľudí pri jej nadšenom monológu o postavách zvyčajne strácala pozornosť.
„A Kael?“ spýtala sa, keď skončila.
Dávid zdvihol hlavu. „Kael je pragmatik. Neverí na mágiu, ani na osud. Verí len na fakty a na to, čo vidí. Prišiel do hlavného mesta na žiadosť kráľovho radcu, aby vyšetril zmiznutie niekoľkých mladých ľudí z okolia paláca. Nemá rád šľachtu, považuje ich za bandu rozmaznaných hlupákov. Jeho jediným cieľom je vyriešiť prípad, zobrať si odmenu a zmiznúť.“
„Perfektné,“ vydýchla Ema. „Takže sa neznášajú od prvej chvíle.“
„Presne tak,“ potvrdil Dávid a v jeho oku sa zalesklo. „Začnime písať prvú scénu. Jeho príchod do paláca.“
Otvorili spoločný dokument na Dávidovom notebooku. Ema navrhla, že ona napíše prvý odsek z pohľadu Aurélie, on nadviaže z pohľadu Kaela. Súhlasil.
Ema sa ponorila do písania. Prsty jej lietali po klávesnici.
Aurélia stála na mramorovom balkóne svojich komnát, vdychovala vôňu nočných ruží a hľadela na hviezdy, ktoré sa trblietali ako rozsypané diamanty na zamatovom plátne. Ticho prerušil až drsný zvuk vyrazených dverí. Strhla sa a otočila. V ráme dverí stála tmavá postava muža. Mesačné svetlo mu dopadalo na tvár a odhaľovalo ostré črty a oči, ktoré boli chladné a tvrdé ako oceľ. Srdce jej preskočilo úder, no nebolo to len zo strachu.
S úsmevom posunula notebook k Dávidovi. „Teraz ty.“
Dávid si to prečítal, zamračil sa a bez slova začal písať. Ema ho nervózne sledovala. Po chvíli jej notebook vrátil.
Kael ignoroval jej vydesený pohľad. Nemal čas na princezničky. Prešiel miestnosťou a jeho pohľad skenoval každý detail. Prach na rímse. Jemne pootvorené okno. Kniha na nočnom stolíku, otvorená na strane sedemnásť. Všetko mohli byť stopy. „Počul som, že sa tu dejú divné veci,“ povedal bez toho, aby sa na ňu pozrel. Jeho hlas bol strohý. „Hovorte.“
Ema si to prečítala a povzdychla si. „Dávid, to je... príliš priame. Žiadna atmosféra. Žiadne napätie. Len fakty.“
„O to ide,“ odvetil. „Je to detektív. Nehľadá romantiku, hľadá vraha.“
„Ale čitateľ hľadá aj emócie! Musia medzi nimi preskočiť nejaké iskry. Musí si všimnúť, aká je krásna, aj keď ho to bude otravovať. A ona si musí všimnúť, že pod tou drsnou škrupinou je niečo viac!“ bránila sa Ema.
„To príde neskôr. Teraz budujeme záhadu.“
„Teraz budujeme ich vzťah!“ oponovala mu.
Na chvíľu sa na seba mračili ponad obrazovku notebooku. Knihovníčka na nich varovne zasyčala.
„Fajn,“ prehovoril Dávid a Ema sa pripravila na ďalší boj. No jeho tón bol zmierlivý. „Skúsme to inak. Prerob môj odsek tak, aby si bola spokojná. Ale nechaj tam tie detaily. Ten prach a tú knihu.“
Ema bola zaskočená jeho ústupkom. Prikývla a znova sa pustila do práce. Zmazala Dávidov text a začala odznova, snažiac sa prepojiť jeho strohosť so svojou emocionalitou.
Kael si ju premeral pohľadom, ktorý bol až nepríjemne dôkladný. Zaregistroval, ako sa jej chvejú ruky, aj spôsob, akým si podvedome objala ramená. Ignoroval to. Zaujímavejšia bola tenká vrstva prachu na krbovej rímse, narušená na jednom mieste, akoby tam niečo stálo. Jeho oči preleteli po miestnosti a zastavili sa na knihe pri jej posteli. Otvorená na strane sedemnásť. Náhoda? Možno. Kael na náhody neveril. Až potom sa pozrel späť na ňu. Jej modré oči na neho hľadeli s kombináciou strachu a vzdoru, ktorá ho proti jeho vôli zaujala. „Počul som, že sa tu dejú divné veci,“ povedal a jeho hlas bol tichší, než zamýšľal. „Hovorte.“
Posunula mu notebook späť. Dávid si to pomaly prečítal. A potom, na Emin úžas, sa na jeho tvári objavil náznak skutočného úsmevu. Bol letmý, trval možno sekundu, no rozžiaril jeho prísnu tvár.
„Toto je lepšie,“ uznal. „Funguje to.“
Ema cítila, ako ju zalialo teplo. Nebolo to len víťazstvo v malej literárnej debate. Bolo to niečo viac. Pocit, že našli spoločnú reč. Že ich dva svety, tak odlišné, sa môžu stretnúť uprostred a vytvoriť niečo nové. Niečo ich.
Zvyšok poobedia písali v dokonalej harmónii. Striedali sa pri klávesnici, dopĺňali si vety, smiali sa na trápnych dialógoch, ktoré občas vytvorili a potom ich spolu prerábali. Keď knihovníčka ohlásila záverečnú, mali napísané tri strany. Tri strany, ktoré boli plné napätia, tajomstva a prísľubu zakázanej príťažlivosti.
Keď sa balili, Dávid sa na ňu pozrel. „V piatok nemôžem, mám tréning.“
Ema prekvapene zdvihla obočie. „Tréning? Čoho?“ Predstavovala si ho, ako sedí v tmavej izbe a počúva depresívnu hudbu, nie ako sa niekde potí pri športe.
„Lezenie,“ odpovedal stručne. „Stretneme sa v pondelok?“
„Jasné,“ prikývla a snažila sa potlačiť úsmev. Dávid, záhadný spisovateľ temných príbehov, liezol po skalách. Každou minútou, ktorú s ním strávila, sa jej obraz o ňom rozpadal a skladal do niečoho oveľa zaujímavejšieho.
Keď odchádzala z knižnice, nepremýšľala už o princeznej Aurélii a detektívovi Kaelovi. Premýšľala o chalanovi s očami farby lesa po daždi, ktorý skrýval viac tajomstiev, než by sa na prvý pohľad zdalo. A zistila, že je odhodlaná prísť na každé jedno z nich. Nasledujúce týždne sa niesli v znamení písania. Pondelky a štvrtky sa stali ich rituálom. Knižnica, stôl v zadnej časti, dva zápisníky a jeden notebook. Zistili, že sa dokonale dopĺňajú. Ema vytvárala emocionálnu hĺbku postáv, ich vnútorné monológy, strachy a nádeje. Dávid konštruoval zápletku, pridával stopy, falošné cesty a budoval napätie.
Ich príbeh rástol. Aurélia a Kael sa postupne zbližovali cez spoločné nebezpečenstvo. Kael učil Auréliu, ako si všímať detaily, ako klamať a ako sa brániť. Aurélia zase pomaly rozpúšťala jeho cynickú škrupinu, ukazovala mu, že vo svete existuje aj dobro a dôvera.
„Potrebujú spoločnú scénu mimo paláca,“ navrhla Ema jedného dňa, keď sa zasekli pri opise ďalšieho vypočúvania. „Miesto, kde budú len oni dvaja. Kde sa môžu rozprávať bez toho, aby ich niekto počúval.“
Dávid sa zamyslel. „V meste je starý, opustený skleník. Legenda hovorí, že tam kedysi rástli magické rastliny.“
„To je ono!“ nadchla sa Ema. „Aurélia ho tam zavedie. Pôjdu tam v noci, tajne. Ukáže mu záblesk svojej mágie, pretože mu začne veriť.“
„A on ju nevydá,“ doplnil Dávid. „Prvýkrát poruší svoje pravidlá. Kvôli nej.“
Začali písať. Ema opisovala atmosféru tajomného skleníka, popínavé rastliny plaziace sa po rozbitých sklách a mesačné svetlo, ktoré sa lialo dovnútra. Dávid sa sústredil na ich dialóg, plný nevypovedaných slov a rastúcej príťažlivosti.
„Prečo si ma sem priviedla?“ spýtal sa Kael a jeho hlas bol v tichu skleníka nezvyčajne jemný. Stál tak blízko, že Aurélia cítila teplo jeho tela. „Aby som ti niečo ukázala,“ zašepkala. Zhlboka sa nadýchla a natiahla dlaň. Sústredila sa na spomienku na jeho nečakaný úsmev v knižnici... a z jej prstov vyšľahol malý, strieborný plamienok, ktorý tancoval vo vzduchu ako vážka. Kael cúvol o krok. Otvoril ústa, aby niečo povedal, no žiadne slová neprichádzali. Hľadel na malý zázrak a potom na ňu. V jeho očiach nebol strach ani odpor. Len čistý, nefalšovaný úžas.
„A teraz...“ povedala Ema a srdce jej búšilo o niečo rýchlejšie. „Teraz by ju mal pobozkať.“
Dávid zdvihol hlavu od notebooku a ich pohľady sa stretli. Vzduch medzi nimi zrazu zhustol, podobne ako v scéne, ktorú práve písali. V tichej knižnici počula len tlkot vlastného srdca.
„Nie,“ povedal Dávid a Ema pocítila sklamanie. „Ešte nie. Bolo by to príliš skoro. Príliš prvoplánové.“
„Ale... veď to napätie je tam! Cítiš ho?“ namietala.
„Cítim,“ priznal a jeho pohľad bol intenzívny. „Preto to nemôžeme urobiť. Musíme to ešte natiahnuť. 'Almost moment'. Skoro sa pobozkajú, ale niečo ich vyruší. Zvuk. Stráže. To udrží čitateľa v napätí oveľa viac.“
Ema vedela, že má pravdu. Z literárneho hľadiska to bol geniálny ťah. Ale jej romantická duša protestovala. Napriek tomu prikývla a s povzdychom prepísala koniec scény.
Kael urobil krok k nej. Zdvihol ruku a jemne sa dotkol jej líca. Aurélia sa zachvela, privrela oči a čakala. Jeho tvár sa približovala... Vtom sa vonku ozval praskot vetvičky a dupot topánok. Kael okamžite stiahol ruku a schmatol ju za lakeť. „Musíme zmiznúť,“ zasyčal a ťahal ju do tieňov.
„Dokonalé,“ zašepkal Dávid, ale nedíval sa na obrazovku. Díval sa na ňu. Ema mala pocit, že sa červená až po korienky vlasov. Rýchlo sklopila zrak k svojmu zápisníku.
Ich vzťah sa začal nebezpečne podobať tomu, ktorý spolu písali. Tiež bol plný 'almost moments'. Ako keď jej podával pero a ich prsty sa na sekundu dotkli, zanechajúc v nej elektrický šok. Alebo keď sa smiali na nejakej absurdite v príbehu a jeho rameno sa na chvíľu oprelo o jej. Alebo keď jej vysvetľoval niečo o štruktúre deja, naklonený tak blízko, že cítila vôňu jeho mikiny – jemnú zmes pracieho prášku a niečoho mužského, korenistého.
V piatok poobede, keď kráčala zo školy, prechádzala okolo miestnej lezeckej steny. Zvedavosť jej nedala. Vošla dnu. V hale plnej farebných chytov a bieleho magnézia ho okamžite zbadala. Bol v polovici vysokej, previsnutej steny. Pohyboval sa s nečakanou gráciou a silou. Na sebe mal len čierne tielko, ktoré odhaľovalo svalnaté ramená a chrbát, o ktorých nemala ani tušenia. Sústredený výraz, napnuté svaly, každý pohyb premyslený a presný. Bol to úplne iný Dávid. Nie tichý pozorovateľ z knižnice, ale dravec vo svojom prirodzenom prostredí.
Keď zliezol dole, všimol si ju. Na tvári sa mu objavil prekvapený výraz, ktorý sa rýchlo zmenil na niečo, čo Ema nevedela rozlúštiť. Možno rozpaky.
„Ahoj,“ povedala a cítila sa trápne, akoby ho špehovala. „Len som išla okolo.“
„Ahoj,“ odvetil a prešiel si rukou po spotených vlasoch. „Nevedel som, že ťa to zaujíma.“
„Nezaujíma,“ priznala úprimne. „Ale teraz... asi trochu áno. Si v tom fakt dobrý.“
Jeho líca nabrali jemne ružovkastý odtieň. „Vďaka. Chceš to skúsiť?“
Ema sa zdesene pozrela na vysokú stenu. „Ja? Nie, v žiadnom prípade. Spadla by som z prvého chytu.“
„Nespadla by si. Budem ťa istiť,“ povedal a jeho tón nepripúšťal námietky.
O päť minút neskôr stála Ema v požičaných lezečkách a so sedacím úväzom, ktorý jej Dávid pomáhal utiahnuť. Jeho prsty sa pritom letmo dotkli jej bokov a jej sa zatočila hlava. Povedala si, že je to z výšky, hoci stále stála na zemi.
„Len sa sústreď na ďalší chyt. Nič iné neexistuje,“ inštruoval ju.
Prvé metre boli peklom. Ruky sa jej triasli, nohy ju neposlúchali. Chcela to vzdať. „Ja to nedokážem!“ zakričala dolu.
„Dokážeš!“ ozval sa jeho pevný hlas. „Verím ti. Pravá ruka vyššie, na ten modrý!“
Poslúchla ho. Jeho hlas bol ako kotva v mori jej paniky. Meter po metri, chyt za chytom, sa posúvala vyššie. Zabudla na strach, na ľudí okolo. Existoval len ona, stena a jeho hlas, ktorý ju viedol.
Keď konečne dociahla na vrchol, zaplavil ju pocit čistej eufórie. Pozrela sa dolu. Dávid stál pod ňou, lano pevne v rukách, a usmieval sa. Bol to široký, nefalšovaný úsmev, aký u neho ešte nikdy nevidela. Vyzeral úplne inak. Šťastne.
Cesta dolu bola oveľa jednoduchšia. Keď sa jej nohy dotkli zeme, triasli sa jej od únavy a adrenalínu.
„Vidíš? Zvládla si to,“ povedal a odopol ju z lana.
„Len vďaka tebe,“ vydýchla. „Si skvelý učiteľ.“
„A ty si odvážnejšia, než si myslíš,“ odvetil a jeho pohľad zmäkol.
V tú chvíľu, uprostred hlučnej lezeckej haly, s vôňou magnézia vo vzduchu, sa Ema cítila ako Aurélia v opustenom skleníku. Bol to ich moment. Ich 'almost moment'. Takmer sa k nej naklonil, takmer zdvihla tvár k nemu... ale potom k nim pribehol jeho kamarát a potľapkal ho po pleci. Moment bol preč.
No keď v ten večer ležala v posteli, nemohla prestať myslieť na jeho úsmev. A na to, ako sa jej ruka dotkla tej jeho, keď jej podával fľašu s vodou. Ich príbeh a ich realita sa začínali nebezpečne prepletať. A Ema si nebola istá, či to dokáže udržať oddelené. A či to vôbec chce. Na najbližšom stretnutí literárneho krúžku Ema a Dávid odprezentovali úryvok zo svojej poviedky. Vybrali si scénu v skleníku. Ema čítala časti Aurélie, Dávid tie Kaelove. Keď skončili, v miestnosti zavládlo ticho, no tentoraz nebolo trápne. Bolo plné napätia.
„Wow,“ prerušila ho ako prvá Katka, kráľovná drám. „To bolo... intenzívne. Tá chémia medzi nimi, to je neuveriteľné.“
Ostatní súhlasne prikyvovali. Profesorka Vrbová sa usmievala. „Skvelá práca, obaja. Dokázali ste spojiť dva úplne odlišné štýly do jedného funkčného celku. Som na vás hrdá.“
Ema cítila, ako ju hreje pri srdci. Pozrela sa na Dávida a on jej pohľad opätoval s malým, takmer neviditeľným úsmevom, ktorý bol určený len pre ňu. Bolo to ich spoločné víťazstvo.
Ich spolupráca sa stala ešte plynulejšou. Už nepotrebovali notebook. Často si len sadli do kaviarne neďaleko školy, každý so svojím zápisníkom, a rozprávali sa o postavách, akoby to boli skutoční ľudia.
„Kael by nikdy nepovedal 'milujem ťa' ako prvý,“ tvrdil Dávid a upil si z čiernej kávy. „Ukázal by to činmi. Zachránil by ju, aj keby ho to malo stáť život.“
„A Aurélia by to vedela,“ súhlasila Ema, miešajúc si svoju horúcu čokoládu. „Ona by mu to povedala. Pretože ona je tá odvážnejšia v citoch. Ona by riskovala všetko pre tú chvíľu pravdy.“
Čím viac sa rozprávali o Aurélii a Kaelovi, tým viac odhaľovali sami seba. Ema zistila, že Dávidova cynická fasáda je len obranný mechanizmus. Že pod ňou sa skrýva citlivý chalan, ktorý sa bojí sklamania a ktorý si svoje sny stráži rovnako urputne ako ona. Dávid zase objavil, že Emina romantická povaha neznamená naivitu. Že je silná, vnímavá a má neuveriteľnú schopnosť vidieť v ľuďoch to dobré.
Jedného daždivého popoludnia sedeli v knižnici a pracovali na kľúčovej scéne – odhalení hlavného zloducha. Zistili, že za zmiznutiami nestojí žiadny monštrum, ale kráľov radca, ktorý sa snažil zbaviť všetkých ľudí s magickou mocou, aby si upevnil svoje postavenie.
„Musia ho konfrontovať spolu,“ povedal Dávid a kreslil si do zošita zložitú schému paláca. „Bude to pasca. Bude ich čakať.“
„Aurélia použije svoju mágiu naplno,“ navrhla Ema. „Už sa nebude skrývať. Zachráni Kaela, aj keď tým riskuje, že ju kráľ, jej vlastný otec, zavrhne.“
„A to je moment, kedy si Kael uvedomí, že ju miluje,“ dokončil Dávid. Hovoril o postave, ale jeho pohľad bol upretý na Emu. „Keď uvidí jej silu, jej odhodlanie. Keď pochopí, že by pre neho obetovala všetko.“
Ema len prikývla, neschopná slova. Vzduch bol nabitý elektrinou. Vonku sa blýskalo a hrmelo, akoby počasie odrážalo drámu, ktorú písali aj prežívali.
„Myslím, že by sme... mali napísať aj tú bozkávaciu scénu,“ zašepkala Ema a odvážila sa na neho pozrieť. „Po tom všetkom. Keď bude po boji, keď budú v bezpečí. Zaslúžia si to.“
Dávid neodpovedal hneď. Len sa na ňu díval tými svojimi lesnými očami. Potom pomaly prikývol. „Máš pravdu. Zaslúžia si to.“
Písanie tej scény bolo iné. Bolo to intímne. Striedali sa po vetách, každý prispel svojím pohľadom, svojimi pocitmi.
Ležali na zemi v zničenej trónnej sále, vyčerpaní, ale živí. Všade okolo bol prach a trosky. Kael sa k nej otočil. Opatrne jej odhrnul z tváre prameň vlasov zlepený od potu a krvi. „Ty si... neuveriteľná,“ vydýchol a v jeho hlase bola úcta, ktorú tam nikdy predtým nepočula.
Aurélia sa usmiala, hoci ju bolel každý sval. „Aj ty nie si na zahodenie, detektív,“ odvetila a cítila, ako jej bije srdce. Všetky masky padli. Všetky tajomstvá boli odhalené. Zostali len oni dvaja.
Ema dopísala svoju časť a pozrela na Dávida. Bol na rade. Naklonil sa ku klávesnici a jeho prsty sa pomaly dotkli písmen.
Kael sa k nej naklonil. Čas spomalil. Videl len jej oči, v ktorých sa odrážala celá jeho budúcnosť. A potom ju pobozkal. Nebol to jemný, váhavý bozk. Bol to bozk plný vďaky, úľavy a všetkých slov, ktoré nikdy nedokázal povedať. Chutil po prachu, krvi a sľube nového začiatku.
Keď Dávid dopísal posledné slovo, v knižnici bolo hrobové ticho. Knihovníčka už dávno odišla. Vonku ustal dážď. Obaja hľadeli na obrazovku, na slová, ktoré spoločne vytvorili.
„Tak,“ prelomila Ema ticho, hlas sa jej trochu triasol. „Máme to.“
„Máme to,“ zopakoval Dávid. Pomaly zavrel notebook. Otočil sa k nej. Ich kolená sa takmer dotýkali. Ema cítila, ako sa jej zrýchlil dych. Toto bol ten moment. Žiadny 'almost'. Žiadne vyrušenie. Len oni dvaja a ticho plné očakávania.
Dávid sa k nej naklonil, presne ako Kael k Aurélii. Zdvihol ruku a jemne, takmer nebadane, sa dotkol jej líca. Jeho dotyk pálil. Ema neuhla pohľadom. Videla v jeho očiach odraz seba samej, plnej nádeje a strachu zároveň.
„Ema...“ zašepkal jej meno a znelo to ako modlitba.
A potom ju pobozkal.
Bolo to presne také, ako to napísali, a zároveň úplne iné. Bolo to skutočné. Jeho pery boli jemné a teplé. Chutil po káve a po daždi. Ema mu vplietla prsty do vlasov, ktoré boli presne také jemné, ako si predstavovala. Bol to bozk, ktorý vymazal všetky pochybnosti, všetky nevypovedané otázky. Bol to začiatok ich vlastného príbehu.
Keď sa od seba odtiahli, obaja sa usmievali.
„Takže...“ začala Ema, no nevedela, čo povedať.
„Takže,“ doplnil Dávid a jeho úsmev sa rozšíril. „Myslím, že naša poviedka potrebuje epilóg.“
„A o čom bude?“ spýtala sa a srdce jej poskakovalo od radosti.
„O tom, čo sa stane, keď princezná a detektív zistia, že ich najväčšie dobrodružstvo sa ešte len začína,“ povedal a znova sa k nej naklonil. A Ema vedela, že toto bude ten najkrajší príbeh, aký kedy napíšu. Spolu.